Okrem obrovského predraženia celej výstavby v dôsledku neschopnosti predovšetkým talianskych vlastníkov z Enelu je problémom aj cena, za akú bude Slovenská republika kupovať 17-percentný podiel v Slovenských elektrárňach, aby opäť získala majoritu.

Informácia, že suma za tento podiel môže dosiahnuť až 3 miliardy eur, je naozaj škandalózna. Nie preto, že by Slovenské elektrárne takú hodnotu nemali, ale pre sumu, za ktorú ich v roku 2006 predali Dzurinda s Miklošom. Predovšetkým táto dvojica, ale vo všeobecnosti celá vtedajšia garnitúra takzvanej druhej Dzurindovej vlády, predala 66 % akcií Slovenských elektrární za škandalóznych 838 miliónov eur. Podľa toho by aj po započítaní kumulovanej inflácie, ktorá za ostatných 20 rokov dosiahla približne 53 %, mala cena za 17-percentný podiel predstavovať približne 330 až 335 miliónov eur.

Ako však vieme, realita môže byť aj desaťnásobne vyššia. Je zaujímavé, že táto škandalózna okolnosť nikoho príliš nevyrušuje, hoci je verejným tajomstvom, že predaj elektrární bol jedným z najväčších ekonomických zločinov v dejinách Slovenska. Keďže ho podľa mnohých spáchali Dzurinda s Miklošom, celá opozícia o tom cudne mlčí.

Mlčia aj „červené denníčky“ SME či Denník N a opozícia zároveň požaduje, aby súčasná vláda pripravila približne tri miliardy eur na to, aby sa elektrárne opäť dostali pod kontrolu štátu.

Krotký a tichý je aj najväčší bojovník proti mafii a korupcii Igor Matovič. Keď ide o korupciu v tisícoch eur, je priam posadnutý jej odhaľovaním. Keď však ide o kauzy ako Gorila či predaj Slovenských elektrární, zrazu nič nevidí a nepočuje a len ticho šúcha nohami.

Aj v tejto súvislosti je nanajvýš potrebné, aby sa novinári začali vážne zaoberať privatizáciou strategických podnikov. Tieto zásadné ekonomické pochybenia by totiž mali zostať, aj keby boli právne premlčané, jasne pomenované a zachované v pamäti ďalších generácií.