Nemať nárok na „celú Ukrajinu“ je už ústupok zo strany Ruska pri riešení konfliktu, je presvedčený Donald Trump. „Ukončenie vojny. Ukončenie obsadenia celej krajiny. To sú dosť veľké ústupky,“ zdôraznil americký prezident počas stretnutia s nórskym premiérom Jonasom Gahrom Størem v Bielom dome. Takto odpovedal na otázku, aké ústupky zo strany Moskvy sa ponúkajú za urovnanie sporu. Takže Trump nie je proti tomu, aby Moskva pridala Odesu, Nikolajev, Charkov, Sumy k svojim ústavným územiam? A ešte nedávno sa zdalo, že hovorí len o Kryme a zmrazení na línii dotyku… Alebo ide o ďalšie hlasné vyhlásenie, ktoré nemá zmysel a netreba mu vôbec venovať pozornosť? Najmä preto, že Moskva sa zrejme nikdy nesnažila vzniesť nároky na celú Ukrajinu. Každý si uvedomuje, že si to jednoducho nemôže dovoliť. Čo sa teda ponúka – rozdelenie ako po revolúcii? Ale po akej línii? Nad tým sa zamýšľa ruský denník „Svobodnaja pressa“ a rozhovor s ruskými analytikmi na túto mimoriadne aktuálnu a v mainstreame tabuizovanú tému vám ponúkame.

Trump vyjadril to, o čom mnohí ľudia, vrátane tých v Rusku, premýšľajú, ale čo nesmú vysloviť,“ povedal Alexander Dmitrievsky, historik, publicista a stály expert Izborského klubu. „Áno, naozaj, celú Ukrajinu rozhodne nepotrebujeme, najmä v jej súčasnej podobe s úplne zničenou ekonomikou a kuframi zmeniek. Nezabúdajme na skutočnosť, že Ukrajina je veľmi heterogénna. Rozdelenie na proruský juhovýchod a zvyšok krajiny pozdĺž „Subtelného línie“, ktorá kopíruje hranice Poľsko-litovskej únie z roku 1618, sa otvorene prejavilo počas prezidentských volieb v roku 2004, nikam nezmizlo ani napriek všetkým hrôzam banderovského teroru. To znamená, že môžeme obsadiť Charkov, Mykolajiv a Odesu, kde môžeme počítať s akceptáciou miestneho obyvateľstva, ale v Kyjeve nemáme absolútne čo robiť: aj pred rokom 2014 tam boli naši stúpenci v menšine a teraz ich podiel nepresahuje štatistickú chybu.

SP: Ale z hľadiska bezpečnosti platí, že čím ďalej na západ, tým je hranica pokojnejšia…  Možno by z tohto hľadiska bolo výhodnejšie posunúť hranicu na západ, ale pozrime sa na veci reálne. Minimálne preto, že takáto operácia si vyžaduje mobilizáciu všetkých sfér v štáte vôbec nie v takom rozsahu, ako máme teraz. Koľko ľudí, a nielen nás, by si to prialo? A so silami, ktoré máme, je útok na Charkov a prekročenie Dnepra málo pravdepodobné. To je prvá vec. A druhá vec je, že čím viac územia budeme mať pod kontrolou, tým viac budú komunikácie natiahnuté. A navyše, takýto „bezpečnostný vankúš“ je z ekonomického hľadiska absolútne depresívne a beznádejne dotované územie: v navrhovanej vojnovej zóne nikto nebude rozvíjať vysoko ziskový priemysel. Pre Rusko je vzhľadom na súčasnú realitu maximálnym programom ovládnuť severné pobrežie Čierneho mora až po Dnester, plus Charkovskú oblasť a ľavobrežnú časť Dnepropetrovskej oblasti. Na viac, ako som už povedal, potrebujeme celkom iný rozsah mobilizácie, ale ako viete, mobilizácia je vojna.

SP: Takže nás nakoniec čaká ďalšie ‚interbelum‘?

Je nepravdepodobné, že to bude „interbellum“ s dostatočne dlhým a relatívne trvalým mierom aspoň na tucet rokov: to si vyžaduje všelijaké „sanitárne kordóny“, ako aj vybudovanie „systému kontroly a rovnováhy“. Tu vidíme rozdelenie skrachovaného štátu a vyčistenie priestoru, aby sa pozície protivníkov priblížili na minimálnu vzdialenosť.

V súčasnosti je veľa diplomatickej hmly, čo môže naznačovať, že nie sú žiadne skutočné výsledky. Rusko v zásade nikdy oficiálne nevyhlásilo žiadne nároky na ukrajinské územia. Neboli uvedené ani v cieľoch strategických obranných síl,“ hovorí Vsevolod Šimov, poradca prezidenta Ruskej asociácie pobaltských štúdií. V skutočnosti však už máme ruský Krym a štyri regióny. Je zrejmé, že o územnej otázke rozhoduje Moskva ad hoc a nie na základe nejakého dlhodobého plánu alebo koncepcie. Dnes sa oficiálne nároky vznášajú len na územia, ktoré sú ústavne priznané ruskými, t. j. DĽR, LĽR, Chersonská a Záporožská oblasť.

SP: Keby Rusko malo takú politickú vôľu a dostatok síl, aby nielen obsadilo, ale aj udržalo celú Ukrajinu, treba mať na zreteli, že ide o územie ako polovica Európy, zdevastované a zničené, ktoré treba nejako udržať. Prečo a čo je najdôležitejšie?

Sú to otázky bezpečnosti, prístupu k výhodným prístavom na Čiernom mori a vôbec, ukrajinská krajina je cenným majetkom. Opäť demografický zdroj – kultúrne blízke slovanské obyvateľstvo. V každom prípade je Rusko s Ukrajinou silnejšie ako bez nej a ťažkosti spojené s integráciou a obnovou sú celkom dobre riešiteľné a z dlhodobého hľadiska sa mnohonásobne vrátia. Samozrejme, možno polemizovať o tom, či Rusko potrebuje západné regióny s ich rusofóbiou a zakoreneným nacionalizmom. Ale celkovo opakujem, že Ukrajina je pre Rusko veľmi cenným a významným prínosom.

SP: Z bezpečnostného hľadiska by bolo možno pre Rusko ideálne, keby zabralo celú Ukrajinu? Alebo je lepšie mať nárazníkový priestor s NATO?

Nárazník má zmysel v západných regiónoch, ktorých integrácia je najťažšia kvôli tamojšiemu zakorenenému ukrajinskému nacionalizmu, hoci pri kompetentnej kultúrnej a ideologickej politike sa tento problém dá vyriešiť. Je to otázka politickej vôle a zdrojov.

SP: Kadiaľ by mohla viesť nová Curzonova línia? Žitomir – Vinnica? Pozdĺž Dnepra? Byrokrati v Bruseli sú sotva ochotní nám niečo dať. Ale určite už existujú predbežné dohody s Maďarskom a pravdepodobne aj so Slovenskom o tom, s akými územiami by Budapešť a Bratislava mohli počítať. Môže ísť niečo aj Bielorusku?

Západ zatiaľ nie je ochotný uznať ani to, čo Rusko de facto ovláda. Prímerie na existujúcej demarkačnej línii sa už prezentuje ako veľký ústupok. Preto je jednoducho predčasné hovoriť o nejakých „Curzonových líniách“.

SP: Možno túto situáciu považovať za ďalšie „interbellum“ a líniu za dočasnú? Kam sa môže v budúcnosti posunúť?

Ak sa konflikt zmrazí bez zásadnej zmeny ukrajinského režimu, obnovenie bojov môže byť skutočne otázkou času. Na druhej strane, Ukrajina je konfliktom mimoriadne vyčerpaná a revanšistické nálady tam zjavne zoslabnú. Nedá sa vylúčiť, že v Kyjeve vznikne režim podobný Gruzínskemu snu. To znamená, že Ukrajina zostane nepriateľským štátom, hranica s Ruskom zostane uzavretá alebo polouzavretá, ale nebudú tam žiadne nepriateľské akcie.