Je stiahnutie pomoci USA z Európy reprízou úteku z Afganistanu?

Donald Trump pre médiá otvorene povedal, že Spojené štáty do pomoci Ukrajine priamo alebo  prostredníctvom EÚ „investovali“ 350 až 500 miliárd dolárov a nič za to nedostali.  A budú to chcieť vrátiť. Pre obchodníka, ktorým je až v prvom rade, je to čistá strata a nečudo, že je z toho prinajmenej rozladený. Všetky tzv. „požičky“ bude potrebné raz začať splácať a Ukrajina nebude mať z čoho. Nastúpia záruky EÚ, zmrazené ruské aktíva sa vrátia Rusku a európski daňoví poplatníci začnú otvárať peňaženky a siahať na úspory. Donald Trump začína stále otvorenejšie z tejto situácie obviňovať európskych politikov a čo je znepokojujúce, ukrajinské vedenie na čele so Zelenským. A európska verchuška začína mať nočné mory.  To je však len povrchný pohľad na problém. Mohlo by sa zdať, že ide o izolacionalizmus, ktorý bol napokon historicky charakteristickou črtou americkej zahraničnej politiky. 

Nie je to však nevyhnutne len izolacionizmus. Skôr sa mení americké chápanie bezpečnosti: Washington chce posilniť kontrolu nad svojím bezprostredným okolím a zároveň od spojencov vo vzdialenejších regiónoch požadovať väčšiu samostatnosť. 

Vráťme sa však na začiatok, k úvodnej úvahe. Návrat k Monroovej doktríne nie je už len nejaká politická línia z minulosti, ale stala sa oficiálnou politikou. Táto doktrína z roku 1823 mala zabrániť európskym mocnostiam zasahovať do záležitostí amerického kontinentu, postupne sa však stala aj nástrojom ospravedlňovania americkej dominancie v Latinskej Amerike. 

Národná bezpečnostná stratégia USA z decembra 2025 a Národná obranná stratégia z januára 2026 obsahujú aj Trumpov dodatok k Monroovej doktríne. Tieto americké dokumenty stanovujú tri hlavné ciele: obnoviť americkú vojenskú prevahu na západnej pologuli, obmedziť strategický vplyv Číny a Ruska a v neposlednom rade zabezpečiť prístup ku kľúčovým dopravným trasám, infraštruktúre a surovinám. Nejde teda iba o ochranu pred vonkajšími zásahmi, ale aj o aktívne presadzovanie amerického strategického postavenia.  

Čína je na druhom mieste ako významný strategický faktor, tá totiž za posledné dve desaťročia významne rozšírila svoje hospodárske postavenie v Latinskej Amerike. Investovala najmä do prístavov, energetiky, ťažby a dopravnej infraštruktúry. Z amerického pohľadu teda vzniká riziko, že ekonomický vplyv Pekingu sa časom zmení na strategický alebo vojenský. Osobitne citlivým miestom je Panamský prieplav, významný pre svetový obchod aj americké námorníctvo. 

Aj analýza amerického Kongresu z júna 2026 potvrdzuje, že obmedzovanie čínskeho a ruského vplyvu patrí medzi priority Washingtonu v regióne. USA tak nechcú viesť strategické súperenie s Čínou v ďalekej Ázii a súčasne pripustiť výrazné posilňovanie čínskeho postavenia vo vlastnom susedstve. 

Nastupuje boj proti drogám ako ďalší dôvod, bezpečnostný cieľ aj geopolitický nástroj. Drogové kartely predstavujú reálnu bezpečnostnú hrozbu pre Mexiko, Kolumbiu, Ekvádor a ďalšie krajiny. Trumpova administratíva však čoraz častejšie pristupuje k týmto organizáciám ako k vojenskému nepriateľovi, nielen ako k predmetu policajného vyšetrovania. 

Označenie kartelov za teroristické organizácie umožňuje politicky jednoduchšie zdôvodňovať vojenské zásahy, právne oprávnenie na konkrétne operácie však zostáva samostatnou a často spornou otázkou. Prípad Venezuely s únosom a väznením legitímne zvolenej hlavy štátu, a aby toho nebolo málo pre istotu aj s manželkou, ktorý pripomínal skôr lacnú reality show, je toho názornou ukážkou. Boj proti drogám preto môže súčasne plniť dva účely: obmedzovať organizovaný zločin a rozširovať americký bezpečnostný vplyv v partnerských krajinách.  

Únava z financovania vojen na Ukrajine a Blízkom východe je ďalším relevantný dôvodom. Americké globálne záväzky vytvárajú tri druhy tlaku: v prvom rade finančný, ktorý tvorí vojenská pomoc, operácie, zbrojenie a dopĺňanie zásob. Nasleduje vojenský: ozbrojené sily disponujú len obmedzeným počtom lodí, lietadiel, protivzdušných systémov a vycvičeného personálu. A nakoniec politický, ktorým je hlavne  neochota časti verejnosti financovať dlhodobé konflikty bez jasného konca a najmä blížiace sa voľby v USA. Ukrajina a Blízky východ síce predstavujú rozdielne záväzky, no spoločne synergickým pôsobením  enormne zvyšujú tlak na existujúce americké kapacity. 

Samotné presuny do Latinskej Ameriky však nemožno automaticky považovať za úsporné opatrenie. Námorné operácie, vojenský výcvik a boj proti kartelom totiž tiež vyžadujú značné zdroje. Presnejšie možno hovoriť o preskupovaní kapacít do regiónu, ktorý Washington považuje za bezprostrednejšie spätý s vlastnou bezpečnosťou. Aktuálne správy hovoriace  o výcviku amerických vojakov v Paname, Hondurase a Kolumbii aj o presune bezpilotných lietadiel MQ-9 z Afriky do pôsobnosti amerického južného veliteľstva tieto tendencie jednoznačne potvrdzujú. Dostupné údaje o počtoch doteraz dislokovaných ako aj plánovaných presunoch amerických vojakov v týchto krajinách  sa však nateraz rozchádzajú.  

Významným faktorom v týchto politických manévroch je domáca politika USA pred nastávajúcimi doplňovacími voľbami. Trumpova administratíva prepája migráciu, drogy, organizovaný zločin a ochranu hraníc do jedného bezpečnostného rámca. Vojenské aktivity v Latinskej Amerike možno americkým voličom prezentovať ako priamu ochranu vlastnej krajiny, na rozdiel od pomoci vzdialeným štátom. Táto argumentácia je politicky zrozumiteľná, hoci nemusí vždy zodpovedať skutočnej hierarchii vojenských hrozieb. 

Aké dôsledky z toho teda možno očakávať pre Európu a Ukrajinu? Ak USA začnú výraznejšie uprednostňovať vlastnú geografickú sféru vplyvu, od európskych spojencov môžu začať vyžadovať prevzatie väčšej zodpovednosti za bezpečnosť európskeho kontinentu vrátane podpory Ukrajiny. Nemusí to síce znamenať odchod USA z NATO, môže sa však zmeniť rozsah a dostupnosť amerických vojenských kapacít pre európske bezpečnostné potreby. 

Vzniká pritom geopolitický paradox a americký dôraz na vlastnú sféru vplyvu môže Rusko rétoricky využívať na ospravedlňovanie svojich nárokov vo východnej Európe. To neznamená právnu ani morálnu rovnocennosť takýchto nárokov. Ukrajina je suverénny štát a ruská invázia stále formálne  predstavuje porušenie medzinárodného práva. Pre malé štáty vrátane Slovenska je preto zásadné, aby politika veľmocí neoslabovala princíp štátnej suverenity. 

S ohľadom na uvedené možno teda konštatovať, že  súčasné kroky USA sa dajú v tomto kontexte interpretovať ako prejav širšej strategickej zmeny a to upevňovania americkej pozície na vlastnom kontinente, obmedzovania vplyvu konkurentov a prehodnocovania záväzkov vo vzdialenejších regiónoch. 

Americká Národná obranná stratégia z roku 2026 tento posun potvrdzuje. Analýza CSIS označuje obnovené zameranie na západnú pologuľu za pravdepodobne najvýraznejšiu zmenu v dokumente. Dôležitá preto zostáva širšia otázka a to smeruje medzinárodný systém od pravidiel založených na suverenite štátov k opätovnému presadzovaniu veľmocenských sfér vplyvu? Práve odpoveď na túto otázku môže mať pre Európu, Ukrajinu a Slovensko väčší význam než samotné americké vojenské presuny do Latinskej Ameriky. 

Je teda presun amerických vojenských kapacít do Latinskej Ameriky prejavom návratu k Monroovej doktríne, únavy z financovania zahraničných konfliktov, alebo súčasťou širšej geopolitickej zmeny? 

Pri hľadaní odpovede na túto otázku je potrebné rozlišovať tri roviny: 

Deklarované ciele USA – boj proti drogám, ochrana hraníc a bezpečnosť západnej pologule, ďalej ich strategické záujmy – upevňovanie amerického vplyvu, obmedzovanie Číny a Ruska a preskupovanie vojenských kapacít a nakoniec dlhodobé dôsledky – či sa USA odkláňajú od úlohy globálneho garanta bezpečnosti k politike regionálnych sfér vplyvu. Osobitne dôležité je odlíšiť skutočný presun strategických priorít od politickej rétoriky. Samotné vojenské presuny ešte nedokazujú, že USA opúšťajú svoje záväzky v Európe alebo na Blízkom východe. 

Najnovšie dianie tento rozdiel ešte zvýrazňuje. Správa z 19. októbra 2026 opisuje rozšírenie amerických vojenských cvičení v Paname, Hondurase a Kolumbii. Pentagon zároveň už v januári výslovne zakotvil obnovenie americkej dominancie na západnej pologuli do svojej obrannej stratégie.  

Kľúčová otázka teda nie je iba to, prečo USA presúvajú jednotky, ale či ide o trvalú zmenu ich predstavy o svetovom poriadku. Európske elity zachvátila po týchto krokoch doslova panika. Po avizovanom novembrovom samite šéfov svetových veľmocí USA, Číny a Ruska, z ktorého sa črtá Jalta II a nové mocenské usporiadanie sveta,  sa tak EÚ pod vedením nekompetentných političiek, ako aj „malá“ Británia, veľmocenským komplexom trpiace Francúzsko a vo vnútornej kríze sa zmietajúce Nemecko, ktoré je navyše v šoku z nárastu vplyvu AfD,  priam nedôstojne tlačia k rokovaciemu stolu.  

O tom mieste pri stole, kde sa má rozhodovať, inak neustále dookola tárajú aj slovenskí opoziční politici, ktorým sa však môžu ujsť akurát tak ohlodané kosti. Zahraničné vzťahy a medzinárodná politika sa formujú na základe dlhodobých stratégií a koncepcíí, a nie podľa toho, odkiaľ práve fúka ten  správny vietor. Autor článku mal možnosť počas svojho pôsobenia v diplomacii  ešte koncom minulého storočia absolvovať viacero dôverných rozhovorov s kolegami z Číny a Ruska, ktorí takýto vývoj v delení sfér vplyvu v budúcnosti dopredu očakávali. Takže žiadna náhoda, ani neočakávaný vývoj tých pripravených.  

Takže, dámy a páni, pripravme sa a držme si klobúky…