Naša posvätná ikona Zuzana

Dostaneme sa aj k bývalej prezidentke, ako to sľubuje nadpis, ale použijeme na tento účel tzv. „dramatický oblúk“:

Režisérka Mariana Čengel Solčanská (filmy Únos, Sviňa – určite ste si už stihli utvoriť názor) píše o sviatku Sedembolestnej Panny Márie takto: „Tento deň nikdy žiadnym poriadnym sviatkom nebol a nalejme si čistého vína, ani nie je.“

Lebo ona, ako „významná intelektuálka“, asi dostala mandát určovať čo je a čo nie je „poriadny“ sviatok. Pri poháriku čistého vína. Alebo rovno pri fľaši?

Toto tvrdí dotyčná dáma v článku pre SME, ktorému dá názov „Všetky sviatky obsadil ukrižovaný Boh, jeho matka a sympatizanti“. A podtitulom citovo „navnadí“ na čítanie: „Obeť domáceho násilia kľačala na zemi a plakala, otrasená, dobitá.“

Čo to tu splieta piate cez deviate? Pannu Máriu si hádam netreba vážiť? A čo má znamenať, že jej „sympatizanti obsadili“ všetky sviatky? A do toho umne votkané domáce násilie na ženách… Nezabudne tiež vytknúť, ako pohanské božstvá nahradil monoteizmus. Čo tým všetkým vlastne chce povedať?

Ako poznamenal jeden z komentujúcich na Facebooku: Pani režisérka má takéto „praktiky“ asi v DNA…

Ďalší autori z denníka SME sa púšťajú do „dekonštrukcie“ samotného M. R. Štefánika ako národného hrdinu:

„Všetci asi tušíme, že takýto Štefánik je skôr ikonou, než živým človekom a radi by sme spoznali toho pravého, skutočného Milana. A možno rovnako budete so mnou súhlasiť, že nič tak človeka neformuje tak ako jeho detstvo a mladosť. Skúsme preto dať šancu mladému chalanovi, ktorý nám spoza obrazu veľkého Štefánika porozpráva trochu iný a azda i obyčajnejší príbeh.“

.

Propagujú takto knihu Mladý Štefánik. Robia však nám aj generálovi medvediu službu. Každý národ totiž potrebuje svojich hrdinov, svoje legendy. A na tie sa nesiaha. Ak začnete popisovať, povedzme, s prepáčením a nadsadene, ktorou rukou si „Milan“ utieral zadok, znižujete v očiach verejnosti jeho vážnosť, a tým uberáte automaticky aj z národnej hrdosti. Ikony sú predsa na to, aby sa k nim vzhliadalo. Robiť z nich „ľudí z mäsa a kostí“ je kontraproduktívne, až deštruktívne.

Ak totiž spochybníte výnimočnosť charakteru historickej osobnosti, otrasiete samotnými piliermi národnej identity.

Ešte taká zaujímavosť: Autorom knihy o „Milanovi“ je akýsi maďarský občan menom József Demmel… Nie v zlom, ale o čom sa tu bavíme?

Zhodou okolností takisto cez víkend priniesol vlastný „dekonštruktivistický“ článok aj Denník N. Má názov „Patriotizmus? Zbaviť krajinu desivosti a spraviť ju útulnejšou“. Uvádzajú sa v ňom nasledovné myšlienky: „V kolíske každého národného štátu sa nájdu mýty, ktoré je radno vnímať, pochopiť a v dobrom zmysle dekonštruovať. Inak z nich prežíva to najhoršie a práve dnes to prispieva k dusnej atmosfére. Áno, patriotizmus znamená aj ukázať na temno prstom, vysmiať ho a nenechať si krajinu vziať. Alebo sa z nej nenechať vyhnať.“

Máme tu čistú ukážku toho, ako ani vzdelanie (autor, istý Patrik Garaj, má titul PhD.) niekedy negarantuje hodnotovú zrelosť a vlastenectvo. Veď autor článku dvakrát hovorí o „krajine“, ale nikdy nie o vlasti. To je typická rétorika dnešných svetoobčanov. Vlasť je to, čo je nám vlastné, krajina je geografický útvar. Vlasť nosíme v srdci, krajina je obrázok na mape. Už týmto slovníkom sa prezrádza nielen autorov postoj, ale aj postoj celého média. Oni by najradšej len všetko „dekonštruovali“, rozbili na malé kúsky, vysmiali…

Čudujú sa, že im niektorí dali prezývku „Denník Nenávisť“?

Garaj ďalej cituje akéhosi rakúskeho umelca, že „Humor a poetický vtip nech sú nám nástrojmi, pomocou ktorých môžeme viesť ladnú, ale vážnu diskusiu o domovine.“ Vraj ide o prístup hodný nasledovania…

To je však len Garajov subjektívny názor. V skutočnosti existujú ťažiskové témy, ktoré určujú našu osobnú aj celonárodnú identitu, a preto je krajne nevhodné viesť o nich „koktejlové“ zábavné reči. Ale čo sa budeme čudovať – niektorým už nič nie je sväté…

Ako zvyknem pri podobnej príležitosti podotýkať: Skúsili by takto hovoriť v Saudskej Arábii!

Ale keď už by liberáli radi dekonštruovali slovenské mýty, potom by sa mali najprv pozrieť do nedávnej minulosti. Mali sme tu totiž hlavu štátu, o ktorej teraz napísali knihu „Odvaha k ľudskosti“. Pritom pani Čaputová nemala odvahu ani len vyhlásiť referendum, o ktoré žiadalo vyše štyristotisíc občanov (a tie podpisy neboli pokútne zbierané v internetovej petícii, na rozdiel od „petície“ na odvolanie Šimkovičovej). A nemala odvahu ani ako vrchná veliteľka ozbrojených síl nedopustiť armádnu podporu pri celoplošnom testovaní „made in Matovič“.

Kdeže ešte odvaha k ľudskosti!

Odvahou k ľudskosti by bolo, keby prišla na oslavy SNP potriasť rukou veteránom. Ale nevydalo – Blaha tuším písal, že bola práve v Chorvátsku na jachte (ale ak ma klame pamäť, prosím opravte to v komentároch, nechcem nikomu neobjektívne krivdiť). Prepáčte, ale osoba, ktorá doživotne poberá slušnú rentu a ďalšie výhody, má psiu povinnosť zúčastňovať sa podujatí celonárodného významu. A ak sa dotyčnej protivia ostatní účastníci, je to jej osobný problém.

Má v sebe nájsť „odvahu k ľudskosti“, a prísť aj tak!

Ale chápeme, prezidentovanie človeka vyčerpá a dovolenku jednoducho nemôže viac odďaľovať. Ešte keby to tak vysvetlila tým spoluobčanom, ktorí ťahajú dve aj tri roboty a žijú z mesiaca na mesiac – a nie je ich málo. A sú medzi nimi aj ženy…

„Odvaha k ľudskosti“, toľko o tom. Sebareflexia veškerá žádná. Zato anjelská hriva a jemný hlások musí byť. To predáva.

Takže: Na tieto „mýty“ by sa mali pozrieť novinári a mediálni „influenceri“, keď už sa chcú seriózne baviť na tému „povrchné pozlátko verzus tvrdá pravda.“

Ale to oni neurobia. Pretože majú vlastné posvätné ikony, na ktoré nikdy nesiahnu…

Zatiaľ čo skutočné, nemenné a nadčasové hodnoty – Boh, národ, rodina – budú naďalej terčmi útokov, pseudodekonštrukcií a výsmechu. Pretože chlebodarcom liberálnych médií, globalistom, a zástancom proamerickej politiky to tak absolútne vyhovuje. Všetko rozbiť na márne kúsky a slepo sa oddať transatlantickému blúzneniu.

A nie, toto nie je „rozoštvávanie“, keby chcel niekto trolovať. Toto je strohé, dokonca by som povedal pomerne zdržanlivé poukázanie na skutočnosti, ktoré formujú kolektívne vedomie slovenského národa. Tým aj pokladajú základné kamene našej budúcnosti ako v stredoeurópskom, tak v celosvetovom kontexte.

Jedného dňa si totiž všetci budeme musieť vybrať…

Prečítajte si tiež

• Katolíci na Slovensku slávia slávnosť Sedembolestnej Panny Márie
• Niekoľko faktov o kulte Sedembolestnej Panny Márie, patrónke Slovenska
• V Šaštíne sa koná národná púť k Sedembolestnej Panne Márii