Náhradná starostlivosť nemá byť biznis. Ale ani hon na poctivé rodiny

Minister práce Erik Tomáš otvoril problém, ktorý nemožno odbiť jednou vetou. Náhradná starostlivosť nemá byť zárobkový model. Ak sa dieťa presunie do náhradnej starostlivosti iba na papieri a v skutočnosti ostane v tej istej domácnosti s biologickými rodičmi, štát neplatí ochranu dieťaťa, ale dieru v dávkovom systéme.

Lenže práve preto musí rezort ukázať čísla. Koľko takých prípadov našiel? V ktorých regiónoch? Pri koľkých deťoch? Koľko peňazí sa takto vyplatilo? Koľko podozrení potvrdil súd? Bez týchto odpovedí verejnosť nevie, či štát rieši vážnu systémovú dieru, alebo niekoľko krikľavých prípadov používa na tvrdší dohľad nad širšou skupinou rodín.

Ministerstvo v tlačovej správe hovorí aj o sirotských dôchodkoch, prídavkoch na deti pre cudzincov z tretích krajín a záškoláctve. Najväčšie otázky však vyvoláva náhradná starostlivosť: rezort pri nej ukázal finančný stimul na zneužitie, ale zatiaľ nie rozsah problému.

Vyššia suma nie je sama osebe škandál

Rozdiel medzi 120 eurami a 900 eurami vyzerá na prvý pohľad poburujúco. Sám osebe však ešte nedokazuje problém. Bežný prídavok na dieťa je všeobecná dávka rodičovi. Náhradná starostlivosť je iný režim. Zákon pri opatreniach sociálnoprávnej ochrany najprv uprednostňuje výchovu dieťaťa rodičmi, a ak to nie je možné, príbuznými dieťaťa. Zároveň definuje náhradné rodinné prostredie ako domáce prostredie osoby, ktorej súd zveril dieťa do starostlivosti.

Práve v tom je hranica. Vyššia podpora má logiku vtedy, keď súdne zverenie dieťaťa zodpovedá skutočnej zmene starostlivosti. Ak však dieťa zostáva v tej istej domácnosti a mení sa najmä právny režim, vyššia podpora stráca sociálny dôvod. Vtedy štát nepodporuje náhradné rodinné prostredie, ale odmeňuje právnu konštrukciu.

Rezort práve pri takýchto domácnostiach navrhuje osobnú kontrolu najmenej raz za tri mesiace. Lenže častejšia kontrola rieši až následok. Ak sa dieťaťu nezmenilo domáce prostredie, štát sa má najprv pýtať na nárok, nie na počet kontrol.

Dnešný zákon už kontrolu pozná. Orgán sociálnoprávnej ochrany má priebežne sledovať výkon náhradnej osobnej starostlivosti a pestúnskej starostlivosti a najmenej raz za šesť mesiacov predkladať súdu správu o kvalite starostlivosti o dieťa. Tomášov návrh by v rizikových prípadoch posunul minimum na raz za tri mesiace. Prakticky to znamená zdvojnásobenie osobných kontrol.

Každá kontrola niečo stojí: čas sociálneho pracovníka, cestu do domácnosti, záznam, vyhodnotenie a prípadnú komunikáciu so školou, lekárom alebo súdom. Ak rezort navrhuje viac kontrol, má povedať aj to, koľko budú daňového poplatníka stáť a kto ich vykoná.

Môžu existovať výnimočné situácie. Starí rodičia môžu bývať v spoločnom dome s biologickými rodičmi. Širšia rodina môže riešiť krízu. Nie každá spoločná domácnosť musí byť podvod. Práve preto však nestačí pridať kontroly. Štát má najprv jasne povedať, v ktorých prípadoch je spoločná domácnosť ešte zlučiteľná s plnou podporou náhradnej starostlivosti a v ktorých prípadoch už ide iba o papierový presun dieťaťa.

Ak ide o výnimočné prípady, ministerstvo má vysvetliť, prečo kvôli nim mení kontrolný režim. Ak ide o rozšírený model, má ukázať počty. Hlavné správy sa preto rezortu opýtali, koľko takých domácností eviduje, koľko podozrení sa potvrdilo, koľko návrhov išlo na súd a aký objem dávok sa v týchto prípadoch vyplatil.

Siahnuť na dávku pred súdom je tvrdá vec

Najtvrdšia časť návrhu nie je častejšia kontrola. Je ňou pozastavenie dávok pred rozhodnutím súdu.

Ministerstvo píše, že ak kontrola zistí neplnenie účelu náhradnej starostlivosti, orgán podá návrh na súd na jej zrušenie a úrad práce pozastaví vyplácanie dávok do rozhodnutia súdu. Pri skutočnom podvode môže ísť o účinný nástroj. Pri nepresnom alebo predčasnom zásahu však môže štát zasiahnuť rodinu, pri ktorej sa podozrenie neskôr nepotvrdí.

Preto bude rozhodujúce paragrafové znenie. Musí byť jasné, kto rozhodne, na základe akých dôkazov, v akej lehote, s akou možnosťou obrany a čo sa stane, ak súd návrhu nevyhovie. Bez týchto poistiek by sa boj proti špekulantom mohol zmeniť na predbežné trestanie.

Ako kontrolovať bez šikany poctivých

Rozumný štát nemá kontrolovať všetkých rovnako tvrdo. Má najprv pomenovať rizikové znaky a podľa nich cieliť kontroly. OECD pri podvodoch v sociálnych dávkach odporúča rizikový prístup, prevenciu, detekciu a lepšie využitie dát, nie iba plošné pritvrdzovanie. Podobne britský Národný kontrolný úrad pri preplatkoch dávok sleduje, či štát vie zásahy nasmerovať tam, kde skutočne vzniká riziko chyby alebo podvodu.

Pre slovenský návrh to znamená, že kontrola má byť viazaná na konkrétny signál: spoločnú domácnosť biologických a náhradných rodičov, náhle zverenie viacerých detí, opakované zmeny starostlivosti, nezrovnalosti v adrese, podnety zo školy, lekára alebo obce, prípadne chýbajúce potvrdenia. Poctivá náhradná rodina nemá byť podozrivá len preto, že poberá vyššiu podporu.

Riešenie nie je nekontrolovať, ale kontrolovať presne

Poctivá náhradná rodina nemá byť rukojemníkom podvodníkov. Ak štát siahne na dávku pred rozhodnutím súdu, musí existovať písomné rozhodnutie, rýchla obrana a náprava v prípade, že sa podozrenie nepotvrdí.

Tomáš pomenoval dieru, ktorú nemožno ignorovať. Ak sa náhradná starostlivosť mení na dávkový biznis, treba ju zastaviť. Ale ak chce rezort kvôli tejto diere zdvojnásobiť kontroly a siahať na dávky ešte pred rozhodnutím súdu, musí najprv ukázať rozsah problému. Bez čísel zostane len silný politický príbeh. A pri zásahoch do rodiny politický príbeh nestačí.