Za slnečného počasia sa stretnutie s veriacimi konalo na Námestí sv. Petra. Medzi pútnikmi, ktorí prišli na pravidelné stretnutie so Svätým Otcom bola aj slovenská skupina z Galanty.

Tretie prikázanie Dekalógu znie: „Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni“. Jeho biblický základ priblížilo úvodné čítanie z 20. kapitoly Knihy Exodus:

«Spomeň si na sobotný deň, aby si ho zasvätil. Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach!  Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho.» (Ex 20,8-11)

Plné znenie katechézy Svätého Otca

Drahí bratia a sestry, dobrý deň!

Cesta postupného preberania Desatora nás dnes privádza k prikázaniu o dni odpočinku. Zdá sa, že ide o ľahko splniteľné prikázanie, ale je to mylný dojem. Skutočne oddychovať nie je jednoduché, pretože existuje falošný oddych a oddych pravý. Ako ich môže rozoznať?

Dnešná spoločnosť je smädná po zábavách a dovolenkách. Zábavný priemysel – počúvajte dobre – zábavný priemysel značne prekvitá a reklama vykresľuje ideálny svet ako veľký zábavný park, kde sa všetci bavia. Predstava o živote, ktorá dnes dominuje, nemá ťažisko v činnosti a v úsilí, ale v úniku. Zarábať kvôli rozptýleniu, uspokojeniu.

Modelom je obraz úspešného človeka, ktorý si môže dovoliť mnohé a rozmanité oblasti pôžitku. Ale táto mentalita vedie ku skĺznutiu do nespokojnosti so životom znecitliveným zábavou, ktorá nie je oddychom, ale odcudzením a útekom z reality. Človek nikdy neoddychoval toľko ako dnes, ale tiež nikdy nepociťoval toľko prázdnoty ako dnes! Možnosti zabaviť sa, ísť do cudziny, veľké výletné lode, cestovanie, tieto mnohé veci ti nenaplnia srdce. Ba nedajú ti ani oddýchnuť.

Slová Desatora hľadajú a nachádzajú jadro problému, ukazujúc v novom svetle, čo je to oddych. Toto prikázanie má v sebe jeden osobitný prvok: podáva zdôvodnenie. Oddych v Pánovom mene má presný dôvod: «Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho» (Ex 20,11).

Toto odkazuje na záver stvorenia, keď Boh hovorí: «Boh videl všetko, čo urobil, a hľa, bolo to veľmi dobré» (Gn 1,31). A vtedy začína deň oddychu, ktorý je radosťou Boha nad tým, čo všetko utvoril. Je to deň kontemplácie a žehnania.

Čo je teda oddych podľa tohto prikázania? Je to čas kontemplácie, čas chvály, nie úniku. Je to čas hľadieť na realitu a povedať: Aký krásny je život! Oproti oddychu ako úteku od reality stavia Desatoro oddych ako požehnávanie reality. Pre nás kresťanov centrom Pánovho dňa, nedele, je Eucharistia, čo znamená „vzdávanie vďaky“. Je  to deň určený na to, aby sme Bohu povedali: vďaka! Vďaka, Pane, vďaka za život, za tvoje milosrdenstvo, za všetky tvoje dary.

Nedeľa nie je dňom na vymazanie ostatných dní, ale na ich pripomenutie, požehnanie a zmierenie sa so životom… Koľko je len ľudí, čo majú veľa možností zábavy, no nie sú spokojní so životom. Nedeľa je deň na to, aby sme získali do života pokoj, povedali si: život je vzácny, nie je ľahký, a často je bolestný, ale je vzácny.
Priviesť nás ku skutočnému odpočinku, to je dielom Boha v nás, ale vyžaduje si to vzdialiť sa od vplyvu zla a jeho počarenia (porov. Apošt. exhortácia Evangelii gaudium, 83). Ľahko si totiž možno uzavrieť srdce v roztrpčenosti, zdôrazňujúc dôvody k nespokojnosti. Žehnanie a radosť predpokladajú otvorenosť pre dobro, ktorá je dospelým hnutím srdca. Dobro je prívetivé a nikdy sa nenatláča. Treba sa preň rozhodnúť.
Pokoj si musíme zvoliť, nedá sa uložiť príkazom a nenájdeme ho náhodne. Keď sa človek dostáva von z trpkých zákutí svojho srdca, potrebuje vniesť pokoj do toho, odkiaľ uteká. Potrebuje sa zmieriť s vlastnou minulosťou, so skutočnosťami, ktoré neakceptoval, s náročnými partiami vlastného života.

Opýtam sa vás: každý z vás sa zmieril s vlastnou minulosťou? Je to otázka na zamyslenie: Zmieril som sa s mojou minulosťou? Skutočný pokoj totiž neznamená zmeniť vlastnú minulosť, ale prijať ju a doceniť ju takú, aká bola.

Koľko krát sme sa stretli s kresťanmi postihnutými chorobou, ktorí nás utešovali s takou vyrovnanosťou, akú nenájdeme u pôžitkárov či hedonistov! A videli sme skromných a chudobných ľudí tešiť sa z malých dobrodení s radosťou, ktorá mala chuť večnosti.

Pán hovorí v Deuteronómiu «Predložil som vám život i smrť, požehnanie i kliatbu! Vyvoľ si život, aby si zostal nažive ty aj tvoje potomstvo» (Dt 30,19). Táto voľba je oným „fiat“ (staň sa) Panny Márie, je otvorením sa Duchu Svätému, ktorý nás vedie nasledovať Krista, toho, ktorý sa odovzdáva Otcovi v tom najdramatickejšom okamihu  a nastupuje tak cestu, ktorá vedie k zmŕtvychvstaniu.

Kedy sa život stáva krásnym? Keď začneme naň myslieť v dobrom, bez ohľadu na našu minulosť. Keď
uprostred pochybovania urobíme cestu daru: tomu, že všetko je milosť,[1] a táto svätá myšlienka odstráni vnútorný múr neuspokojenia a nastolí opravdivý oddych.

Život sa stáva krásnym, keď otvoríme svoje srdce Prozreteľnosti a objavíme pravdivosť toho, čo hovorí žalm: «Iba v Bohu spočiň, duša moja» (Ž 62,2). Aká krásna je táto veta žalmu: «Iba v Bohu spočiň, duša moja».
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, jb-

[1] Ako nám to pripomína sv. Terézia z Lisieux, ktorú cituje G. Bernanos v Denníku vidieckeho farára (Milano 1965, s. 270)

Pred generálnou audienciu v stredu 5. septembra pápeža Františka pozdravila delegácia motocyklistických pretekárov, účastníkov Veľkej ceny San Marina a Rimini, ktorá je na programe cez víkend.

Pápež František pri stretnutí vyjadril podporu všetkým športovým aktivitám, ktoré dodržiavajú pravidlá. Tieto aktivity sú „nezastupiteľným výchovným prostriedkom hlavne pre mladých“, povedal Svätý Otec. Na úvodný pozdrav zástupcu športovcov zareagoval spontánnymi slovami:

„Povzbudzujem vás šíriť hodnoty športu a tak spolupracovať na budovaní spravodlivejšej a solidárnejšej spoločnosti. A chcem sa pristaviť pri dvoch slovách, ktoré tu boli povedané. Prvé je „pasia“.

Keď čítam správy o samovraždách mladých, a sú mnohé, pýtam sa: čo sa tam udialo? Minimálne môžem povedať, že v tom živote chýbala „pasia“, niekto tam nedokázal vštepiť „pasiu pre život“. A potom sa k ťažkostiam nepristupovalo s tou „pasiou“. Infikujte touto „pasiou“, tento svet to potrebuje. Žite „s pasiou“, a nie ako takí, čo berú život ako záťaž. „Pasia“ znamená ísť vpred.

A druhé slovo je: „šampióni života“. Áno, človek sa môže stať šampiónom v športovom úspechu, šampiónom družstva, v určitej disciplíne. Ale „šampiónom života“ je ten, čo žije „s pasiou“. Kto žije naplno, je schopný takto žiť. „Pasia“ a „šampión života“ – dve pekné slová.“