Na účtoch ležia takmer dve miliardy eur, priemysel pritom bojuje o prežitie

Najnovšie údaje o hospodárení Environmentálneho fondu za rok 2025 ukazujú, že na jeho účtoch sa ku koncu minulého roka nachádzalo takmer 1,98 miliardy eur. Až 1,88 miliardy eur pritom tvorili nahromadené výnosy z predaja emisných povoleniek. Inými slovami, približne 95 percent všetkých prostriedkov fondu predstavovali nevyužité príjmy z emisných kvót. Objem nevyčerpaných zdrojov v posledných rokoch podľa analytičky prudko narástol. Kým v roku 2018 evidoval Envirofond na svojich účtoch približne 549 miliónov eur, dnes ide takmer o dve miliardy. Samotné výnosy z emisných kvót sa za sedem rokov zvýšili z 429 miliónov na 1,88 miliardy eur.

Podľa Diany Motúzovej tieto čísla odhaľujú zásadný problém slovenskej klimatickej politiky. Európsky systém obchodovania s emisnými povolenkami bol vytvorený nielen ako nástroj na znižovanie emisií, ale aj ako mechanizmus, ktorý má členským štátom pomôcť zmierňovať negatívne dopady transformácie na priemysel. Slovensko však podľa nej veľkú časť výnosov z emisných povoleniek nevracia späť do ekonomiky a podnikov. Peniaze sa naopak kumulujú v Environmentálnom fonde a slúžia aj na krytie potrieb verejných financií.

Emisné povolenky pre domácnosti zrejme odložia o rok. Ekonóm upozorňuje, aby sme sa nenechali „opiť rožkom“

Na tento problém upozornila aj Európska komisia vo svojej Správe o Slovensku 2026. Komisia poukázala na pretrvávajúci nesúlad medzi príjmami z emisného systému EU ETS a reálnymi výdavkami na opatrenia súvisiace s klimatickou transformáciou. Podľa Bruselu to odráža nízku mieru čerpania dostupných zdrojov a ich obmedzený návrat späť do ekonomiky.

Dáta za minulý rok tento trend podľa Motúzovej potvrdzujú. Čisté príjmy Environmentálneho fondu dosiahli 434 miliónov eur, pričom samotný predaj emisných povoleniek priniesol takmer 270 miliónov eur. Výdavky fondu bez započítania Modernizačného fondu však predstavovali približne 270 miliónov eur. Napriek rekordným príjmom tak fond opäť skončil s výrazným prebytkom.

Jednou z najdiskutovanejších tém zostáva podľa analytičky systém kompenzácií nepriamych nákladov CO₂ pre energeticky náročné podniky. Ide o mechanizmus, ktorý Európska únia odporúča využívať na ochranu konkurencieschopnosti priemyslu a na predchádzanie takzvanému úniku uhlíka, teda presunu výroby mimo Európy do krajín s nižšími environmentálnymi nákladmi.

Európske pravidlá štátnej pomoci umožňujú členským štátom použiť na tieto kompenzácie až 25 percent výnosov z dražieb emisných povoleniek. Slovenská vláda však podľa Motúzovej rozhodla, že v rokoch 2026 až 2028 pôjde na tento účel iba 11 percent príjmov z aukcií emisných kvót. Zaujímavé pritom podľa nej je, že európska legislatíva počíta aj s prípadmi, keď členské štáty hranicu 25 percent prekročia. V takom prípade musia len zdôvodniť, prečo poskytli vyššiu podporu. Viaceré priemyselné krajiny tento priestor využívajú výrazne intenzívnejšie než Slovensko.

Vláda oficiálne ETS-2 odmieta, ale pripravuje sa

V roku 2024 dosiahli príjmy slovenského Envirofondu z obchodovania s emisnými kvótami takmer 270 miliónov eur, zatiaľ čo kompenzácie pre podniky predstavovali približne 35,5 milióna eur. To znamená, že na pomoc energeticky náročným odvetviam smerovalo len niečo vyše 13 percent vybraných zdrojov. Pre porovnanie, vo Francúzsku predstavoval podiel kompenzácií 44 percent, v Belgicku 33 percent a v Nemecku 31 percent. Luxembursko a Nórsko podľa analýzy European Roundtable on Climate Change and Sustainable Transition dokonca vyplatili na kompenzáciách viac, než v danom roku získali z aukcií emisných povoleniek.

Podľa Motúzovej sa tento rozdiel premieta do reálnych problémov slovenských podnikov. Hutníctvo, chemický priemysel, výrobcovia stavebných materiálov a ďalšie energeticky náročné odvetvia čelia vysokým cenám elektriny a rastúcim nákladom. Ak dostávajú nižšiu podporu než ich konkurenti v západnej Európe, ich pozícia na trhu sa postupne zhoršuje. Dôsledkom sú vyššie výrobné náklady, slabšia konkurencieschopnosť exportérov, nižšia ochota investovať a rastúci tlak na obmedzovanie výroby. V konečnom dôsledku to môže znamenať nielen stratu priemyselnej produkcie, ale aj nižšie budúce daňové a odvodové príjmy štátu. Krátkodobé rozpočtové úspory sa tak podľa kritikov môžu premeniť na dlhodobé ekonomické straty.

Osobitný paradox spočíva podľa analytičky v tom, že finančné zdroje na riešenie situácie už existujú. Nie je potrebné čakať na nové európske fondy ani vytvárať nové schémy podpory. Peniaze sa nachádzajú priamo na účtoch Environmentálneho fondu a štát ich má k dispozícii. Motúzová preto tvrdí, že ak má klimatická politika plniť svoj pôvodný účel, mala by sa väčšia časť výnosov z emisných povoleniek vracať späť do ekonomiky a priemyslu. Diskusia o zelenej transformácii sa podľa nej často sústreďuje predovšetkým na environmentálne ciele, no rovnako dôležitá je aj ekonomická udržateľnosť.

„Zelená transformácia si vyžaduje silný a konkurencieschopný priemysel, ktorý bude schopný financovať investície do modernizácie, udržať pracovné miesta a vytvárať zdroje pre ďalší rozvoj ekonomiky,“ upozorňuje analytička Klubu 500. Ak sa podľa nej naruší rovnováha medzi environmentálnymi ambíciami a ekonomickou realitou, rastie riziko, že výroba a investície sa presunú mimo Európy bez reálneho prínosu pre globálne znižovanie emisií. Klimatická politika, ktorá neberie do úvahy ekonomickú udržateľnosť, sa podľa nej môže veľmi rýchlo zmeniť na politiku deindustrializácie.