Ľubovniansky skanzen oslavuje 40. výročie, za desaťročie pribudlo šesť objektov

Verejnosti bol skanzen sprístupnený v roku 1985, no s jeho výstavbou sa začalo už v roku 1978. S myšlienkou vybudovať drevenú dedinu – skanzen pod hradom, prišiel ako prvý riaditeľ a zakladateľ Ľubovnianskeho múzea Andrej Čepišák.

Prvý objekt, ktorý sa pod hrad dostal, bol podľa Mikulíka drevený gréckokatolícky chrám z Matysovej. Patrí k najvýznamnejším pamiatkam ľudovej sakrálnej architektúry na východnom Slovensku. „Len za posledných desať rokov v skanzene pribudlo šesť objektov a štyri nové expozície,“ opísal riaditeľ múzea. Z toho dve, expozíciu modrotlače a kováčsku vyhňu z Torysy, otvorili v skanzene vo štvrtok pri príležitosti osláv výročia. V súčasnosti tak ponúka dokopy 32 objektov, obytných i hospodárskych stavieb. Najstaršia drevenica je z roku 1880. „Etnograficky a etnologicky sa na tvorbe expozícií podieľali predovšetkým Monika Pavelčíková a Janko Lazorík, to sú asi jeho najvýraznejšie osobnosti,“ dodal Mikulík.

Zaujímavosťou skanzenu v Starej Ľubovni je, že v prípade stavieb, ide o originály.

„To znamená, že žiaden z objektov nie je kópiou, ale boli prevezené z území Spiša a Šariša, čo je naše pole pôsobnosti. Pamiatkári s etnografmi si prešli tieto regióny po jednotlivých dedinách a zaznamenávali, ktoré objekty drevenej, sakrálnej alebo svetskej architektúry, či hospodárske objekty, si zaslúžia byť zachránené a prezentované ako národné kultúrne dedičstvo. Časť týchto objektov sa nám podarilo dostať do skanzenu, časť, aj z finančných dôvodov, či už v 80-tych alebo 90-tych rokoch zaniklo, respektíve bolo zbúraných,“ vysvetlil riaditeľ múzea.

Nie každá drevenica však automaticky patrí do skanzenu, múzejníci postupovali podľa vypracovanej koncepcie. „Pri posudzovaní stavby pre jej umiestnenie do skanzenu ide o to, aby bolo zachovanej čo najviac autenticity, ide o okenné rámy, dvere, otvory, podlahy, a tak ďalej. V žiadnom prípade nemáme záujem o drevenicu, kde sú už vložené moderné prvky. Ľudia si myslia, že keď búrajú drevenicu, my si ju automaticky zoberieme. To však nie je pravda,“ ozrejmil riaditeľ múzea. Zároveň dodal, že v regióne je už minimum tých vzácnych, s autentickými prvkami. S transfermi a sťahovaním dreveníc preto už veľmi nepočíta.

Samotný presun dreveníc je však mimoriadne náročný proces. Stavbu musia po častiach rozobrať a označiť plechovými značkami. „Aj keď drevenica na mieste vyzerá veľmi zdravo, nemusí to tak byť aj skutočne. Drevo podlieha rozličnému hmyzu a podobne. Ak počas rozoberania zistíme, že je tam nejaký červ alebo narušenie, drevenica musí ísť do reštaurátorských ateliérov, musí sa zakonzervovať,“ opísal Mikulík. Až následne môžu drevenicu umiestniť do skanzenu. Konkrétne miesto konzultujú s etnografom.

Hlavnou myšlienkou Ľubovnianskeho skanzenu je prezentovať rozličné etniká, ktoré tu stáročia vedľa seba žili – Slovákov, Maďarov, Rusínou, Goralov, Karpatských Nemcov, Židov a Cigánov. Drevenú synagógu, ktorá v minulosti stála v obci Čirč či dom Karpatského Nemca z Podolínca však podľa riaditeľa návštevníci v skanzene nenájdu. „Tieto stavby sú už dávno zaniknuté, a dokumentácia, žiaľ, k nim chýba. A keďže už v súčasnosti nevieme prezentovať originály stavieb, ktoré by sme chceli, prezentujeme to duchovnou kultúrou. To znamená spevom, tradíciami, remeslami. To, čo nevieme ukázať fyzicky, materiálne, prezentujeme v nemateriálnej kultúre,“ poznamenal.

Interiér dreveníc v skanzene zobrazuje kolobeh či kolorit ľudského života od narodenia, cez šestonedelie až po pohreb, približujú tam aj sviatky počas roka. V rámci edukačných programov pečú v skanzene oplátky či šišky, chovajú včely či nakladajú kapustu. „Najmä pre zahraničných turistov, ktorí vidia, ako sa bosými nohami tlačí kapusta, je to zážitok na celý život,“ skonštatoval. Areál dopĺňa aj gazdovský dvor s ukážkou chovu tradičných hospodárskych zvierat, ovocný sad, ale aj detský kútik s hračkami podobnými tým, s akými sa hrávali ako deti naši predkovia. „Ak už sem turisti prídu, skanzen neobídu. Myslím si, že takto sa im ponúkajú dve perspektívy. Hore na hrade im prezentujeme kráľovské, respektíve šľachtické sídlo. A dole pod ním, v skanzene, to, ako žilo vidiecke obyvateľstvo, ale aj jeho výtvarnú tvorbu. Mám tým na mysli ikony, ale aj iné jej prejavy,“ uzavrel Mikulík.