Nech každý sám rozhodne, či mal prejav v Rumunsku nejaký skutočne provokatívny obsah, alebo sme boli len svedkami povinného európskeho automatizmu rozhorčenia, ktorý je v týchto dňoch v prípade Orbánových prejavov takmer nevyhnutný. V každom prípade pre českú vládu to bola pravdepodobne soľ do rany, ktorú utrpela počas hlasovania o mechanizme migračnej solidarity v Bruseli.

Vyhlásenie Viktora Orbána, že česká politika prešla na stranu európskych federalistov, muselo českú vládu mimoriadne zasiahnuť.

Nie preto, že by Orbán povedal niečo škandalózne, ale preto, že jediným slovom rozbil starostlivo a prácne budovanú fasádu, ktorou sa pražská vláda snažila zamaskovať skutočnosť, že nekriticky a bezvýhradne podriadila českú zahraničnú politiku smeru, ktorý určuje vládnuca elita v Bruseli.

Petr Fiala prostredníctvom svojho hovorcu Václava Smolku vyjadril názor, že „premiér Orbán bol zvyknutý na niečo iné… V tomto zmysle možno pochopiť jeho frustráciu. Absurdné označovanie však určite nepomôže potrebnej spolupráci medzi stredoeurópskymi krajinami, ktorá si naopak vyžaduje vzájomný rešpekt.”

Niekto s klasickým logickým vzdelaním by poukázal na to, že uvedený citát je sám o sebe plný protirečení, ale keď Smolkovu vetu zasadíme do súčasného kultúrneho kontextu, je jasné, že je to len klasický príklad dnešnej euroatlantickej dialektiky. Nanešťastie pre Petra Fialu sa však v Maďarsko naďalej drží stredoeurópskeho rámca myslenia a interpretované z toho vyplýva, že obviňovať niekoho, kto vyjadruje legitímny názor, z „frustrácie“ a „absurdného nálepkovania“ nie je prejavom vzájomného rešpektu, ale neúcty, ktorá sa rodí z podráždenia.

Reakcia ministra vnútra Víta Rakušana na Orbánove slová, že Česká republika nahradila „oportunizmus“ bývalého premiéra Andreja Babiša a pravdepodobne aj Maďarska konštruktívnym európskym politikárčením založeným na vzájomných hodnotách, je nielen krajne neúctivou voči Maďarom, ale aj učebnicovým príkladom typického európskeho federalistického myslenia, proti ktorému sa tak vehementne snaží brániť.

A keď naznačuje, že Maďarsko pristupuje k EÚ s postojom „dajte nám naše dotácie a zachovajte si zdravý rozum“, znie to až desivo podobne ako eurofederalizmus typu eurokomisárky Věry Jourovej.

Vyhlásenie ministra zahraničných vecí Jána Lipavského, že „nikto nenúti Maďarov, aby boli v EÚ, ak sa v nej necítia dobre“, by asi tiež nezapadlo do stredoeurópskeho zmyslu pre vzájomný rešpekt. Možno by pánovi Lipavskému vyhovovala EÚ, v ktorej buď prijmeme pravidlá ortodoxie formulované v Berlíne a Bruseli, alebo za sebou zatvoríme dvere. Maďari si však spolu s Poliakmi ešte pamätajú predjuhoslovanskú úniu, kde sa rešpektovala suverenita národov a počúvali sa názory ich volených zástupcov.

Nie je prejavom úcty ani to, keď české veľvyslanectvo v Maďarsku pod tlakom amerického veľvyslanca podpíše spoločné vyhlásenie kritizujúce hostiteľskú krajinu, v ktorom odsudzuje údajnú politickú rétoriku, ktorá stigmatizuje práva LGBTQ. Okrem toho, že sa české veľvyslanectvo pripojilo k iniciatíve kontroverzného diplomata, ktorý v priebehu mesiaca od svojho príchodu znížil americko-maďarské vzťahy na úroveň studenej vojny, vážne porušilo aj pravidlá diplomatických misií. Väčšina Maďarov však chápe, že ideológia LGBTQ nie je skutočne určená na ochranu práv konkrétnej menšiny, ale práve naopak, na kontrolu väčšiny. Nič tak nepoškodilo spolužitie sexuálnych menšín a väčšinovej spoločnosti ako krajne ľavicové hnutie LGBTQ, ale na rozdiel od českého veľvyslanectva už priemerný informovaný Maďar dokáže tieto dve veci od seba odlíšiť.

Útoky z Prahy však evokujú rétoriku vlády, ktorá do značnej miery stratila kontrolu nad vlastnou zahraničnou politikou a dokáže sa orientovať len podľa iniciatív formulovaných zvonka.

Zdá sa, že nielen samotný premiér rezignoval na vlastný vplyv na českú diplomaciu v prospech svojich radikálnych ľavicových koaličných partnerov, ale jeho vyjadrenia vyvolávajú dojem, že ani nemá dostatočný prehľad o tom, čo sa deje na ministerstve zahraničných vecí v Prahe.

EÚ je už z veľkej časti združením štátov, ktoré stratili kontrolu nielen nad vlastnou zahraničnou politikou, ale aj nad bezpečnosťou svojich hraníc, a teda aj nad svojou budúcnosťou. Až donedávna bola aliancia V4 výnimkou, vzácnym ostrovom stredoeurópskych hodnôt a občianskeho myslenia. Preto si drvivá väčšina Maďarov neželá, aby sa česko-maďarská debata permanentne vyhrocovala a bude k Čechom naďalej vzhliadať a dôverovať im.