Podujatie sa koná na pripomenutie aj aktuálnemu premiérovi Maďarskej krajiny (Magyarország), že až touto horou, resp. pohorím Matra končí územie, ktorému sa v 19. st. hovorilo Horné Uhorsko, po maďarsky Felvidék. Podľa zažitého výkladu trojvršia na našom štátnom znaku ide totiž o zobrazenie vrchov Tatry, Matry a Fatry.

V krátkom príhovore J. Čarnogurský pripomenul, že Slováci boli národom obývajúcim hory a celé stáročia boli prítomní i v údoliach pohoria Matry. Matra bola prirodzenou hranicou ich územia, a preto je i v našom štátnom znaku.

Moja maličkosť sa venovala minulosti a prítomnosti strednej Európy, ktorú rozbili snahy vládnucich kruhov Uhorského kráľovstva o jeho maďarizáciu. Rozdelením Uhorska po prvej svetovej vojne neprišli o svoje územie a svojich krajanov len Maďari, ale aj Slováci. A rovnako ako Maďari aj Slováci prišli o more. Kedysi to bolo naše more, dnes tam musíme chodiť prekračujúc až dvojo hraníc. Našim cieľom by malo byť obnovovanie spolupráce národov strednej Európy, nie neustále prekáračky, kto viac utrpel v minulosti.

Martin Homza pripomenul bitku pri Mogyoróde, ktorá sa odohrala západne od pohoria Matra 14. marca 1074. V tejto bitke nitrianske vojská v spojení s vojskami moravskými, poľskými a ruténskymi porazili vojská kráľa Šalamúna, ktorý si na bojisko ako spojencov prizval Čechov, Talianov a Nemcov. Toto víťazstvo obhájilo nezávislosť strednej Európy pred Nemeckou ríšou, teda koncept, ktorý v spolupráci s pápežstvom vypracoval už Svätopluk I. Veľký. Podotkol, že koncept strednej Európy má čo povedať i v dnešnej dobe.

Na záver podujatia hudobníci a speváci z Bratislavy zaspievali viacero  národných a ľudových slovenských piesni.

Časť účastníkov sa presunula do Budapešti, kde si na nábreží Dunaja pripomenuli tragický osud budapeštianskych židov na konci druhej svetovej vojny. V tejto súvislosti sa spomenul aj vtedajší minister vnútra v Szálasiho vláde Andor Jaross, ktorý v 30. rokoch bol blízkym spolupracovníkom J. Esterházyho, čo by sa nemalo zabúdať. Na záver sme si ešte uctili Andreja Hadíka pri jeho soche na Budínskom hrade.

Anton Hrnko