Jozef Banáš: Neexistuje žiadny dôvod báť sa Ruska. Od porušenia sľubu o nerozširovaní NATO je Rusko v obrannej pozícii

Bratislava 26. apríla 2021 (HSP/Foto:TASR – Jaroslav Novák, Archív Jozef Banáš)

Bývalý diplomat, politik, topmanažér, viceprezident Parlamentného zhromaždenia NATO, dnes najprekladanejší slovenský spisovateľ. Spýtali sme sa ho na takzvanú ruskú hrozbu. Jeho odpoveď vôbec nepoteší vojnových štváčov, priaznivcov útočného paktu NATO: podľa Banáša Rusko nie je žiadnou hrozbou

Hlavné správy: Boli ste viceprezidentom Parlamentného zhromaždenia NATO, to je čosi ako parlament NATO. Ste teda asi správnym adresátom otázky týkajúcej sa takzvanej „ruskej hrozby“. Aký je váš názor na túto toľko omieľanú frázu? Máme my na Slovensku dôvod sa báť Ruska? A ak áno, tak aká je pre malú krajinu ako Slovensko najvhodnejšia politika voči Rusku, a vlastne voči veľmociam všeobecne?

Banáš: Rusko nás s určitosťou neohrozuje. Je to veľmoc, ktorá má svoje záujmy, ale Európska únia posunula svojou hlúpou sankčnou politikou ruské ambície smerom na východ, kam sa dnes presúva ťažisko sveta. India a najmä Čína sa stávajú svetovými lídrami, Rusko mohlo zohrať optimálnu úlohu pri ich prepojení s Európou, čo by však znamenalo fatálne ohrozenie záujmov USA. Ruské prírodné bohatstvo je trvalým lákadlom. Preto EÚ ako poslušný americký vazal tomuto prepojeniu bráni, hoci sa kde-tu objavia zvyšky nemeckého či francúzskeho sebavedomia.

USA sú v zložitej situácii, rastie napätie medzi bielymi a afroameričanmi, krajina je fatálne zadĺžená, rozdelená sociálne, etnicky, politicky. Každá krajina, pokiaľ má vnútorné problémy, rieši ich vytvorením vonkajšieho nepriateľa. V takej situácii môžete použiť všetky mocenské prostriedky na nastolenie domáceho poriadku a zvyšovanie zbrojného biznisu.

Na udržiavanie zbrojenia nie je potrebná horúca vojna, stačí neustále napätie. Ako by jednotlivé vlády zdôvodňovali výdavky na zbrojenie pred svojimi parlamentmi, ak by nebolo ohrozenie? Z tohoto pohľadu horúcu vojnu reálne nevidím, ale studenú áno. Každá vládnuca garnitúra sa pri moci ľahšie udrží v situácii ak má nepriateľa, pretože ním môže vlastných občanov strašiť a udržiavať ich v poslušnosti. Je jedno či sa dôvod na strach volá Rusko, Čína, alebo covid.

Od chvíle, keď bol porušený sľub daný Gorbačovovi, že NATO sa rozširovať nebude a následne sa všetky satelity Sovietskeho zväzu stali členmi NATO, sa Rusko dostalo do obrannej pozície. Spojené štáty vydali vlani na zbrojenie 732 miliárd dolárov, Rusko 48. Americké vojenské základne tvoria 95 percent všetkých zahraničných základní na svete, nie USA sú obklopené ruskými bázami, ale Rusko americkými, takže jednoznačne sa dá vidieť, že v agresívnejšej pozícii sú Spojené štáty a NATO a nie Rusko. Ako by reagovali USA, keby boli od Kanady cez Mexiko až po krajiny Latinskej Ameriky obklopené ruskými základňami?

Pokiaľ ide o samotné NATO, jeho úlohu jasne definoval jeho prvý generálny tajomník, generál Ismay: „Držať Sovietsky zväz vonku, Američanov vnútri a Nemcov dole“ – inými slovami, kontrolovať Európu.

Z hľadiska Slovenskej republiky ohrozenie Ruskom ani logicky nedáva zmysel. Zmysel by to mohlo mať, keby sa Putin chcel pokúsiť zrekonštruovať niekdajší socialistický blok, čo je nezmysel, Rusi majú dosť starostí so svojim ohromným územím. Slovensko nemá pre Rusko strategický význam, majú Kaliningrad, odkiaľ ruské rakety spoľahlivo obsiahnu Európu až po Lisabon.

Slovensko by však zo strany Ruska mohlo byť ohrozené vtedy, keby sme na našom území umiestnili základne (najmä letecké), z ktorých by sa vyvíjali protiruské aktivity. Je pochopiteľné, že vtedy by Rusko v prípade ohrozenia z nášho územia reagovalo. Z hľadiska relatívnej blízkosti ruských hraníc však má Slovensko strategický význam pre USA.

Pre malú krajinu, akou sme my, musí byť základným princípom zahraničnej politiky vyvážený vzťah s veľmocami a nadštandardne priateľské vzťahy so susedmi. Naším najväčším obchodným partnerom je Nemecko a najväčším dodávateľom energií je Rusko, to sú dve krajiny, ku ktorým sa treba správať s rešpektom, ale zasa nie ponížene.

Preto považujem vyhostenie ruských diplomatov za krajne neuvážený krok. Vďaka zbytočnej horlivosti sme si strelili vlastný gól, zhoršili sme prudko vzťahy s Ruskom, zopár „spojencov“ nás formálne pochváli, ale v skutočnosti budú nami pohŕdať. Poznám Američanov, tí si viac vážia dôstojného protivníka, ako nedôstojného spojenca.

Bol som v diplomacii a viem, že jednou z kľúčových úloh diplomata je získavať informácie o krajine pôsobenia, takže ak chcete ktoréhokoľvek diplomata označiť za agenta, nemáte problém. Preto treba vždy zodpovedne zvažovať dôsledky takýchto krokov. Ale možno sa tí agenti legitimovali služobným preukazom GRU, takže našim iné neostávalo, len ich vyhostiť…

Hlavné správy: Nadšení priaznivci a fanúšikovia myšlienky, že Rusko je hrozbou, tvrdia, že dôkazom ruskej rozpínavosti je Donbas a Krym, a že Rusko určite chce v rozpínaní pokračovať. Čo by ste povedali na ich argumentáciu?

Banáš: Pokiaľ ide o Krym a následne aj Doneck a Luhansk, tu je protiargument veľmi jednoduchý. Pozrite sa na časovú následnosť toho, čo sa tam dialo. Referendum na Kryme prebehlo v roku 2014, krátko po februárovom štátnom prevrate na Ukrajine. A tu je kľúčová otázka, priam otázka otázok: prečo dovtedy, od vzniku samostatnej Ukrajiny v roku 1991, Rusko celých 23 rokov nemalo žiadny problém s tým, že Krym patril pod Ukrajinu, nevyvíjalo žiadne úsilie Krym získať?

To sa úplne zmenilo po prevrate. Čiže tam sa muselo udiať niečo, čím sa Rusko dostalo do priameho ohrozenia. Nechcem teraz špekulovať nad tým, čo konkrétne to bolo, ale základný obraz je jasný: Rusi museli po prevrate v Kyjeve prehodnotiť svoju bezpečnostnú situáciu.

Navyše sa udiali udalosti v Odese, kde ukrajinskí fanatici upálili desiatky Rusov, a vznikla vážna obava, že to isté by sa mohlo udiať aj na Kryme, kde je drvivá väčšina obyvateľov ruskej národnosti, a podobne aj v oblasti Donecka a Luhanska. Preto tam zorganizovali referendum – keby bolo v Donceku a Luhansku, zrejme dopadne podobne.

Hlavné správy: Druhá strana hovorí o anexii, teda o násilnom obsadení…

Banáš: Medzinárodné právo definuje anexiu ako násilné privlastnenie si územia alebo jeho časti iným štátom proti vôli obyvateľov anektovaného územia. Lenže na Kryme to „anektovanie“ nebolo proti vôli tam žijúcich občanov. Ak „anektovaní“ obyvatelia Krymu tak brutálne trpia pod ruskou okupačnou čižmou, prečo tam za tých sedem rokov žiadna slovenská (ani iná svetová) televízia nevyslala žiadny televízny štáb s kamerou, aby nám ukázali, ako tam tí Krymčania trpia?

Keď nám naše médiá nevedeli povedať ako to tam vyzerá, tak som sa tam vybral s mojimi priateľmi a zistil som, že je to presne naopak ako hovoria naše médiá: Krymčania sú spokojní s tým, že patria k Ruskej federácii, dokonca aj ukrajinskí obyvatelia Krymu!

Moju reportáž z Krymu odmietli slovenské globálne médiá uverejniť. Čoho sa báli? Priniesli ju však médiá v Nemecku a v USA. Prečo nám nechcú ukázať, ako to tam vyzerá? Tomu, čo nám tu dnes o Kryme hovoria, sa dá už hovoriť „Krymská lož“. Je to ako keď si na svetri zapnete prvý gombík do nesprávnej dierky: všetky ďalšie gombíky budú už tiež zapnuté zle. Od tejto lži sa potom odvíja celá reťaz ďalších nedokázaných záverov: údajne Rusmi zostrelené lietadlo nad Ukrajinou, Skripaľ, Navaľnyj, atď.

Je katastrofou, ak sa v medzinárodných vzťahoch uplatňuje princíp prezumpcie viny. Rusi sa nemôžu účinne brániť, pretože dokazovacia povinnosť je na strane žalobcu. Ten však namiesto predloženia usvedčujúcich dôkazov vyzýva obžalovaného, aby dokázal svoju nevinu. Dokázať sa však dá len vina, nie nevina.

Podobne aj obava z ohrozenia Rusov žijúcich v oblasti Donecka a Luhanska zo strany ukrajinských fanatikov – nie zo strany normálnych Ukrajincov, tí nemajú s Rusmi žiadny problém – viedla k tomu, že v Donecku a Luhansku vznikla preventívna obranná reakcia proti možnej agresii voči ruskému obyvateľstvu.

Tragické je, že sa darí proti sebe „hecovať“ dva najväčšie slovanské národy. Moje knihy vychádzajú v Rusku aj na Ukrajine, v románe „Zóna nadšenia“ rusko-ukrajinský vzťah opisujem. Vzťah Ukrajincov a Rusov bol vždy vrúcny a rozbiť ho bolo už od čias Bismarcka strategickým cieľom vtedy Germánov, dnes Anglosasov. Chcem veriť, že sa nepodarí rozbiť nielen rusko-ukrajinský vzťah, ale naopak, že európske národy, a najmä ich politici, nájdu dostatok sebavedomia a dôstojnosti, aby prestali s ostrakizáciou Ruska. Obávam sa, že Rusi sa v dôsledku správania sa západu stále viac obracajú na východ.

Ivan Lehotský