Donald Trump oznámil vystúpenie Spojených štátov z WHO už počas svojho prvého funkčného obdobia v roku 2020, čo odôvodnil najmä zlyhaním organizácie pri riešení pandémie COVID-19, ako aj ďalších globálnych zdravotných kríz. Rovnako jej však vyčítal nedostatočnú nezávislosť od politického vplyvu niektorých členských štátov. Jeho rozhodnutie bolo síce zvrátené prezidentom Bidenom v januári 2021, no Trump sa vrátil a nariadenie o vystúpení z WHO podpísal ešte v ten istý deň, ako sa znova ujal moci – 20. januára 2025. Pre Reuters uviedol, že WHO podlieha „neprimeranému politickému vplyvu členských štátov“ a od USA požaduje „nespravodlivo zaťažujúce platby,“ ktoré sú neprimerane vysoké voči príspevkom iných veľkých krajín, napríklad Činy.

Pre WHO predstavuje Trumpovo rozhodnutie zásadný problém. USA boli historicky najväčším donorom organizácie, pričom v aktuálnom rozpočtovom období 2024 – 2025 mali prispieť sumou 1,5 miliardy dolárov, čo je približne 22 % z jej celkového, takmer 7-miliardového rozpočtu. Náhly odchod USA tak spôsobí obrovskú finančnú dieru, ktorú zvyšné členské štáty budú len ťažko zapĺňať. Spojené štáty však nie sú jedinou krajinou, ktorá WHO otvorene kritizuje.

Aj v Spojenom kráľovstve sa čoraz viac hovorí o tom, že organizácia príliš zasahuje do národnej politiky a presadzuje vlastnú agendu bez ohľadu na potreby jednotlivých krajín.

Prínosy členstva vo WHO z pohľadu Británie preskúmala špeciálna pracovná skupina, tzv. Bell Review, zložená z deviatich odborníkov, vrátane bývalých predstaviteľov WHO a OSN. Tá nielenže odporúča Londýnu vystúpiť, ale upozorňuje tiež na potrebu vzniku novej efektívnejšej organizácie. „Ja aj moji kolegovia sme čoraz viac znepokojení odklonom WHO od jej pôvodného poslania. Len správne nastavené reformy môžu WHO vrátiť k jej základným princípom verejného zdravia a zachrániť jej reputáciu. Ak sa to nepodarí, mala by byť nahradená organizáciou, ktorá lepšie odráža vôľu svetovej verejnosti,“ uviedol vedúci skupiny, David Bell, senior výskumník v Brownstone Institute a bývalý lekársky pracovník a vedec WHO.

Kritické hlasy však zaznievajú aj z Talianska, kde Matteo Salvini, podpredseda vlády a líder strany Lega, predložil návrh zákona, ktorý by umožnil krajine vzdať sa členstva v tejto organizácii. Argumentuje tým, že plytvá verejnými financiami a jej rozhodnutia slúžia skôr farmaceutickým gigantom než občanom. Salvini verí, že peniaze, ktoré Taliansko vkladá do WHO, by mohli byť oveľa efektívnejšie využité priamo v domácom zdravotníctve.

„Taliansko sa už nesmie podriaďovať nadnárodnému centru moci – štedro financovanému talianskymi daňovými poplatníkmi – ktoré kráča ruka v ruke s nadnárodnými farmaceutickými spoločnosťami. Tých 100 miliónov eur radšej použime na podporu chorých v Taliansku, financovanie našich nemocníc a lekárov!,“ uviedol v rozhovore pre Politico.

Jedným zo sporných bodov, ktorý ilustruje kontroverzie politík WHO je jej prístup k regulácii tabakových výrobkov. Rámcový dohovor o kontrole tabaku (FCTC), ktorý vznikol s cieľom chrániť verejné zdravie dnes mnohí experti vnímajú ako zastaraný a neefektívny. Dokonca aj jej bývalí vysokí predstavitelia kritizujú WHO za to, že tvrdohlavo odmieta uznať vedecké dôkazy o nižšej škodlivosti alternatív fajčenia, ako sú elektronické cigarety alebo zahrievaný tabak.

Ruth Bonita, bývalá riaditeľka oddelenia WHO pre dáta a analýzy a Robert Beaglehole, bývalý riaditeľ oddelenia pre prevenciu a podporu zdravia proti chronickým chorobám upozorňujú, že FCTC je „neprimerane ovplyvnený záujmovými skupinami presadzujúcimi úplnú abstinenciu od nikotínu.“

Do boja proti nikotínu sa totiž čoraz viac miešajú aj súkromní filantropi, ktorí si prostredníctvom WHO presadzujú vlastné agendy. Americký miliardár Michael Bloomberg, ktorý na chod organizácie prispel stovkami miliónov dolárov, presadzuje politiku úplného zákazu nikotínových produktov bez ohľadu na to, či predstavujú menej škodlivú alternatívu alebo nie.

Michael Bloomberg, ktorý sa stal predĺženou rukou WHO pri uplatňovaní jej „kladiva“ na nové alternatívy cigariet organizáciu zastupujú verejne, vystupuje na tlačovkách a figuruje v jej oficiálnych vyhláseniach. Jeho vplyv bol citeľný napríklad na Filipínach, kde sa jeho organizácie pokúsili priamo zasahovať do vládnej politiky. Podobné prípady sa odohrali aj v Indii a Pakistane, kde miestne vlády pozastavili činnosť Bloombergom financovaných organizácií pre podozrenia z ovplyvňovania vnútroštátnej politiky.

Michael Bloomberg je však len jedným z viacerých príkladov, ktoré prispievajú k pochybnostiam nad hodnovernosťou politík WHO. Jej činnosť totiž až príliš závisí od „dobrej vôle“ súkromných donorov, či dokonca nadnárodných farmaceutických spoločností. Iba zhruba pätina všetkých zdrojov WHO pochádza z povinných príspevkov od členských krajín. Zvyšok je poskytovaný na dobrovoľnej báze. Takmer každý z týchto darcov má svoje vlastné záujmy – agendu, kde chce, aby sa peniaze použili. WHO preto už dlhší čas čelí pochybnostiam, či svoje priority naozaj stanovuje plne v súlade s potrebami v oblasti verejného zdravia. Otázna je tiež efektivita vynakladaných zdrojov, keďže len cestovné náklady zamestnancov ročne zhltnú dvesto miliónov dolárov.

Financie však nie sú jediným problémom, ktorý túto globálnu zdravotnú autoritu sprevádzajú. Interné vyšetrovanie v roku 2021 malo v štruktúrach organizácie zistiť praktiky „zneužívania moci, rodinkárstva a rasizmu.“ Podľa tlačovej agentúry Associated Press mala na problém anonymne upozorniť skupina zamestnancov regionálnej kancelárie v Manile. Konanie ich nadriadeného, japonského regionálneho riaditeľa – jedného z najvyšších šéfov WHO malo podľa nich „podstatne prispieť“ k zvýšenému šíreniu vírusu COVID-19 a „plytvaniu finančnými prostriedkami od darcov.“

Riaditeľ WHO sa tiež musel ospravedlniť „desiatkam“ žien a dievčat z Konžskej demokratickej republiky, ktoré boli počas pandémie eboly v rokoch 2018 – 2020 údajne sexuálne zneužité zamestnancami WHO.

Kritika zo strany USA, Británie a Talianska tak zďaleka nemusí pokrývať celú hĺbku problémov tejto mamutej organizácie a volanie po jej reforme môže byť viac ako oprávnené. Z pohľadu naozaj významných členov však už túto šancu zdá sa premrhala. Preto, ak sa bude od svojho pôvodného poslania aj naďalej vzďaľovať, môže už čoskoro čeliť odlivu ďalších krajín. A to by mohlo vyústiť k vzniku úplne novej globálnej zdravotníckej štruktúry, ktorá bude skutočne slúžiť záujmom verejného zdravia a nie vybraným donorom.