Kult Čaputovej osobnosti sa ďalej buduje: Dokument o exprezidentke získal prvú zahraničnú cenu

Oxfordský výrazový slovník v zjednodušenej definícii označuje existenciu kultu osobnosti za taký stav, keď spoločnosť, alebo jej určitá časť, vyvíja nadmerné úsilie na vykazovanie otvoreného obdivu verejne známej osobnosti, predovšetkým politického lídra. Za takých okolností je ľud podporovaný vo vyjadrovaní prejavov citovej náklonnosti, až extrémneho nadšenia z danej osoby.

Jeden aktuálny príklad za všetky je to, čo sa deje okolo Zuzany Čaputovej.

Budovanie kultu vyžaduje, aby istí ľudia – stačí úzky okruh fanaticky oddaných osôb, s pomocou masovokomunikačných prostriedkov oslovili verejnosť spôsobom, ktorý o vybranej osobnosti vytvára pozitívny, až hrdinský obraz. Dotyčná je priam glorifikovaná, oslavovaná, či už za svoje činy, alebo svoj charakter. O jej negatívnych stránkach a prešľapoch sa, pochopiteľne, diskrétne pomlčí…

Táto snaha o „zbožšťovanie“ individualít existovala naprieč dejinami, veď už cisárom a feudálnym monarchom boli stavané sochy, pamätníky, a maľované obrazy v „nadživotnej“ veľkosti. Masové médiá len doviedli tieto techniky k dokonalosti. Zvlášť osobitú úlohu v tejto sfére „sociálneho inžinierstva“ zohral notoricky známy „promotér“ Goebbels, o ktorom sa tu asi netreba bližšie rozpisovať. Stačí pripomenúť, že pochopil, ako treba ľuďom v prvom rade hrať na city.

Bývalí palácoví propagandisti sa pred piatimi rokmi rozhodli nakrútiť dokumentárny film o Zuzane Čaputovej. Dali mu názov Prezidentka, a teraz si odniesol svoju prvú cenu. Konkrétne na filmovom festivale MFDF Ji.hlava v kategórii Opus Bonum. Tá reprezentuje prehliadku „súčasného svetového dokumentu.“ (TU)

Je super, že vďaka Prezidentke sme svetoví – aspoň v tej Jihlave.

Šulík: Zuzana Čaputová nie je s filmom Prezidentka úplne spokojná

Trojčlenná porota medzinárodného zloženia sa vyjadrila k filmu Mareka Šulíka takto: „Fascinující a poutavá charakterová studie o pětiletém působení Zuzany Čaputové ve funkci slovenské prezidentky a o tom, jakými etickými a politickými změnami za tu dobu prošla slovenská společnost. Snímek vykresluje osobní a intimní filmový portrét se zvláštním důrazem na genderovou a rodinnou dynamiku a drtivé politické tažení lídra opozice, populistického premiéra Roberta Fica. Dokument umožňuje diváctvu hluboce nahlédnout výzvy, kterým dnes čelí ženy v politice.“

Prosím vás. Keď už hlása liberálna klika rovnosť, potom prečo očakáva, že žena v politike bude ušetrená tlaku, akému čelia muži? Už samotná upútavka na ten dokument štylizuje Čaputovú do role obete, keď číta nevkusné odkazy anonymných internetových hejterov na svoju adresu. Isteže odmietam akékoľvek vyhrážky, ako aj vulgárne urážanie kohokoľvek, ale toto všetko je „v balíku“, keď vstúpite na verejnú scénu! Poprední politici znášajú omnoho väčší tlak, než my, bežní ľudia (hoci aj novinári podpísaní pod článkom idú s kožou na trh, a veru aj nám sa dostáva niekedy celých kýblov verbálneho bahna).

Ďalej si v zostrihu pomáha režisér nápismi Žena – matka – politička. V tomto poradí. A na tom záleží, pretože – opäť nech sa na mňa liberáli a feministky nehnevajú, ale v okamihu, keď odprisahám službu vlasti, sa moje ostatné funkcie a úlohy dostali do úzadia. Hlava štátu je hlava štátu preto, že stojí celkom vpredu a reprezentuje milióny občanov. Vôbec nie je podstatné, či je to žena alebo muž, matka alebo otec, a tak ďalej. Jej rodina je pre občana z hľadiska služby vlasti nepodstatná.

Takýmito rafinovanými postupmi sa filmári snažia v nás vyvolať sympatie voči „obeti“ agresívneho politického života na Slovensku. V hodnotení poroty preto nesmela chýbať „povinná jazda“, teda kopnutie si do Roberta Fica za jeho „drtivé politické ťaženie“. Ale čo? A ktorý politik nebojuje tvrdo za účelom dosiahnutia svojich cieľov? To nie je žiadna prechádzka prezidentskou, pardon, ružovou záhradou. Buďme realisti!

Zobrazením „ľudskej stránky“ prezidenta SR mali akože filmári dosiahnuť niečo výnimočné?

Tým, že Čaputová rozpráva pred kamerou o vážnom zdravotnom stave svojho otca, chceli preniknúť k divákovmu srdcu? Alebo tým, že hovorí o tom, že má pocit, že musí niečo podniknúť na ochranu svojich detí? Veď to sú celkom prirodzené, obyčajné veci. Mňa ako občana nezaujíma osobný život voleného zástupcu, ale jeho práca, jeho skutky, jeho výsledky.

A po tej stránke sa exprezidentka „vyznamenala“ až-až. Ale spomínať jej kroky a rozhodnutia počas Matovičovej vlády za covidu (aj neskôr) sa, prirodzene, dokumentaristom nehodí. Narušilo by to totiž anjelský obraz, o akého budovanie sa tu niekto snažil tak, že aj Stalin by hádam závidel…