Počas prestrelky zahynuli štyria z osádky člnu a boli hlásení viacerí  zranení na oboch stranách. Podľa kubánskej strany sa tento čln nachádzal v teritoriálnych vodách, smeroval k pobrežiu a nereagoval na výzvy. Nakoľko veľmi často dochádza k nesprávnemu výkladu pojmov teritoriálne a výsostné vody, resp. výlučná ekonomická zóna (čo môže znamenať oboje), nezaškodí krátke vysvetlenie. Teritoriálne vody sú podľa Dohovoru OSN o námornom práve územím  krajiny (maximálne 12 námorných míľ  – cca 22 km) a ich narušenie sa považuje za akt agresie. Podobný výklad platí aj vo vzdušnom priestore, o čom bude reč v ďalšom. Po nedávnych vyhrážkach prezidenta D. Trumpa Kube a jeho narážkach o potrebe zmeny režimu, bude aj vzhľadom na americké aktivity na blízkom východe, vhodné pozrieť sa bližšie na históriu agresívnej politiky USA voči Kube v nedávnej minulosti.

Invázia v Zátoke svíň.

Po neúspešných pokusoch zo strany F. Castra presvedčiť USA o záujme spolupracovať s najbližším susedom, začala éra politického, hospodárskeho a aj vojenského tlaku na zmenu kubánskeho režimu. Prvým agresívnym aktom bola americkou stranou podporovaná invázia proticastrovských Kubáncov v Zátoke svíň (Playa Girón) v roku 1961. Išlo o priamy ozbrojený  pokus o zvrhnutie vtedy už otvorene socialistického režimu kubánskymi exulantami, ktorí boli vycvičení a zorganizovaní CIA. Cieľom bolo  zvrhnúť F. Castra. Agresia bola zlikvidovaná za 3 dni a znamenala verejné poníženie mladého prezidenta USA Johna F. Kennedyho (operáciu však pripravila ešte administratíva D. Eisenhowera). Dopad vojenskej akcie (porážka za 3 dni) bol  katastrofálny, okrem medzinárodného poníženia USA spôsobila významné posilnenie Castrovej pozície. Táto udalosť výrazne prispela k tomu, že Kuba ešte viac prehĺbila spojenectvo so Sovietskym zväzom. F. Castro sa právom aktivitami „contras“ cítil priamo ohrozený USA, a preto krátko po ich likvidácii vyhlásil socialistický  charakter revolúcie.

Nasledovala Kubánska raketová kríza (1962).

1. F. Kennedy nastúpil do úradu v januári 1961 – práve v čase, keď sa kubánska otázka stávala jedným z najvážnejších problémov studenej vojny. Invázia v Zátoke svíň a následné umiestnenie ruských rakiet na Kube sa stali pre vládu vo Washingtone vážnym problémom. Obe toxické krízy mladý prezident prakticky zdedil. Jeho úloha bola v oboch prípadoch zásadne odlišná. Plán invázie pripravila administratíva D. Eisenhowera. Po nástupe do funkcie dostal nový americký prezident na stôl hotový plán CIA. Rozhodol sa operáciu schváliť, ale znížil rozsah americkej vojenskej podpory a odmietol otvorené nasadenie amerického letectva. Tým odsúdil inváziu na neúspech, čo mu oponenti doma a najmä kubánska opozícia veľmi vyčítala. Bola to pre neho politická blamáž. A musel verejne prevziať zodpovednosť za neúspech. Odvtedy začal byť oveľa opatrnejší voči odporúčaniam CIA a generálov. Paradoxne práve táto skúsenosť významne ovplyvnila jeho rozhodovanie počas raketovej krízy.

Verejnosti je nie príliš známe, že USA rozmiestnili rakety stredného  doletu Jupiter neďaleko tureckého mesta Izmir, ktoré boli schopné zasiahnuť Moskvu. Recipročným opatrením Moskvy bolo umiestnenie jadrových rakiet R-12 na Kube. V dôsledku tohto opatrenia vznikla kríza, ktorá trvala 13 dní a dostala svet na pokraj plnohodnotnej jadrovej vojny. Prezident J. F. Kennedy nariadil 22. októbra 1962 námornú blokádu Kuby (nazval ju karanténou), aby zabránil rozmiestneniu ďalších sovietskych rakiet na Kube. Termín „karanténa“ použili USA preto, aby sa mohli vyhnúť formálnym dôsledkom vojnového stavu. Táto kríza bola najnebezpečnejšou konfrontáciou studenej vojny. Len vďaka rozvážnosti N. S. Chruščova a pragmatickému postoju mladého J. F. Kennedyho sa podarilo zabrániť jadrovej katastrofe. Za prispenia OSN bola nakoniec dosiahnutá dohoda o stiahnutí sovietskych rakiet z Kuby so súčasnou zárukou USA, že nikdy vojensky nezasiahnu voči Castrovmu režimu. Dlhé roky však zostala pred svetovou verejnosťou  na žiadosť americkej strany utajovaná klauzula o stiahnutí rakiet Jupiter z Turecka! Samostatnou kapitolou bolo aj konanie J. F. Kennedyho, N. S. Chruščova a F. Castra na pokraji jadrovej katastrofy. J. F. Kennedy konal síce rozhodne, ale racionálne, vedomý si rizika rozpútania 3. svetovej vojny; N. S.  Chruščov tvrdo, ale vedomý si jadrového potenciálu ZSSR. Úplne mimo hry zostal F. Castro, ktorý bol sovietskym stiahnutím rakiet z Kuby bez konzultácie s ním rozzúrený.  Jeho vzťah k Moskve na dlhé obdobie ochladol.  O úlohe troch kľúčových aktérov počas týchto udalostí sa ešte stále vedie veľa diskusií. Horkokrvný F. Castro sa nikdy netajil tým, že by rakety na USA naozaj aj odpálil.

Pokusy o atentát na F. Castra.

Ďalšiu kapitolu vo vzájomných vzťahoch Washingtonu a Havany predstavovali početné pokusy o atentát na kubánskeho vodcu. CIA  už od skorých 60. rokov  realizovala operácie na destabilizáciu režimu na Kube. Nie je známy ich presný počet, ale odhaduje sa, že ich bolo niekoľko desiatok. Od sofistikovaných, cez naivné až po úplne absurdné. Od otrávených cigár či výbušných  mušlí v jeho potápačskom revíre, jedom napustených potápačských oblekov alebo čižiem, až po podplateného anestéziológa. Tento pokus bol aj najbližšie k úspešnej realizácii. Lekár sa však údajne na poslednú chvíľu zľakol. Najznámejšia bola Operation Mongoose – Mangusta (tajné operácie proti režimu Fidela Castra 1961–1963), ktorá zahrňovala sabotáže, ekonomickú vojnu a  spoluprácu s mafiou. Presný počet pokusov je sporný, no kubánska strana hovorí o stovkách plánov. Americké vyšetrovacie komisie v 70. rokoch potvrdili, že CIA atentáty skutočne plánovala.

Prečo k tomu dochádzalo?

Všetky operácie CIA proti Castrovmu režimu vyplývali predovšetkým zo strachu washingtonských elít zo šírenia komunizmu v Latinskej Amerike. Nemenej závažným dôvodom boli obavy z prítomnosti sovietskych jadrových zbraní 150 km od Floridy. Najväčšiu váhu však mala strategická logika studenej vojny – tzv. „zadržiavanie“ (containment). Táto politika mala dlhodobé dôsledky, ktoré pretrvávajú až dodnes. Sú to:

– americké embargo voči Kube (platné od roku 1962, s rôznymi úpravami platné aj v súčasnosti),

– spojenectvo Kuby zo ZSSR až do jeho rozpadu v roku 1991,

– pretrvávajúce trvalé napätie až nepriateľstvo medzi oboma krajinami počas celej studenej vojny.

Po raketovej kríze J. F. Kennedy už neplánoval otvorenú inváziu na Kubu, ale zároveň udržiaval tlak a pripravené vojenské scenáre, ak by sa situácia zhoršila. Po dohode s N. S. Chruščovom sa USA verejne zaviazali, že Kubu nenapadnú, pokiaľ tam nebudú znovu umiestnené útočné jadrové zbrane. To bol zásadný moment – prezident J. F. Kennedy tým politicky obmedzil vlastné možnosti otvorenej invázie. Program Operation Mongoose zostal aktivovaný aj po kríze, ale bol postupne obmedzovaný,  plány na atentáty stratili prioritu a Biely dom bol uvedených po skúsenostiach podstatne opatrnejší. Väčšina serióznych historikov sa zhoduje, že po skúsenosti s jadrovou krízou si J. F. Kennedy uvedomoval riziko eskalácie a nechcel riskovať ďalšiu priamu konfrontáciu so Sovietskym zväzom.

Zhoršujúca sa hospodárska situácia a napätie vo vzťahoch so severným susedom viedli prirodzene k ďalším krízam, ktoré možno označiť skôr za vnútropolitické s veľkými humanitárnymi dôsledkami. Vonkajšie okolnosti viedli kubánsky režim k užšej hospodárskej, politickej a vojenskej spolupráci s krajinami RVHP na čele so Sovietskym zväzom.  Významnú úlohu v nich zohrávala aj bývalá ČSFR s nemalým slovenským podielom. O tom už nabudúce.