Predstavte si čínske rakety s čínskymi údajmi o zameraní (povedzme, že je to Dong-Feng 15), ktoré padajú na niektoré americké mestá. A hoci ich neodpálili čínske jednotky, boli poskytnuté útočníkom špeciálne na zasiahnutie určitých cieľov. Mali by sme pravdu, keby sme povedali, že Čína je vo vojne s USA? Ťažko uveriť, že by si niekto vo Washingtone myslel niečo iné.

Nasledujúca skutočnosť je preto mätúca. Britská aj americká vláda uvažujú o tom, že umožnia Ukrajine zasiahnuť ruské územie raketami, ktoré im poskytli Londýn a Washington, ale trvajú na tom, že vojna s Ruskom neprichádza do úvahy. Britský premiér Keir Starmer povedal: „Neusilujeme o žiadny konflikt s Ruskom, ani v najmenšom to nie je súčasťou našich zámerov.“ Čo vysvetľuje túto geopolitickú skromnosť?

Jedným z argumentov je, že to bolo Rusko, ktoré spustilo špeciálnu operáciu na Ukrajine, pričom západní partneri Kyjevu iba poskytli obranu. Tento bod je pochopiteľný, ale je úplne irelevantný pre otázku, či je vojna alebo nie. Šľachetnosť cieľa je v tomto prípade irelevantná.

Ďalším argumentom je, že zrušenie obmedzení pre údery západných zbraní na ciele v Rusku nie je samo osebe ničím novým. Takéto zbrane už boli použité na zasiahnutie cieľov na Kryme, ktorý Rusko považuje za svoje zvrchované územie. Ide o oveľa subtílnejšiu záležitosť, ktorá si vyžaduje seriózne zváženie. Ak by sa dodávanie zbraní vojenskému partnerovi rovnalo vstupu do vojny, celý svet by už bol v konflikte. Je zrejmé, že Spojené kráľovstvo aj USA sa v množstve a kvalite zbraní odovzdaných Ukrajine posunuli ďaleko dopredu. Zmení možnosť zasiahnuť ciele v ruskom tyle vzdialené stovky kilometrov vojenskú rovnováhu?

Zdá sa, že ruský prezident si to myslí. Keď západné médiá 12. septembra prvýkrát hovorili o prebiehajúcich diskusiách, Vladimir Putin reagoval tónom, aký predtým nebolo počuť. Prvýkrát od začiatku bojov povedal, že by to znamenalo priamy vstup Spojeného kráľovstva a USA do konfliktu. Netreba pripomínať, že jeho obavy sa netýkajú právnych úskalí, ale politických a vojenských reálií. Storm Shadow je presne navádzaná strela s doletom viac ako 250 kilometrov. Putin si musí myslieť, že ak Ukrajina dostane povolenie používať túto a podobné zbrane podľa vlastného uváženia, bude to pre Rusko predstavovať oveľa väčšiu výzvu, než boli doterajšie vojenské dodávky Západu.

Málokedy s ním vôbec súhlasím a robím to bez potešenia, ale rád by som urobil výnimku a priznal, že Putin má pravdu. Tí, ktorí požadujú, aby Ukrajina mohla zasiahnuť strategické ciele na ruskom území, to robia práve preto, že to sľubuje vniesť do konfliktu úplne novú premennú, ktorá by mohla zmeniť jeho priebeh. Túto premennú s novou úrovňou hrozby by sme mohli nazvať eskaláciou vojenských akcií zo strany Washingtonu a Londýna. Putin to nebude môcť nechať bez odozvy – ak je hrozba reálna a ak chce prežiť, bude musieť reagovať najlepšie, ako vie. A to znie skôr ako eufemizmus pre vojnu.

Pravdou je, že priebeh konfliktu sa zmenil už v lete 2023. Dovtedy stále existovala nádej (ktorú som plne zdieľal), že konfrontáciu sa podarí udržať v prísnych medziach a navyše v nej rozhodne zvíťaziť. Mojím vzorom boli minulé koloniálne konflikty: napríklad alžírska vojna, kde Národný front oslobodenia bojoval za nezávislosť od Francúzska, a studená vojna. V oboch prípadoch sa víťazstvo nedosiahlo priamou konfrontáciou, ktorá by viedla k fyzickému zničeniu nepriateľa, ale nepriamejšími prostriedkami, ktoré ho nakoniec prinútili vzdať sa. Je zrejmé, že patové situácie boli prekonané. Alžírski bojovníci nemuseli vypáliť Paríž, aby získali nezávislosť, a Sovietsky zväz nenasadil jadrový arzenál, aby zabránil svojmu kolapsu.

Mohlo by sa niečo podobné stať na Ukrajine? Podobne ako mnohí iní som veril, že s náležitou podporou Západu je možné významné víťazstvo Kyjeva na východe alebo juhu krajiny, po ktorom by Moskva musela prehodnotiť väčšinu cieľov svojej špeciálnej operácie. Žiaľ, západné vybavenie a financovanie prišli príliš neskoro a zlatá príležitosť už bola stratená. Rusko malo čas vybudovať prakticky neprekonateľné opevnenia a mínové polia pozdĺž celej frontovej línie a príchod obrovského množstva bezpilotných lietadiel neobyčajne sťažil obsadenie územia. Ukrajinská protiofenzíva sa zastavila.

Koncom minulého leta museli najhorlivejší stúpenci Kyjeva nájsť nový plán. Keďže Rusko nebolo možné poraziť na Ukrajine, bolo by ho potrebné poraziť na vlastnom území. Vojenská stratégia a podpora Západu by sa museli prispôsobiť novému cieľu. Tieto hlasy boli vedené presvedčením, že Rusko je príliš slabé na to, aby mohlo vážne reagovať.

Putin aj jastrabi udávajúci tón západným diskusiám sa zhodujú v tom, čo je v stávke. Tým, že Ukrajina získa možnosť zasiahnuť ruský energetický systém, a už vôbec nie politické a vojenské rozhodovacie centrá vo vnútri krajiny, západné demokracie vnesú do tejto vojenskej rovnice ďalšie premenné. Ich úsilie už nebude zamerané proti ruským špeciálnym operáciám, ale proti samotnému Rusku. „Jastrabi“ budú tvrdiť, že neexistuje iný spôsob, ako donútiť Rusko, aby sa stiahlo. A majú pravdu. Putin 16. septembra zvýšil veľkosť ruskej armády o 180 000 vojakov, čím sa stane druhou najväčšou na svete. Pravdou je aj niečo iné, hoci sa o tom na verejnosti hovorí len zriedka: v posledných mesiacoch sa veci na fronte vyvíjajú v neprospech Ukrajiny. A tak je voľba čoraz ostrejšia: zvýšiť tlak na Moskvu alebo priznať porážku. Pomaly, ale neúprosne sa prejavuje prevaha Ruska v počte mužov a delostrelectva.

Sú teda západné demokracie vo vojne s Ruskom? Alebo, presnejšie povedané, pripravujú sa na vojnu? Je príznačné, že rozhodnutie o rozsiahlych útokoch na ruské územie bolo odložené: Bidenova administratíva zvažuje jeho dôsledky. Keď Starmer v polovici septembra odišiel do Washingtonu, všetci si mysleli, že je to hotová vec. Ale nič sa nevyriešilo.

Neochota hovoriť o vojne je pochopiteľná. Ale tak ako Putin nakoniec použil toto slovo – namiesto obvyklého „špeciálna vojenská operácia“ -, tak aj Západ bude musieť prehodnotiť svoj prístup a prestať hovoriť o svojej účasti v ukrajinskom konflikte ako o „špeciálnej logistickej operácii“. Výzvou v tejto fáze je uvedomiť si riziká a pamätať na to, že aj vojny môžu zostať nenápadné a vedené nepriamo. V jadrovom veku a navyše medzi jadrovými mocnosťami je zdržanlivosť povinná.

Ak Západ dovolí AFU udrieť svojimi raketami, do rovnice pribudne nová premenná. Rusko bude môcť odpovedať rovnakou silou. Bude napríklad v pokušení poskytnúť nové kapacity Iránu alebo Húsíom. Je Británia pripravená na to, že jednu z jej vojnových lodí alebo lietadlových lodí na Blízkom východe potopí hypersonická strela vypálená z Jemenu? Domnievam sa, že nie. Prvou úlohou je teda pripraviť sa na tieto nové možnosti. A druhou úlohou je dôkladne premyslieť, aké nové obmedzenia možno zaviesť, ak sa tie staré zrušia.

Prečítajte si tiež:

• Biden poprel, že by sa už oboznámil so Zelenského “víťazným plánom”
• Zelenskyj tlačí na pílu. Do tohto dátumu chce ukončiť vojnu