Počas obdobia Sede Apostolica vacante (uprázdneného apoštolského stolca) je vedenie Cirkvi zverené kolégiu kardinálov. Počas plenárnych zasadaní sa používa simultánne tlmočenie, no v Sixtínskej kaplnke – od výzvy Extra omnes až po vyhlásenie Habemus papam – vystupuje latinčina opäť do popredia ako oficiálny jazyk Katolíckej cirkvi. V Apoštolskom paláci je celý ceremoniál vstupu do konkláve – keď kardináli voliči prechádzajú v procesii z Pavlínskej kaplnky do Sixtínskej kaplnky, pri speve Loretánskych litánií a hymnu Veni Creator Spiritus (Príď, Duchu Svätý, tvorivý), až po formulu prísahy každého kardinála nad evanjeliom a výzvu neoprávneným osobám, aby opustili priestor, ktorý bude „zamknutý“ – presne určený latinskými formulami stanovenými Ordo rituum conclavis.

Konkláve: Ako sa volí pápež

Od hlasovania kardinálov až po spočítanie hlasov, ktoré sa následne spaľujú v liatinovej piecke z roku 1939 – každý krok voľby pápeža v Sixtínskej kaplnke má svoj presne určený rituál.

Extra omnes

„Ide o výrazy, ktoré vznikli a tradične sa používali v latinčine a boli počas stáročí zachované ako presné a záväzné označenia rozhodujúcich momentov života Cirkvi,“ vysvetľuje otec Davide Piras, člen tímu scriptores (pisárov) vatikánskeho Úradu pre latinskú korešpondenciu. Výzva Extra omnes („Všetci von“), ktorá bude 7. mája popoludní vyslovená ceremoniárom liturgických slávení, arcibiskupom Diegom Ravellim, po prísaha posledného z kardinálov voličov, je pokynom pre všetkých neprítomných pri voľbe, aby opustili Sixtínsku kaplnku, keďže voľba pápeža je tajná. „Ide o predložku s akuzatívom, ktorá prikazuje všetkým neoprávneným prítomným, aby opustili miesto, ktoré sa bude uzamykať,“ dodáva otec Piras. „Táto výzva sa kedysi používala aj na začiatku tajného konzistória alebo na začiatku zasadaní koncilu ako výzva pre laikov, aby odišli.“

Eligo in Summum Pontificem…

Aj volebný lístok, ktorý sa používa v Sixtínskej kaplnke, musí podľa konštitúcie Universi Dominici gregis niesť v hornej časti latinský text: Eligo in Summum Pontificem (Volím za Najvyššieho veľkňaza), zatiaľ čo spodná časť je vyhradená na meno zvoleného. Ak traja kardináli poverení spočítaním hlasov zistia, že jeden z kandidátov získal aspoň dve tretiny hlasov, voľba je kanonicky platná. Dekan kardinálskeho zboru alebo najstarší kardinál sa zvoleného spýta v latinčine: Acceptasne electionem de te canonice factam in Summum Pontificem? (Prijímaš kanonicky vykonanú voľbu za Najvyššieho veľkňaza?) A po kladnej odpovedi sa opýta: Quo nomine vis vocari? (Akým menom chceš byť nazývaný?) – je to otázka, na ktorú nový pápež odpovedá výberom svojho pápežského mena.

„Máme pápeža!“

Následne protodiakon – v tomto konkláve ním je kardinál Dominique Mamberti – podľa článku 74 Ordo Rituum Conclavis oznámi z Lodžie požehnania vo Vatikánskej bazilike zvolenie a meno nového pápeža, ktorý hneď potom udelí požehnanie Urbi et Orbi (Mestu a svetu). „Latinský text známeho Habemus papam – vysvetľuje otec Piras – je sčasti inšpirovaný druhou kapitolou Lukášovho evanjelia, v ktorej anjel oznamuje pastierom narodenie Mesiáša. Použitie tejto formulácie sa datuje už od roku 1484, keď bol zvolený Giovanni Battista Cybo za Inocenta VIII.“ Otec Piras dodáva predpoklad, že sa používala už pri voľbe Martina V. v roku 1417 – teda po období, keď si pápežský úrad nárokovali dokonca traja uchádzači súčasne, počas krízy vyriešenej Kostnickým koncilom. V tomto kontexte mohlo oznámenie znieť aj ako: „Konečne máme pápeža – a len jedného!“

Pápežské meno – „rodný list“ nového pápeža

Úplná formula Habemus papam znie:

Annuntio vobis gaudium magnum: habemus Papam! Eminentissimum ac Reverendissimum Dominum, Dominum (krstné meno v akuzatíve), Sanctae Romanae Ecclesiae Cardinalem (priezvisko, netranslatované do latinčiny), qui sibi nomen imposuit (pápežské meno, prípadne s číslovkou).

V preklade: „Oznamujem vám veľkú radosť: máme pápeža! Najvznešenejšieho a najctihodnejšieho pána, …, kardinála Svätej Rímskej Cirkvi …, ktorý si zvolil meno …“

Rôzne, ale správne formy

„Ak sa pozrieme na 20. a 21. storočie – upresňuje otec Piras – meno nového pápeža bolo v ohlásení použité minimálne trikrát v latinskom akuzatíve: Pium, Paulum, Franciscum. V štyroch prípadoch – pri pápežoch Jánovi XXIII., Jánovi Pavlovi I., Jánovi Pavlovi II. a Benediktovi XVI. – však protodiakon použil epikexegézny genitív:

Ioannis, Ioannis Pauli, Benedicti.

Genitív epesegeticus – vysvetľuje vatikánsky latinista – je skutočným výrazom príslušnosti, zatiaľ čo pri akuzatíve ide o apozičné použitie rovnakého pádu ako slovo nomen vo formulácii.“

„Ak sa vrátime ešte ďalej – pokračuje – v 19. storočí, napríklad pri zvolení Leva XIII. a Pia IX., bolo meno oznámené v nominatíve (Leo, Pius), teda ako apozičný podmet k slovu qui. Takýto výber nachádzame aj v predchádzajúcich storočiach. Všetky tieto možnosti sú správne, aj keď niektorí uprednostňujú akuzatív z dôvodov štýlu.“

Poradie pápežského mena

„Čo sa týka číslovania – uzatvára otec Piras – zvykom je uvádzať poradie len vtedy, keď nový pápež nie je prvý s daným menom. Aj tu však existujú výnimky. Napríklad pri Piovi XII. protodiakon Camillo Caccia Dominioni číslovku vynechal, zatiaľ čo v roku 1978 kardinál Pericle Felici pri oznámení zvolenia Jána Pavla I. pridal Ioannis Pauli primi – no pre jeho nástupcu Jána Pavla II. už číslovku nepoužil.“

„Poklad“ latinského jazyka

Ide o rozhodnutia prijímané v danom okamihu, ktoré sa zapísali do historickej pamäti veriacich i neveriacich. Sú to okamihy, keď sa latinčina ukazuje nielen ako „poklad múdrosti a myslenia“, ako povedal pápež František, ale aj ako dominantná v živote Cirkvi – so svojou tradičnou slávnostnosťou a krásou.

Preklad: Martin Jarábek

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk