Slovensko, teda správne Slováci majú nesmierne množstvo ľúbivých ľudových piesni, ktoré svedčia o nesmiernom bohatstve duchovného života našich predkov. Myslím si, že to už nie je tak ako za našich študentských čias, keď sa celé skupiny študentov presunuli z internátov do bratislavských viech a do neskorého večera nôtili s vinným nádychom ľudové piesne. Ale stále sú vo vysokej obľube folklórne festivaly i folklórne súbory.

Medzi kultové slovenské piesne určite patrí horehronský chorál Na Kráľovej holi. Ako študenti sme ho asi nikdy nevynechali zo svojho repertoáru a mysleli sme si, že ako pieseň zo srdca Slovenska je čisto slovenská, vyjadrením nášho génia. Bol som prekvapený, keď počas jedného môjho pobytu v Kyjeve v 80. rokoch minulého storočia, som zistil, že na rovnaký nápev spievajú svoje ľudové piesne aj Ukrajinci. Takže melódia je asi valašského pôvodu, len text nápevu je rôzny, na Horehroní slovenský.

Text nápevu piesne je lyricko-epický. popri silnej emócii má aj svoj dej. A to je dôvod, prečo som sa rozhodol venovať sa chvíľu aj tejto piesni. Podnietil ma na to status na facebooku, ktorý ponúka aj jeho anglický preklad.

V čom vidím problém. Je v tom, že od určitej doby, neviem z akého dôvodu interpreti piesne zamenili 2. a 3. slohu, čím im z piesne logicky vypadla 4. sloha, ktorá je podstatou toho, prečo sa osoba spievajúceho lúči s kamarátmi i s materou. Obyčajne totiž piesne a každý príbeh majú svoju logiku v bežnom živote. A tak, ako sa lúčili vysťahovalci za Veľkú mláku najskôr s kamarátmi v krčme a nakoniec so svojimi najbližšími, tak sa aj odsúdenec na smrť lúčil najskôr so svojimi kamarátmi  a až nakoniec so svojou rodinou. Neviem koho a kedy napadlo zmeniť poradie druhej a tretej slohy, ale tým sa vlastne zrušila postupnosť deje a zdôvodnenie lúčenia. Štvrtá a podstatná sloha sa tak dostala mimo rytmus a speváci ju nespievajú, čím zanikla epická podstata básne.

Tak’že ako to má byť podľa logiky bežného života a podľa epiky textu. Samozrejme, úvod je dramaticky, ktorý robí kolorit deja:

Na Kráľovej holi stojí strom zelený,

vrch má naklonený do slovenskej zemi.

Na to nasledujú dve slohy, ktoré sú lúčením najskôr s vonkajším okolím, potom s blízkymi. Presne tak, ako to je v bežnom živote:

Odkážte, odpíšte mojim kamarátom,

že už viac neprídem na fraj za dievčaťom.

Odkážte odpíšte tej mojej materi,

že mi svadba stojí na Kráľovej holi.

No a čo je tou svadbou, sa dozvieme zo štvrtej slohy, ktorá veršotepecký nadväzuje na originálnu tretiu, nie na tú, ktorú dnes spievajú ako tretiu slohu:

Stojí mi tam stojí smutná neveselá,

šibenička moja z kresaného dreva.

Nuž a v tejto štvrtej slohe sme sa dozvedeli, prečo sa tak clivo vtedajší poctivý vyšetrovateľ, pardon kriminálnik lúčil s kamarátmi aj rodinou. Bez správneho poradia sloh to nikdy nepochopíme, lebo táto podstatná sloha sa nedá zaradiť za slohu, ktorá sa končí slovom “dievčaťom”. Preto ju vynechávajú a pieseň stráca svoj epický charakter.

Posledná sloha má viacero variantov. Ale v princípe ide o vyjadrenie pocitu zločinca zeveseného na hák:

Na nebi hviezdičky, to moje družičky,

a guľa (rúra) z kanóna to je moja žena.

Viem, že týmto článkom sa nič na tomto svete nezmení, Zbory budú spievať pieseň v pomýlenom poradí, čím im zmysel skladby unikne, ale to je už realita slovenského života. Logika v ňom nehrá žiadnu úlohu. Čím viac a čím vyššie si schopný vypľuť svoj ochriak na niekoho v hierarchii moci na Slovensku, tým si pre obecenstvo zaujímavejší. Nikoho už nezaujíma, aké je poradie v hierarchii a či sa chriaka na toho správneho. Dôležité je len to chriachanie s tým, že si obecenstvo povoľká: “Ale mu napľul!” Už nikoho však nezaujíma, či ten chriachajúci má vôbec morálne právo na niekoho napľuť.

Tak si voľkajme v svojej podstate. Lepšie sa síce nebudeme mať, ale budeme mať dobrý pocit z toho, že si niekto dovolil napľuť na nejakú autoritu. Oprávnenosť skutku nás už nezaujíma!

Anton Hrnko