Kosovo. Svedectvo o poslednej najväčšej lži geopolitiky konca dvadsiateho storočia

Priština 8. mája 2019 (HSP/Foto:TASR/AP-Visar Kryeziu)

Generál v zálohe Dominique Delawarde zažil fázy “pred, počas a po vojenskom ťažení” bombardovania Srbska na pozícii šéfa “spravodajstva a elektronického boja” generálneho štábu Spoločného operačného plánovania. Zapojený do prvej línie tohto štábu v daných udalostiach, poskytuje nám svoje svedectvo

Pred niekoľkými dňami Serge Halimi a Pierre Rimbert, dvaja uznávaní novinári periodika Le Monde diplomatique, uverejnili vynikajúci článok. Pripomeňme, že Serge Halimi je riaditeľom tohto periodika od roku 2008. Tento článok prevzalo viacero alternatívnych internetových novín, zaslúžil by si však oveľa väčšie rozšírenie. Jeho názov je  “Najväčší podvod konca dvadsiateho storočia”.

Článok nám presne popisuje hlavné “mediálne podvody”, ktoré formovali západnú verejnú mienku, aby ju nastavili podľa požiadaviek politikov a vojenských štábov a živili 78-dňovú vojnu v Kosove. Bola to prvá vojna od vzniku NATO v roku 1949, v ktorej sa táto organizácia rozhodla zaútočiť na štát, ktorý neohrozoval žiadneho z jej členov. Odvolávala sa na humanitárny motív a konala bez mandátu OSN.

Kosovo bolo naozaj najväčšou lžou konca dvadsiateho storočia

V tej dobe som bol na pozícii vojenského pozorovateľa a priamo som zažil obdobie „pred, počas a po vojenskom ťažení bombardovania na pozícii šéfa “spravodajstva a elektronického boja” generálneho štábu Spoločného operačného plánovania a keďže som bol v prvej línii zapojený do tohto smutného prípadu môžem bez najmenšieho zaváhania potvrdiť, že Kosovo bolo najväčšou lžou konca dvadsiateho storočia.

Pridám teda niekoľko položiek do zoznamu mediálnych klamstiev k tým, ktoré sú uvedené v článku Le Monde diplomatique, klamstiev, ktoré som mohol denno-denne sledovať priam zo zdroja, od septembra 1998 do augusta 2000 (pred, počas a po akcii) a doplním niekoľko úvah o obrovských dôsledkoch týchto klamstiev v medzinárodných vzťahoch.

Pamätám si, ako veľmi sme boli, moji kolegovia aj ja sám počas celého konfliktu ohromení, keď sme videli, čo NATO spôsobovalo srbskému národu, nášmu starému spojencovi, ktorého Francúzsko, naša krajina, zradila z nesprávnych dôvodov.

Spomínam si na rozhovor, ktorý sa odohral začiatkom októbra 1998 v centrále NATO v Belgicku s mojím priateľom a riaditeľom Spoločného operačného centra (JOC), mozgu a ústredia atlantickej organizácie, plukovníkom US D M’G, ktorého som dobre poznal počas môjho predchádzajúceho pridelenia v USA, a ktorý cítiac, že ​​to bude aj tak viesť k napadnutiu Srbska, mi povedal, že „urobíme hlúposť“ a to z troch dôvodov:

1 – Žiadny dôvod na napadnutie Srbska neexistuje. Podľa spravodajstva NATO Miloševič robil poriadky s kosovskými rebelmi, ktorí tvorili veľmi malú časť kosovskej populácie „mierne a s nízkou intenzitou“ podľa tohto plukovníka USA. Akákoľvek agresia by teda bola objektívnym zásahom do záležitostí suverénneho štátu.

2 – Srbi by neprestali odolávať za tri dni a ozbrojený konflikt by tak mohlo trvať niekoľko mesiacov. (Trvalo to 78 dní)

3 – Ak by bolo potrebné zapojiť pozemné vojsko, takéto boje by boli pre nás dlhé, komplikované a smrteľné vzhľadom na veľmi ťažký terén a nepopierateľné morálne sily srbského ľudu, ktoré sa prejavili aj počas druhej svetovej vojny.

Odlákať mediálnu pozornosť od istej vnútropolitickej záležitosti v USA

Spomínam si na veľmi jasnú a presnú odpoveď tohto amerického plukovníka na moju otázku: „Ak vieme že je to hlúposť, prečo to nakoniec aj tak urobíme?”.

Bez toho, že by som teraz zachádzal do detailov, jednalo sa o odlákanie pozornosti médií od istej vnútropolitickej americkej záležitosti. Vojna v Kosove strhla všetku pozornosť amerických médií na seba. Bolo potrebné, aby sa americkým médiám podhodila “nová kosť na ohlodávanie”, aby pustili tú, čo už mali a ktorá ohrozovala Biely dom. Odpoveď bola pre mňa pravdaže ohromujúca, ale čas ukázal, že táto operácia fungovala perfektne.

Pozícia tohto plukovníka USA na vrchole hierarchie NATO (riaditeľ JOC), ako pravej ruky generála US Westleyho Clarka, hlavného veliteľa, bola v mojich očiach zárukou dôveryhodnosti. Predstavil mi kosovskú záležitosť ako “diverznú” operáciu… On sám sa zdal veľmi znepokojený touto situáciou, čo mohlo vysvetliť jeho nedostatok diskrétnosti na túto tému a jeho “priamočiaru úprimnosť”.

Zatlačiť  Srbov do chyby

Je pravda, že čas krátko na to ukázal, že vtedajší americký prezident vedel dokonale využiť túto diverziu na to, aby sa dostal z ťažkej situácie. Túto techniku ​​skutočne úspešne použil Bill Clinton 16. decembra 1998 v predvečer jeho odvolávania v Snemovni reprezentantov pre jeho klamstvá v prípade Lewinskej.

V tento deň Clinton vydal rozkaz na útok na Irak (operácia púštna líška) aj v tomto prípade pod falošnou zámienkou irackého programu vývoja zbraní hromadného ničenia … Vystrelili 415 rakiet Tomahawk, ktoré počas 3-dňovej paľby zabili 600 až 2000 ľudí. Mediálna pozornosť bola odklonená od aféry Lewinská,… ktorá bola “zabudnutá”. Samozrejme Iračania za to draho zaplatili…

Vráťme sa späť ku Kosovu. Spomínam si aj na hlásenia, ktoré francúzsky plukovník zodpovedný za francúzsky kontingent pozorovateľov pre KVM (Kosovo Verification Mission, od októbra 98 do marca 99) adresovali generálnemu štábu. Tento plukovník nám povedal, že „nechápe, čo chceli jeho anglosaskí kolegovia (USA a UK) ktorí ako sa zdalo sa každodenne snažili vyprovokovať Srbov, aby mali zámienku na zásah“.

Podľa týchto hlásení francúzskeho generála nebol dôvod na úder

Spomínam si na správy francúzskych dôstojníkov operácie OSN Alba, ktorí na hranici medzi Kosovom a Albánskom vypočúvali kosovských utečencov, ktorým vypálili domy. Podľa týchto správ, adresovaných Operačnému centru OSN a ktorých kópiu sme dostávali aj my na otázku: Vypaľujú vaše domy srbské sily Miloševiča? Odpoveď bola najčastejšie táto: “Nie, je to UCK Hašima Thaciho”. Treba teda poznamenať, že OSN dobre vedela, čo sa v Kosove skutočne deje.

Potom sme pochopili, že Hašim Thaci sa snažil vyvolať zásah NATO napodobňovaním toho, čo sa dialo pri niekoľkých príležitostiach v Bosne, vyvolaním úteku vlastných bratov a pálením ich domov pred kamerami západných žurnalistov, aby si získali mienku medzinárodného spoločenstva. Všetky tieto zverstvá boli samozrejme pripisované … Miloševičovi …

Svedectvo fínskej doktorky Heleny Ranta, vedúcej skupiny medzinárodných vyšetrovateľov v tejto oblasti

Pamätám si aj na „pravdivú falošnú masakru v Račaku“ z januára 1999, ktorá umožnila NATO ospravedlniť jeho do značnej miery premyslený zásah. Všetky podrobnosti o tejto “montáži” boli odhalené vďaka svedectvu Dr. Heleny Rantovej, fínskej vedúcej skupiny medzinárodných vyšetrovateľov v tejto oblasti.

Mnohé médiá hlavného prúdu uverejnili jej vyhlásenia, no bolo to až príliš dlho po týchto udalostiach. NATO hralo svoju podvodnú hru a vyhralo ju dlho predtým, než čestné médiá tej doby odhalia tento podvod. V tejto záležitosti, ktorá sa v mnohých ohľadoch podobá na známy mediálny podvod z Timisoara, si prečítajte článok v Berliner Zeitung z októbra 2003, ktorý prebrali aj francúzske noviny Courrier International, ako aj podrobnejší článok Rolanda Magnina z roku 2009.

Pre mladých čitateľov (do 40 rokov), ktorí ešte nevedia, ako sa vyrábajú falošné “mediálne masakre”, napíšte do prehliadača dve slová: “masaker” a “Timisoara” a objavíte množstvo odkazov na ďalší “super podvod” západných médií konca dvadsiateho storočia.

Chápeme, prečo pri týchto témach mainstreamoví novinári,  ktorých „angažovaná“ práca má pokrývať lži svojej materskej spoločnosti, sa snažia manipulovať pravdu, pri takýchto témach radšej pozerajú inde … Serge Halimi a Pierre Rimbert vo svojom závere hovoria: “je ľahké pochopiť, že novinári, ktorí sú najviac posadnutí otázkou falošných správ, tiež odvracajú pohľad inde”.

Jamie Shea, hovorca (UK) NATO, “Super klamár”

Spomínam si aj na takmer denné falošné správy pre tlač od hovorcu NATO (Jamie Shea), ktorého sme prezývali prezývkou “Super klamár “. Nechal sa počuť, že bombardujeme vojenské ciele, samozrejme vždy úspešne. Bolo to ale ďaleko od pravdy.

V skutočnosti lietadlá NATO uskutočnili v priemere 500 bojových letov denne počas 78 dní. Bombardovali hlavne civilnú infraštruktúru s pomerne nízkou presnosťou, čo by bolo veľmi ťažké „predať“ západnej verejnej mienke. Bolo preto nevyhnutné klamať a vymýšľať falošný a krásny príbeh o konflikte medzi ozbrojenými silami, vylučujúc  alebo minimalizujúc akýkoľvek vplyv na civilné obyvateľstvo, uvádzaním lichotivých, avšak nepravdivých výsledkov.

Na 78. a posledný deň bombardovania, pán Jamie Shea vyhlásil, že bolo zničených 800 kusov ťažkej techniky srbského vojska (čo bola pre zasvätených celá srbská ťažká technika použitá v Kosove). Presné počty v čase stiahnutia srbských síl ukázali, že iba 30 kusov ťažkej vojenskej techniky bolo mimo prevádzku (rozbité alebo zničené). Inými slovami, srbský kontingent nasadený v Kosove bol po 78 dňoch bombardovania bojaschopný na 96%. Morálka srbského kontingentu bola stále dobrá.

Keď som počas konfliktu v interných kruhoch zdôrazňoval nezrovnalosti vo vyhláseniach Jamieho Shea, vysvetlili mi, že NATO musí hovoriť jednotným hlasom a že tento hlas je hlasom jeho hovorcu Jamie Shea.

Príčina kapitulácie Srbov : zničená civilná infraštruktúra

Srbskú kapituláciu spôsoilo zničenie civilnej infraštruktúry a nie vojenská porážka armády. Je to bohužiaľ metóda NATO, dokonale aplikovaná v Sýrii a odsúdená plukovníkom Françoisom Régisom LEGRIEROM v jeho článku Bitka o Hajin: Taktické víťazstvo, strategická porážka?

K tomu všetkému môžeme pridať poznámky plukovníka, ktorý sa ako pozorovateľ zúčastnil na rokovaniach v Rambouillet, ktorý keď sa pravidelne vracal do generálnemu štábu, hovoril o našich diplomatoch ako o  „zúrivých vojnových štváčoch“, ktorí sa snažili uvaliť na Srbov neprijateľné podmienky, tak získať ich odmietnutie a teda dôvod na zásah.

Niektorí by ma mohli obviňovať  za príliš neskoré svedectvo o tejto dôležitej téme.

Mám na to niekoľko dôvodov:

Prvým je, že takéto svedectvo je užitočné len vtedy, ak je pravdepodobné, že bude vypočuté a nie v okamihu zničené organizovaným stretom mainstreamových médií. Serge Halimi a Pierre Rimbert zverejnením článku, ktorý je ťažko napadnuteľný, vzhľadom na ich povesť mainstreamových novinárov Le Monde Diplomatique mi dávajú možnosť pripojiť môj skromný hlas k ich hlasu a túto tému obohatiť ďalšími informáciami.

Konštatovaný opakovaný výskyt klamstiev či vyfabrikovaných informácií západných demokracií v spolupráci s mainstreamovými médiami  – od aféry Kosovo to boli napríklad: Irak, Líbya, Sýria, Ukrajina, Venezuela, Skripaľ …, vždy na zdôvodnenie zásahu záujemcu sa mi zdá stále neznesiteľnejšie. Dôsledky týchto údajne „humanitárnych“ zásahov sú pre civilné obyvateľstvo vždy katastrofálne a smrteľné a v niektorých prípadoch (migračné vlny utečencov, teroristické činy odplaty) obrovskou stratou prestíže pre našu krajinu.

Aby sme čelili tomuto večnému falošnému predstieraniu „povinnosti humanitárneho zasahovania“ (bez schválenia radou OSN), konceptu, ktorý vytvoril Západ (USA, UK, FR), aby uspokojili svoje momentálne záujmy, musíme teraz dospieť  k „povinnosti humanitárneho svedectva“ a ohlásiť klamstvá, pokiaľ ich poznáme. Niektorí to urobili oveľa odvážnejšie ako ja (Manning, Snowden, Assange) a zaplatili za to vysokú cenu (väzenie, exil).

Obrovské dôsledky v medzinárodných vzťahoch

Záverom, tento prípad Kosova má obrovské dôsledky na medzinárodné vzťahy. Rusko a Čína boli v tom čase príliš slabé na to, aby reagovali efektívne a boli ponížení (Čína bombardovaním svojho veľvyslanectva v Belehrade, Rusko porážkou lojálneho spojenca a pohŕdaním Západu, konajúc bez mandátu OSN) sa rozhodli zorganizovať a najmä ozbrojiť. 15. júna 2001 vznikla OCS (Šanghajská organizácia pre spoluprácu) s hospodárskou a vojenskou spoluprácou na zabezpečenie kolektívnej bezpečnosti jej členov.

Organizácia vytvorená v reakcii na záležitosti Kosova, sa rozrástla a dnes má 8 členov vrátane 4 jadrových mocností (Rusko, Čína, India, Pakistan). Presadzuje multipolárnosť a nezasahovanie do záležitostí suverénnych štátov. Je jasné, aj keď to popiera, že predstavuje pevnú a mocnú opozíciu voči hegemonistickým požiadavkám západnej koalície.

V roku 2008 bola vytvorená skupina BRICS. Táto organizácia má tiež za cieľ podporovať multipolaritu, reformu OSN, aby sa stala reprezentatívnejšou, a najmä vývoj riadenia a pravidiel hry svetového hospodárstva, aby boli spravodlivejšie.

Geopolitická rovnováha sveta sa nám mení pred očami a tento posun sa odohráva na úkor západného tábora, ktorého jednota ani zďaleka nie je zaručená. Čoraz viac krajín vstupuje do tábora OCS-BRICS, multipolarity a nezasahovania.

Všetky tieto zmeny sú, samozrejme, priamymi dôsledkami “najväčšieho podvodu konca dvadsiateho storočia “.

Ešte raz ďakujem Sergovi HALIMI a Pierrovi RIMBERT za vzkriesenie zabudnutej pravdy a pripomenutie, že „nie paranoidní používatelia internetu, ale práve západné vlády, NATO ako aj najrešpektovanejšie tlačové orgány “(vrátane novín Le Monde, ktoré sú dnes úradom pravdy …) boli hlavnými dezinformátormi v záležitosti Kosova.

Generál v zálohe Dominique Delawarde