Ďalšia zo strán sa predbežne vymedzila voči možným partnerom v budúcej koaličnej vláde. Podpredseda hnutia Sme rodina a dočasne poverený minister práce, sociálnych vecí a rodiny Milan Krajniak uviedol, že hnutie má pre povolebnú spoluprácu tri podmienky a Smer-SD či Republika sa do nich v súčasnosti nezmestia. Písali sme o tom tu.

Nie je to prvý ani posledný prípad, keď predstaviteľ nejakého politického subjektu vylúčil spoluprácu s iným subjektom. Takéto kroky nie sú náhodné, ale majú svoj dôvod a zmysel. Riadia sa určitými pravidlami a tie sú veľmi jasné, ich princípy vládcovia poznali už stáročia pred pánom Machiavellim. Poďme si ich zhrnúť pre prípad, že by ste niekedy zakladali stranu.

Pred voľbami sa partnerstvá vylučujú alebo pripúšťajú podľa toho, ako vám to hodí percentá u voličov. Ak vaši voliči majú k nejakému subjektu negatívny postoj, tak samozrejme treba vopred deklarovať, že s tým subjektom nepôjdete, bez ohľadu na to, či to v skutočnosti pripúšťate alebo nie.

A naopak, ak vaši voliči túžia po tom, aby ste sa s niekým po voľbách spojili, tak deklarujte, že sa spojíte, aj keby ste to neplánovali. Ale to s chválospevmi neprežeňte – ešte by vaši voliči mohli dospieť k názoru, že ak je ten partner taký úžasný, nebudú voliť vás, ale jeho. Nezabúdajte, že vaším najväčším politickým súperom nie sú tí z druhého brehu, ale priami konkurenti v boji o rovnakého voliča.

V tejto hre potom vyšším „levelom“ (kedysi dávno sa používalo aj starobylé slovenské slovo „úroveň“, ale to neznie tak svetovo) je aj hra na prvý výstrel: na úkor bezprostredného súpera, s ktorým tak či onak plánujete spoločnú politickú budúcnosť, môžete získať body tak, že ho začnete opľúvať ako prvý. Hrajte sa na drahú nevestu a klaďte si podmienky, nech voliči vidia aký ste zásadový, akákoľvek reakcia súpera potom bude už vyzerať neúprimne a urazene.

Úplne inak sa veci majú po voľbách. Z koaličnej spolupráce sa vylučujú len skutoční principiálni nepriatelia. Inak sa spojte s kýmkoľvek – jediné kritérium je, či to vyhodnotíte ako výhodné z dlhodobého hľadiska. Teda čo za to dostanete a či tieto výhody budú stáť za riziko, že by vás to spojenectvo mohlo politicky odrovnať o štyri roky, ak aj vtedy budete chcieť pokračovať v politike.

Môžete sa spojiť aj so subjektom, ktorý vaši voliči nenávidia. Aj to sa vždy dá, s výnimkou prípadu, keď by išlo o spojenie s ozaj principiálnym politickým nepriateľom, ktoré sa nedá nijako „obkecať“. Treba zahrať malé divadielko: zdôvodníte to napríklad tým, že sa dotyčný politický subjekt už zmenil, že vám dal prísľuby alebo jednoducho, že to inak nešlo, a že bolo treba myslieť na dobro krajiny a občanov. Aj tí, ktorí to vysvetlenie neprijmú, za štyri roky vychladnú. A napokon, ktovie čo bude o štyri roky, dôležité je to, čo je tu a teraz…

Ak vaši voliči po nejakom spojení túžia, tak vám niekedy nezostane nič iné ako sa spojiť. Ale aj tu vlastne platí prevrátená obdoba toho, čo v predošlom prípade: ak vám to spojenectvo nebude stáť za koniec politickej kariéry o štyri roky alebo vám to niekto zakázal, napríklad nejaké veľvyslanectvo, tak treba nájsť nejakú zámienku, prečo sa nespájať. Napríklad vyvolať osobný konflikt alebo začať sa tváriť veľmi zásadovo a súpera z niečoho obviniť, škandalizovať mu niektorého kostlivca v skrini – ten sa v prípade potreby dá vždy nájsť, a ak nie, tak sa dá v spolupráci s médiami vymyslieť.

Možno poviete, že v praktickej politike to takto nechodí. Že politici a jednotlivé strany majú svoje hodnoty a takéto cynické zjednodušenie vylieva s vaničkou aj dieťa. V prípade idealistov v politike, akí tam tiež sú (na jednom aj druhom brehu), budete mať pravdu. Tu je ale podstatná otázka: aký je v slovenskej politike pomer medzi idealistami a oportunistami (pragmatikmi, populistami, technológmi moci)? Čo myslíte, ktorých je viac?

Politika je panské huncútstvo, zvyklo sa kedysi vravievať. Môžeme s tým niečo urobiť? A tu je jednoduchá odpoveď: môžeme, ale… Keby verejnosť ako celok zmúdrela, ak by ľudia vo väčšej miere chápali politiku a jej kontext, ak by využívali násroje, ktoré im dáva do rúk Ústava, tak by veci zmenili. Lenže to je práve to povestné „keby“…