„To ste ešte nevideli slovenskú televíziu, kde si púšťame vždy o polnoci hymnu,“ hovorí českému hosťovi sociológ Michal Vašečka v youtube štúdiu u Moniky Tódovej z Denníka N. „Je to taká povinná jazda. A ja sa z toho smejem…“

Ale aby sme nevytrhávali z kontextu: Vašečka dodáva, že spolu s tým, že na Slovensku akosi odrazu visí viac slovenských vlajok, je to jednoducho „príliš“.

„Keď je niečoho moc, tak je toho moc,“ hovorí.

Nuž, priatelia, a takýchto máme „popredných odborníkov“ v oblasti humanitných vied a spoločenského výskumu. Vzdelaných, to bezpochyby! Aj terminologicky podkutých, veď dotyčný pán rád očarúva publikum debát série „Ako zachrániť demokraciu“ odbornými pojmami, ktoré vyťahuje nenápadne, medzi rečou, aby predviedol svoju expertízu. Tieto triky akademikov sú mi, vzhľadom na vlastnú minulosť, dôverne známe.

Ale čoho je akože „moc“? Bol ten človek niekedy v USA, videl niekedy americký film? Veď tam zástavy vejú v takom počte a tak divoko, až sa bojíte, že vyletia z plátna a švacnú vás po líci.

Vlajka je symbol nielen štátnej príslušnosti, ale aj národnej hrdosti. A s tým aj hymna. Na uvedomenie si týchto vecí človek nepotrebuje vysokoškolský diplom.

Mimochodom, hymna na konci denného vysielania verejnoprávnej TV neslúži na to, aby sme sa všetci postavili do pozoru a s rukou na srdci ju celú odspievali. Je to skôr symbolické zarámcovanie dňa, akási pomyselná bodka, ktorá odkazuje verejnosti: Vážení diváci, Slovensko, vaša vlasť, sa poberá spať. Tvoríme jedno spoločenstvo, jednu komunitu, a hymna je zástupným symbolom našej svornosti a národno-štátnej identity. A ráno budú naše životy pokračovať ďalej, ak Boh dá.

Na toto Vašečka očividne kašle.

Boli ste niekedy v Turecku? Stačí vystúpiť z lietadla, aby ste pochopili, čo je to hrdý národný štát. Podobizne jeho zakladateľa Attaturka spolu s Erdoganom visia na každom rohu (ale že v nadživotnej veľkosti!). O tureckej zástave ani nehovorím. Vyjdete z letiska a narazíte v podstate len na dve dominantné farby: tehlová farba budov, a červená turecká. Bodka.

Vedia ľudia, ktorí sa podieľajú na výrobe programov a obsahu pre Denník N, čo je to národná identita a hrdosť?

Pozrite sa na tú dvojtvárnosť: Na jednej strane zľahčujú váhu symbolov, pokiaľ ide o národný štát, no súčasne podporujú všetky aktuálne významné symboly západu, teda európsku vlajku a dúhu. Dokonca som videl v Bratislave na jednom balkóne zavesenú aj ukrajinskú zástavu…

Tak ako teraz? Toho nášho, domáceho, národného, je príliš, ale EÚ a LGBTI a Ukrajina nech sú pripomínané každú chvíľu? Trochu nevyvážený prístup, milí liberáli s prozápadným cítením, nemyslíte?

Pozrime sa však, aký je ich „ospravedlňujúci“ naratív. Začal s tým tuším Korčok v prezidentskej kampani. Že vraj, čo je to „vlastenectvo“? Že vraj to slovo sa stalo „sprofanovaným“, bolo „unesené“, a tak ho treba „nanovo definovať“. Zrejme podľa vkusu a predstáv pána Korčoka a jemu podobných…

V tom istom prejave stihne aspoň trikrát hovoriť o Slovensku ako o „našej krajine“, ale nikdy ako o našej vlasti. Tak ako chce pán predefinovať vlastenectvo, keď nepoužíva ani jadro toho výrazu!

Akým obsahom chce napĺňať „vlastenectvo“? Rečnícka otázka…

Veď on vie len toľko, že sa potrebuje vymedziť voči politickým oponentom z Republiky a SNS. Teda voči stranám, ktoré dnes liberáli pohodlne označujú za „nacionalistické“, prípadne rovno „fašistické“. Čo teda nechápem, že je dovolené, ich takto označovať bez potvrdenia súdov, ale človek sa dnes čuduje všeličomu…

Byť vlastenec, patriot, národovec, to neznamená vyvyšovať vlastný národ nad ostatné. Nie sme žiadni nacionalisti. Byt vlastenec, patriot, národovec, to znamená pociťovať národnú hrdosť. Tá pramení z našej identity – z príslušnosti k istému geografickému celku, k istej forme spoločnosti, k jazykovému fondu, zvykom a obyčajom, histórii…

A polnočné hranie hymny na vlnách verejnoprávnych médií tiež patrí k prejavom vlastenectva (a jeho utužovania, posilňovania).

Kto tvrdí opak, ten buď nemá vo veciach jasno, alebo hrá s divákmi, poslucháčmi a čitateľmi falošnú hru.