Až na to, že slovo „morava“ znamená primárne mokrú lúku a kedysi sa v slovenčine bežne používalo. Slovo „morava“ pozná aj bulharčina, vo význame „trávnik“. Moravy boli vlhké, úrodné lúky, zvyčajne okolo riek alebo potokov a tento názov sa často preniesol aj na pomenovanie riek. V Chorvátsku sú dokonca až tri rieky ktoré sa nazývajú Morava! Takže odvodzovať pomenovanie našej rano-stredovekej ríše od mena východnej časti Českej republiky nemusí byť správne.

Knihu autora článku Maramures, krajina Svätoplukova si môžete kúpiť tu.

Veľkí Morava – Mare Mureş

Naši historici síce prijali pomenovanie ríše ktorú nazývame Veľká Morava zo spisu byzantského cisára Konštantína VII., ale zemepisné údaje z jeho diela už akosi ignorovali. Konštantín totiž uviedol tri zemepisné body – Trajánov most, Belehrad a Sirmium, a napísal že „za nimi je Veľká Morava, nepokrstená, ktorú Turci spustošili a v ktorej predtým vládol Svätopluk.“ Trajánov most cez Dunaj bol pri dnešnom rumunskom meste Drobeta-Turnu Severin, Belehrad je dnešný srbský Belehrad a Sirmium je dnešná Sremská Mitrovica. No a Turkami (Turkoi) nazýval Konštantín starých Maďarov. Okrem spomenutých troch zemepisných bodov opísal Konštantín aj rieky ktoré cez tú Veľkú Moravu tečú: Timisis (čo je dnešný Timiș v Rumunsku), Morísos (teraz Mureş), Krísos (ktorý má v Rumunsku pomenovanie Crișul a v Maďarsku Körös) a Titza (dnešná Tisa). Konštantín celkom jednoznačne nepísal o českej Morave. Písal o Veľkej Morave v dnešnom Rumunsku, presnejšie, v rumunskom Sedmohradsku.

Mohla byť ale nejaká Morava v Sedmohradsku?

Nielen že mohla byť, ale je tam doteraz. Na severe Sedmohradska je župa Maramureş, v ktorej dodnes žije početná rusínska menšina. Rumunské slovo „mare“ znamená veľký a „mureş“ je rumunský ekvivalent nášho „morava“. Samotná župa Maramureş (čítaj Maramureš) leží síce desiatky kilometrov od rieky Mureş, ale je vysoko pravdepodobné, že v tomto prípade ide len o zvyšok niekdajšej Veľkej Moravy, ktorá siahala v minulosti na juhu až k Dunaju. To o tejto Morave Konštantín VII. písal, menujúc národy ktoré susedia s Maďarmi (Turkami): „na severe sú Pečenehovia a smerom na juh (je) Veľká Morava, krajina Svätoplukova, ktorá je teraz tými Turkami zničená a okupovaná“. Časť tejto vety som použil ako názov svojej knihy, len ten názov Veľká Morava (v gréčtine Megále Morabia) je nahradený dnešným rumunským pomenovaním zvyšku tej krajiny – Maramureš.

Nevýslovná Rasticova pevnosť, všetkým iným (najstarším) nepodobná

Slovania v Sedmohradsku?! Zdá sa to vysoko nepravdepodobné, veď v staroveku tam žili Dákovia a po roku 106, po druhej dáckej vojne, bolo toto územie romanizované. A po odchode Rimanov začiatkom 3. storočia vpadli do Dácie Skýti, Sarmati, potom germánski Góti a Vandali, a neskôr územie ovládli Gepidi. O tom že by tam žili nejakí Slovania vraj historici nič nepíšu. Nuž, podľa toho ktorí historici. Lebo arménsky historik, matematik a filozof Anania Shirakatsi (Širakaci) ktorý žil v rokoch 610 až 685 napísal vo svojej knihe Ashkharhatsuyts (voľný preklad – Zemepis, alebo Geografia), že „ …je veľká krajina Dácia, kde sídlia Slovania, dvadsaťpäť kmeňov, na ktorých miesto vtrhli Góti, ktorí prišli z ostrova Scandia…“. Teda v polovici 7. storočia obývalo Dáciu 25 slovanských kmeňov. Širakaci opisuje Dáciu ako súčasť Európskej Sarmatie a Balkánu, pričom jej polohu definuje severne od Trácie. Širakaci študoval v Byzancii a čerpal informácie nielen z Ptolemaia, ale aj z novších byzantských zdrojov. Jasne identifikuje Slovanov ako dominantnú silu v regióne dolného Dunaja. Nazýva ich Sklavinatsvots (v originálnom arménskom texte), teda ťažko môžu byť pochybnosti o kom písal. A aj jeho súčasník, byzantský historik Theophylact Simocatta, písal okolo roku 630 o krajine Sklavinia (čo sa interpretuje ako označenie pre “krajinu Slovanov”) na severnom brehu Dunaja.

V čase keď Daciu ovládali Rimania, postavili v ohybe rieky Mureš pevnosť Apulia, a mesto rovnakého mena okolo nej sa stalo hlavným mestom celej provincie. Sídlila tam slávna XIII. légia a pevnosť z bieleho vápenca mala rozlohu 37,5 hektára. Miestni „Sclavenoi“ premenovali neskôr mesto (zrejme podľa tej bielej pevnosti) na Belgrad. A toto meno nieslo mesto ešte aj v 16. storočí, keď sa Sedmohradsko stalo vazalom Osmanskej ríše. Turci ho nazvali Erdel Belgradi. Maďari síce mesto volali Gyula Fehérvár čo je len maďarský prepis názvu Belehrad, ale pod menom Belgrad bolo ešte v 16. storočí známejšie. No a Rumuni ho po prvej svetovej vojne (po pričlenení Sedmohradska k Rumunskému kráľovstvu) premenovali na Alba Iulia.

Nevieme dokedy stála v Belgrade rímska pevnosť, v deviatom storočí ale ešte stáť mohla. Na návrší kde bola je dnes protiturecká pevnosť, vybudovaná v rokoch 1716-1735. Archeológovia v nej našli zvyšky tej pôvodnej rímskej a čiastočne zrekonštruovali jej vstupnú bránu.

Nebola práve toto tá „nevýslovná Rasticova pevnosť, všetkým najstarším nepodobná“? Ak by v čase útoku Frankov na Rastica ešte stála, čo je možné a aj pravdepodobné, musela ich ohromiť. Čiastočný obraz o tom ako mohla vyzerať si môžeme urobiť podľa inej, hoci len čiastočne zrekonštruovanej rímskej pevnosti v Sedmohradsku. Asi 180 km severne od Alba Iulie archeológovia vykopali na kopci s typicky rumunským menom Magura ďalšiu rímsku pevnosť, ktorá v čase, keď bola Dácia rímskou provinciou, niesla meno Porolissum. Neskôr ju miestni obyvatelia premenovali na Moigrad. Sídlila tam len menšia vojenská jednotka – kohorta, ale archeológovia tam našli amfiteáter pre 5 000 divákov.

Počet obyvateľov nepomerne väčšieho a dôležitejšieho Belgradu odhadli archeológovia na najmenej 20 tisíc, ale iný odhad hovorí až o 45 tisíc. To už bolo mesto. V okruhu 80 km od neho (vzdušnou čiarou) boli bohaté ložiská zlata, striebra a železa, aj obrovská soľná baňa. Táto oblasť nemohla byť v deviatom storočí úplne neaktívna. Už len vzhľadom na jej nerastné zdroje, nehľadiac na počet obyvateľov. Lebo tých malo byť podľa archeológov v Sedmohradsku už v staroveku 600 000 až 1 250 000. Samozrejme, počet obyvateľov sa mohol v priebehu storočí meniť, ale ako zistili americkí a rumunskí archeológovia, nielen v Albe Iulii, ale aj v iných mestách v Sedmohradsku nebola kontinuita mestského života prerušená ani počas takzvaného sťahovania národov.

Takže v 7. storočí žilo v pomerne ľudnatom Sedmohradsku 25 slovanských kmeňov a Slovania tam boli dokonca dominantnou silou! V severnej časti Sedmohradska je župa ktorá sa, nevedno prečo, volá Veľká Morava a v ohybe rieky ktorú nazval byzantský cisár Morísos je mesto, ktoré zhruba 10 storočí nieslo meno Belgrad. Podľa murovanej rímskej pevnosti z bieleho vápenca.

Prečo sa zdráhame pripustiť, že to veľmi pravdepodobne bola práve táto pevnosť, ktorá tak ohromila Frankov, zvyknutých na drevo-hlinené valy, že ju opísali ako nevýslovnú pevnosť Rastica, všetkým najstarším nepodobnú? Namiesto toho sa historici snažia presvedčiť seba aj verejnosť, že Frankovia takto opísali valy mikulčického hradiska, ktoré sa ničím nelíšili od desiatok iných vtedajších opevnení.

Veľká Morava, alebo veľká Morava

Aby sa profesionálni historici, ale aj nadšení amatéri nejako vysporiadali s Konštantínovým opisom územia Veľkej Moravy, snažia sa jeho spis spochybniť nepodloženými tvrdeniami, že Konštantín bol zmätkár a moták a nemal ani tušenie kde nejaká Veľká Morava bola. O veľkých riekach tečúcich Sedmohradskom ale ako sa zdá, byzantský cisár dobre vedel a všetky ich aj správne pomenoval. A aj susedov tej (Veľkej) Moravy, krajiny Svätoplukovej, vymenoval správne (pokiaľ susedili so Sedmohradskom). Na severe Pečenehovia, na západe Frankovia, na východe Bulhari a na juhu Chorváti.

Konštantín VII. sa narodil v roku 905, kedy ešte Svätoplukova ríša jestvovala, aj keď jej už hodiny dejín odbíjali koniec. Svoje dielo písal niekedy medzi rokmi 948 až 952, čerpajúc informácie z cisárskych byzantských archívov, zo správ vyzvedačov a obchodníkov. Okrem toho, v tej dobe ešte žili pamätníci Svätopluka. To si niekto naozaj vážne myslí, že byzantský cisár nevedel kde tá Veľká Morava o ktorej písal ležala? Napísal, že ju Turkoi (Maďari) spustošili a usadili sa v nej. Ako to súhlasí s tvrdením našich historikov a nadšencov, že „Veľká Morava ležala na území Slovenska a Česka“? Starí Maďari sa predsa usadili v Panónii, v dnešnom Sedmohradsku a Maďarsku.

Pozoruhodný je aj samotný názov Veľká Morava. Nešlo skôr o veľkú Moravu? Andrej Škoviera, ktorý prekladal pôvodné listiny z cirkevnej staroslovenčiny upozornil v poznámke k prekladu druhého „Života Nauma“, že v prípade názvu krajiny bol dvakrát použitý duál. Ide o gramatický tvar takzvaného tretieho čísla, ani množného ani jednotného, ktoré už nepoužívame. Zachoval sa ale ešte v jazyku Lužických Srbov a používa sa aj v arabčine. Pozostatkom duálu, čísla pomenúvajúceho párové veci, sú v slovenčine takzvané pomnožné podstatné mená, pre ktoré nemáme jednotné číslo. Napríklad pľúca, sane, nohavice, nožnice, dvere. Ak bol teda v pôvodnom texte pre názov krajiny použitý duál, znamenalo to, že šlo o dve Moravy. Tá jedna bola veľká (alebo Veľká) Morava v Sedmohradsku, a tá druhá, ktorej prídavné meno nepoznáme, bola pôvodné Pribinovo kniežatstvo.

Byzantský cisár nebol žiaden zmätkár a moták a vedel veľmi dobre o čom píše. Písal o Morave ktorá ležala na druhej strane Dunaja (a Sávy), za mostom cisára Tibéria, Belehradom a Sirmiom, ktorú starí Maďari spustošili a usadili sa v nej. Bola väčšia ako Pribinovo kniežatstvo, teda veľká, alebo Veľká, kým tá Pribinova bola menšia. Či mala aj táto menšia nejaký špecifický názov nevieme, možno nemala žiaden, bola to len tá druhá, nitrianska Morava. Mimochodom, v staroslovenských textoch sa názov „Veľká Morava“ nikde nenašiel. A pretože sa v ranom stredoveku nepoužívali kapitálky (veľké písmená) na označenie vlastných podstatných mien, dnes sa už nedá zistiť, či bola tá Morava o ktorej písal byzantský cisár len veľká alebo Veľká.

V každom prípade však názov Veľká/veľká Morava nie je pomenovaním celej Svätoplukovej ríše, ale len pomenovaním jednej z Moráv. Toho pôvodného Mojmírovho kniežatstva, ktoré s pravdepodobnosťou ktorá sa takmer rovná istote, ležalo v dnešnom Sedmohradsku.