„Politička“ z mimoparlamentných Demokratov napísala v článku Oskarova hymna zopár veľmi „zaujímavých“ myšlienok (TU). Vyhrotila situáciu natoľko, až sa v samostatnom videu musel vyjadriť sám Oskar Rózsa. Ten rázne demaskuje článok „umelkyne“ ako znôšku poloprávd či úplných fantázií…

Machala so Šimkovičovou sa podľa Nvotovej v akomsi „záchvate sebaobrany“ chytajú akýchkoľvek umelcov, aby legitimizovali svoju činnosť. A vraj tí, čo sa k nim pridajú, „vedome podkopávajú celú iniciatívu okolo kultúrneho štrajku, celú mesiace trvajúcu nemalú snahu ostatných kolegov o záchranu kultúrneho priemyslu, kultúrnych inštitúcií či verejnoprávnych médií.“

To tvrdenie je čistá politizácia, a ostrakizácia tých umelcov, ktorí nejdú s davom hulákať po námestiach. V poriadku. Avšak Nvotová prechádza do osobnej roviny, čím prekročila hranice základnej slušnosti: „Faktom ale je, že Oskar riešil židojašterov ešte v časoch, keď to vôbec nebolo v móde. Potom prišiel antivax, Soros, atď. My v muzikantských kruhoch to vieme, ale neriešili sme to. ´Veď to je proste Oskar!´“

Ako prosím vás súvisí súkromný názor človeka s jeho odbornosťou, či v tomto prípade umeleckým cítením? Veď ona neargumentuje, ona útočí od chrbta – snaží sa kolegu z brandže vedome zhodiť tým, že poukazuje na jeho údajné konšpiračné myslenie z minulosti. Údajné, pretože je to len jej osobné tvrdenie. Sám Rózsa pritom reaguje, že síce by si vakcínu na covid nepichol, ale napríklad na Soroša nemá vôbec žiaden názor.

Rózsa si podľa Nvotovej na zákazke aj dobre zarobí. To by vraj nevadilo, keby sme neboli v situácii, „keď celá scéna kľačí na kolenách, ministerka prepúšťa a vyhadzuje ľudí z inštitúcií, ako sa jej páči, a celému sektoru hrozí totálna politizácia, ideologická diktatúra a kolaps.“

Ministerstvo kultúry pripravuje úpravu štátnej hymny

Rózsa ju opravil hneď v tom, že zatiaľ žiaden honorár dohodnutý nebol. Čiže Nvotová si ide dojmológiu s pravdivostnou hodnotou NULA. Potom dirigent opravuje kolegyňu z fachu po druhýkrát: Nie celá scéna kľačí na kolenách, ale len malá časť pseudoscény.

Ba dum-tss!

Ak chceme vec posudzovať systémom tvrdenie proti tvrdeniu, potom hrá všetko v prospech Rózsu. Nám, ktorí ako-tak poznáme jeho umeleckú dráhu, je jasné, že ide o osobnosť, ktorá žije a umiera len a len pre muziku. Celý život sa venuje umeleckej tvorbe: Žiadne politikárčenie, žiadne „hrabkanie“ či nadbiehanie dobovým trendom a požiadavkám, či muzikantská „prostitúcia“ (teda systematické hranie na firemných večierkoch na vylepšenie si bankového konta). Rózsa je dôveryhodná osoba (áno, som si vedomý jeho drogovej minulosti – tú má však za sebou) a umelec tradičného strihu s bohatou víziou. Žiaden krikľúň z námestí. Vlastnými slovami priznáva, že jeho nezaujíma to, čo je dočasné (napríklad aktuálna politická garnitúra), ale to, čo po sebe zanecháme – napríklad hymna Slovenskej republiky v novom aranžmá…

Kultúrni pobehaji hrabkajú peniaze, velikáni ducha sa zaujímajú o Večnosť.

„Kultúra nevzniká v tých vašich prázdnych kluboch,“ utiera dlážku so pseudoumelcami Rózsa.

Vyvracia tiež tvrdenia, že by sa mal nejakým spôsobom „družiť“ s ministerkou, alebo sa s ňou fotiť – mali sa stretnúť len raz a veľmi krátko. Povedal tiež, nech si ministerka robí svoju prácu, a keby sa zistili nejaké pochybenia, „no tak ju treba vykopnúť.“

V žiadnom prípade teda nie je možné spájať jeho angažovanosť s tým, kto je aktuálne pri moci. A to aj preto, že s myšlienkou úpravy hymny prišiel Rózsa už pred voľbami. Nie je teda žiaden dôvod ho podozrievať z „kolaborácie s režimom“.

Šach-mat, milá Dorotka.

Mimochodom Nvotová vyslovila vo svojom blogu domnienku-želanie, že aj po jej vyjadreniach ostanú vzájomné vzťahy s Rózsom naďalej korektné. Ten odpovedá jasne, doslovne a veľmi správne: „Silne pochybujem…“