Munícia obsahujúca ochudobnený urán nie je oveľa účinnejšia než iná munícia, zato je vyslovenou environmentálnou katastrofou pre krajinu, v ktorej ju použijú. Pri náraze sa náboje rozletia na črepiny a uvoľní sa množstvo rádioaktívnych častíc a mikročastíc, ktoré sa dostanú do pôdy a z nej aj do tiel rastlín, živočíchov a ľudí.

Písali sme o tom tu. Kto by azda pochyboval alebo nemal predstavu o následkoch použitia takejto munície, v tom obšírnom a fundovanom článku to máte všetko pekne zhrnuté. Nebudeme to obšírne opakovať, pre ilustráciu hádam stačí len informácia, že v irackom meste Fallúdža boli po americkom bombardovaní rádiologické podmienky oveľa horšie ako v Hirošime a Nagasaki po americkom bombardovaní. Toto mesto sa dodnes nazýva druhým Černobyľom, o rakovinových a iných zdravotných štatistikách aj škoda hovoriť.

Aké slová by sa vám hodili na láskavú „bratskú pomoc“ Spojeného kráľovstva, akou je dodávka delostreleckej munície s ochudobneným uránom? Cynizmus? Hyenizmus? Genocída? Riešenie depopulačnej agendy NWO, keď vakcíny nestačia? Vyberte si, čo z toho tam chcete vidieť…

Výsledok použitia uránovej munície bude bez najmenšej pochybnosti presne rovnaký ako v Srbsku či Iraku, kde aj po niekoľkých dekádach zaznamenávajú desaťtisíce štatisticky vysoko nadpočetných prípadov rakoviny. Po íntenzívnom použití tohto svinstva, ktoré mimochodom nezakazujú žiadne konvencie (keďže nikto iný okrem Západu nedostal „skvelý“ nápad to používať) sa krajina stane zo zdravotného hľadiska na desiatky a možno stovky rokov v podstate nevhodnou na život, ak len neberieme násobne zvýšené riziko chorôb z ožiarenia za normálny štandard.

Niekto si možno v takejto situácii zvykne hovoriť: čo nás je po nich, hlavné že my sa tu máme dobre. Pre týchto ľudí však máme zlú správu. Stačí naozaj len trochu pohnúť rozumom, aby sme dospeli k záveru, že zamorenie Ukrajiny sa bytostne bude dotýkať aj nás na Slovensku.

Ukrajina bývala obilnicou Európy. Napriek vojne, napriek zlým časom, napriek všetkému, ešte stále je to jedna z mála krajín, ktoré majú obrovské plochy kvalitnej poľnohospodárskej pôdy relatívne málo zničenej intenzívnym používaním jedovatých chemikálií. A dá sa rozumne predpokladať, že nech už v tej zemi po vojne bude vládnuť ktokoľvek, bude sa odtiaľ aj v budúcnosti vyvážať obrovské množstvo poľnohospodárskej produkcie.

A vyvážať sa bude musieť. Jednak preto, že pribúdajúce hladné miliardy nových obyvateľov planéty Zem budú ukrajinské obilie, slnečnicu a inú poľnohospodársku produkciu čoraz viac potrebovať, a jednak preto, že krajina zbedačená vojnou bude musieť odniekiaľ vziať peniaze na svoju obnovu – a jednou z mála príležitostí bude agropotravinársky export.

A teraz skúsme rozmýšľať. Ak bude rádioaktívna pôda, kde sa bude tá produkcia pestovať, tak budú rádioaktívne aj samotné produkty. Niektoré krajiny takúto produkciu odmietnu, iné sa ulakomia na cenu a nejako to zariadia, aby sa na drobné prekročenie jedného „nepodstatného“ kvalitatívneho parametra pozabudlo. Skrátka, neviditeľná ruka trhu už nejako zariadi, aby sa aj tento tovar predal v štýle „no nekup to za ty prachy“.

Do Afriky, do Ázie… a áno, niečo pôjde aj do Európy. Vrátane Slovenska. Niečo pôjde oficiálne, niečo polooficiálne, niečo… veď si mnohí pamätáme, ako to na ukrajinskom pohraničí vždy chodilo. A najmä v ťažkých časoch, aké prinajmenšom na Ukrajine v najbližších rokoch a možno desaťročiach budú, o tom sotvakto dnes pochybuje.

Kto vie rátať na prstoch jednej ruky, ten si ľahko zráta, že ak sa tá munícia bude na Ukrajine používať, tak je dosť možné, že sa niečo z toho žiariaceho svinstva ujde aj našim žalúdkom a potom telesným bunkám, ktoré u niektorých z nás od samej radosti z toho začnú bujne a divoko rásť.

Toto nie je o šírení poplašnej správy, ale o obyčajnej štatistickej pravdepodobnosti. Ostáva nám len modliť sa, že niekto bude mať zdravý rozum a nedopustí ďalšiu Fallúdžu. V prípade ukrajinského vedenia, rozumej fanatického sluhu washingtonských teroristov táto nádej je zanedbateľná, ale možno niekto iný… Možno Čína, ktorá na Ukrajine skúpila dosť veľa pôdy, by mohla pouvažovať ako zatlačiť na Londýn a Kyjev… A nepochybne aj Rusko by malo hľadať spôsob ako to zastaviť.

Ak nie, ak sa na Ukrajine stane realitou tento spôsob jadrovej vojny, tak sa niektoré oblasti Donbasu a okolitých regiónov stanú ďalším svetovým epicentrom rádioaktívneho zamorenia. A tým budú mať na mnohé desaťročia a možno stáročia predplatenú mamutiu dávku nešťastia, biedy a rakoviny. A niet pochýb, že sa o to nešťastie, biedu a rakovinu budú do akej-takej miery deliť aj so susedmi.

Ešte dobre, že naši predstavitelia ako Zuzana Čaputová či Eduard Heger takéto veci neriešia. No len si predstavte tú hanbu, keby v čele štátu bol niekto z opozície a nedajbože by okolo toho robil v Bruseli rozruch, písal by listy do Londýna, vetoval by európske dodávky zbraní na Ukrajinu alebo robil iné neprístojnosti, kým by si svoju uránovú muníciu Briti nestrčili… veď viete kam. Ale našťastie naši predstavitelia sú na úrovni a za euroatlantickú jednotu budú bojovať až do posledného Slováka či Ukrajinca.

P.S. Iste je len úplná náhoda, že v týchto dňoch priniesla televízia TA3 reportáž o psoch z Černobylu, ktorých generácie veselo prežívajú v zamorenom okolí elektrárne. Je to dôkaz, že sa dá dlhodobo existovať aj v rádioaktívnom prostredí – veď keď môžu psi, tak prečo nie aj ľudia, no nie?