„Nepríjemným prekvapením bolo, že po zvolení za prezidenta zo strany síce nominálne odišiel, keď si v strane pozastavil členstvo, ale zároveň neodišiel, keď súhlasil s tým, aby v nej zastával funkciu ‚zakladajúceho predsedu‘ vytvorenú špeciálne preňho. O tom, že nejde iba o symbolický krok, svedčí jeho aktívna rola pri prekonávaní vnútrostraníckej krízy v Hlase v prvých mesiacoch tohto roka,“ myslí si Marušiak.

Vo väčšine prípadov sa podľa slov politológa prezident prezentuje ako jasne spojený s koalíciou. „Týka sa to schvaľovania zákonov, ktoré vyvolávajú v spoločnosti napätie,“ poznamenal. Za príklady označil reguláciu mimovládnych organizácií a sprísnenie vyplácania dávok v hmotnej núdzi v novele zákona o službách zamestnanosti.

Od niektorých koaličných excesov, ako sú „covidové amnestie“ či vystupovanie predstaviteľov vlády a koaličných strán v otázkach zahraničnej politiky, sa prezident podľa Marušiaka snaží opatrne dištancovať. V oblasti zahraničnej politiky sa usiluje tlmiť dôsledky konfrontačného kurzu voči spojencom z Európskej únie, Ukrajine aj susedným štátom, ktorý presadzujú predstavitelia koalície.

Marušiak upozornil, že aj v týchto prípadoch čelí prezident neraz až agresívnym reakciám časti predstaviteľov vládnej koalície. „Z hľadiska ich zámerov jeho nesúhlas môže byť pre koalíciu vážnejší problém ako postoj opozície,“ podotkol politológ. Zároveň zdôraznil, že aj napriek kritickým vyjadreniam sa zatiaľ Pellegrini nedá prirovnať k bývalému prezidentovi Michalovi Kováčovi ani k jeho dvom predchodcom, ktorí vstupovali do otvorenej konfrontácie s vládami Roberta Fica (Smer-SD).