Séria príbehov Jamesa Bonda má stabilnú štruktúru, čo sa týka osôb a zápletky, ide o variácie na tému boja „dobra so zlom“, ale kultúrny fenomén z tejto série robí jej reflektovanie konkrétnych dobových reálií ovplyvňujúcich ľudskú civilizáciu z celosvetového hľadiska a pre autentickosť posolstva využíva dobové udalosti, design a aktuálne technické „vychytávky“. Na tému kritiky degradácie sociálnych vzťahov ako neformálnych väzieb, ktoré udržujú pre život človeka prijateľné prostredie vo svete, bol zvolený postup zobrazenia kádrového riadenia osôb vo verejnej funkcii.

Na základe súkromnej existenčnej tenzie v Casino Royale (2006), bežná vládna úradníčka Vesper Lynd (Eva Green) je vydieraná lžou súkromnej povahy o ohrození na živote jej alžírskeho milenca, ktorý je podobným „zvodcom ako James Bond“, ale pracujúci pre temnú spoločnosť, čím je donútená zradiť nie len svoju vlasť, ale aj úprimne milujúceho muža Jamesa Bonda. Sila Bondovho citu je meraná investíciou do vzťahu k Vesper, nakoľko bol ochotný obetovať svoju jedinú cnosť, lojalitu ku kráľovnej, za život so ženou svojho života. Tento diel série podáva kritiku deformácie verejného sektora na mikro úrovni akéhokoľvek úradníka, ktorý je kádrovo „riadený“ temnou spoločnosťou zosobnenou ľuďmi so skrytými záujmami počnúc tajnými službami, kriminálnymi silami alebo tretím sektorom, čiže ľuďmi stojacimi v tieni. Spoločnosť, v ktorej sú temnými silami „zabíjané“ základné sociálne väzby, sa dehumanizuje.

V časti Quantum of Solace (2008) je kritizovaná kádrová politika dosadzovania vrcholových predstaviteľov verejného sektora, a táto na rozdiel od manažovania bežných úradníkov cez hľadanie „špiny“ a následného vydierania, už je proaktívna, čo znamená, že sú vytvorené podmienky pre spoluprácu všetkých „ľudí v tieni“, ako je ekomafia (Green Planet), tajná služba (CIA) a poradca britského premiéra (Guy Haines), aby bol dosadený v Bolívii k moci diktátor, exilový generál Medrano (Joaquín Cosío). Tento diel série ukazuje toxicitu spoločnosti postavenej na verejnej lži, kde nadnárodné chemické a ropné koncerny sa tvária „cool ekologicky“ a skorumpovaní úradníci, ako je šéf polície, idú zatknúť skorumpovaného prezidenta. Odvaha autorov tejto epizódy spočíva aj v tom, že upozorňujú na skorumpovanosť, chamtivosť a bezohľadnosť „ekomafie“, príkladom môže byť aj Greta Thunberg ako nástroj marketingových, lobistických spoločností a rôznych mimovládnych organizácií, ktoré ju zneužívajú pre ovplyvňovanie verejnej mienky. Ešte zaujímavejšie je, že James Bond takto rebeluje aj voči svojmu budúcemu kráľovi, t. j. v roku 2011 princ Philip, vojvoda z Edinburgu odovzdal vedenie Wold Wildlife Fond svojmu synovi princovi Charlesovi, následníkovi britského trónu.

Skyfall (2012) z pohľadu kádrovej politiky rieši pôsobenie elít vo verejnom sektore, kde riaditeľka tajnej služby M (Judy Dench) ako predstaviteľka elity vo vrcholovej verejnej funkcii stelesňuje pohrdlivý vzťah voči zamestnancom agentúry, ktorých chápe ako spotrebný materiál bez humánnej podstaty. M viackrát hovorí Jamesovi Bondovi, že nemá problém ho poslať na smrť a vo vypätej situácii prikazuje agentke v teréne, aby strieľala napriek tomu, že táto vyhodnotila situáciu ako nemožnú nezasiahnuť agenta. Podobne ako v „Casino Royal“ má blud M súkromnú povahu, čiže v pocite jej nadradenosti príslušníka elity v pozícii riadiaceho úradníka voči spotrebnému materiálu – agentovi, inak pracovníkovi verejného sektora.

Rovnako úradníci sa oplácajú verejnosti, opovržlivým postojom nadradenosti voči občanom, čím sa dehumanizuje celá ľudská spoločnosť. Excelentným príkladom vzťahu elít k pracujúcim ľuďom je postoj princa Philipa, ktorý je opísaný v jeho knihe „Keby som bol zviera“ (If I Were an Animal, 1986), kde sa zveril, že by chcel založiť „Zvieraciu organizáciu“ proti ľuďom a bojovať za práva zvierat (priamo podľa príbehu George Orwella „Farma zvierat“). Pre progres svojho „duchovného zdokonaľovania“, sa otec princa Charlesa priznal, že v prípade reinkarnácie, by sa po smrti chcel na Zem vrátiť ako „…najsmrteľnejší vírus, ktorý by zlikvidoval čo najviac ľudí“. To je vlastne predobraz ekologického kanibalizmu 21. storočia.

Spectre (2015) sa venuje verejnému sektoru z pohľadu ovládnutia mysle a potrieb bežných ľudí, pre ovplyvňovanie verejnej mienky, aby prostredníctvom nich „vizionári“ dosiahli svoje “veľké ciele” (“Big Goals”). Samozrejme podobne ako pri Quantum of Solace“ ide o verejný blud/víziu dosiahnutia „poriadku vo svete“ cez manipuláciu, vydieranie, verejné klamstvo, likvidáciu všetkých druhov slobody, od slobody myslenia, slova, využitia príležitosti/iniciatívy až po fyzickú likvidáciu „slobody“ v prípade nepohodlných jedincov. Hlavný „záporák bondovky“ Ernst Stavro Blofeld (Christoph Waltz) ako počítačový guru a „vizionár“ rozhoduje, čo budú hovoriť a robiť svetové vlády, podobne ako keď Mark Zukenberg rozhodne na Facebooku o cenzúre účtu úradujúceho prezidenta USA (mimochodom dosah dehonestácie „Úradu prezidenta USA“ vo svete zo strany súkromných sociálnych sietí, ešte vďaka pandémii COVID-19 poriadne nezarezonoval, ale inak túto aroganciu možno prirovnať vypnutiu elektriny a telefónnych liniek v prezidentskom paláci Huga Chávesa vo Venezuele počas pokusu o puč v roku 2002).

V osemdesiatych rokoch na základe spotrebiteľských prieskumov bola odhalená dominancia ženy pri rozhodovaní o tom, na čo budú použité rodinné príjmy, preto v marketingových stratégiách sa začal marginalizovať muž/otec. S príchodom sociálnych sietí, kde sa ľudia začali „odhaľovať“, ako keby si sami pýtali „ublíž mi“, tak majitelia sociálnych sietí im ublížili. Samozrejme, keď je človek v bolesti, tak akýkoľvek prísľub jej ukončenia, a to aj podvodný, je akceptovaný, čo prináša stovky miliárd USD tržieb, preto súčasný trend marketingu na sociálnej sieti je založený na raste negatívnej tenzie a zneužívaní súkromia jednotlivcov. Vrcholom bezohľadnosti sociálnych sietí je zneužitie detí na “marketingovú pedofíliu”. V súčasnom svete sociálnych sietí vôbec nie je ťažké (na základe komentárov, lajkov, sledovaných stránok a podobne) vytipovať si mladého človeka, ktorý bude ľahko ovplyvniteľný, vyzerá a správa sa podľa potrebných kritérií, a vyrobiť z neho na mieru produkt pre rôznu formu akejkoľvek propagandy respektíve naviesť ho na deviantné správanie vrátane samovraždy. Či už sa budeme baviť o klimatických otázkach, otázkach LGBTI agendy, alebo o otázkach rôznych iných spoločenských či politických tém, je hyenizácia digitálneho priestoru základom pre deformáciu ľudskej spoločnosti, až na patologickú úroveň sadistickej úchylky internetových trollov respektíve psychickej bolesti ich obetí (viď štúdiu univerzity z Winnipegu v Kanade).

Nie je čas zomrieť (2021) ponúka katarziu marazmu ľudskej civilizácie na súkromnej úrovni, kde sa objavuje mysteriózny zloduch Safin (Rami Malek), ktorý podľa kusých informácií pred premiérou ostatného príbehu James Bonda v podaní Daniela Craiga nie je umiestnený do verejného sektora, preto je možné ho považovať za vnútorného démona Bonda, akúsi psychickú pečať respektíve alegóriu spoločenskej bezútešnosti v jeho vedomí. Sochár Franz Xaver Messerschmidt, ktorý dožil svoj život v Bratislave u svojho brata Johana Adama, tiež sochára, robil busty duševne chorých ľudí, až nakoniec sa sám zbláznil. James Bond, ktorý počas svojej kariéry „upratoval“ po celom svete ľudský odpad v podobe zloduchov rôzneho druhu, a títo nechali svoju pečať na jeho psychike, preto musí získať svoj vnútorný/súkromný pokoj, čo dosahuje spolužitím so svojou partnerkou Madelenie Swann (Lea Seydoux) a pravdepodobne podľa útržkov príbehu pred premiérou na internete, majú spolu päťročnú dcéru menom Mathilde. James Bond síce v službách jej veličenstva nedokázal zmeniť a ani zlepšiť svet, ale aj tak bojuje svoj posledný boj so zlom, ale už na požiadanie svojho priateľa Felixa Leitera (Jeffrey Wright), ako aj za seba a svojich blízkych. Bond prvýkrát už „nie je verný“ kráľovnej, nakoľko je na dôchodku, ale je verný svojej rodine a priateľom, toto sú hodnoty, za ktoré treba bojovať, pretože len skutočné sociálne vzťahy môžu zachrániť tento svet a tým aj jeho samého.

Okrem uvedeného súkromného výkladu deja z pohľadu motivácie Jamesa Bonda, existuje aj alternatívne vysvetlenie vo verejnej oblasti Bondovej „nevery“ voči kráľovnej, ako alegórie pochybnosti autorov nad štandardnými inštitúciami štátu v liberálnej demokracii. Fakt, že dej sa začína na požiadanie starého priateľa Felixa Leitera zo CIA dáva zase príležitosť na interpretáciu, že USA a tým celá západná civilizácia sú v existenčnom ohrození ničivou novou technológiou, pričom tou najničivejšou technológiou je zničenie tradičných spoločenských štruktúr, pretože v poslednej Bondovke „dobrí aj zlí“ splývajú do amorfných štruktúr, kde temné organizácie používajú postupy tajných služieb „verejných inštitúcií“ a štátne orgány realizujú špinavé obchody temných organizácií.

James Bond od Daniela Craiga je najviac intelektuálny a najviac spoločensky angažovaný zo všetkých sfilmovaných epizód Bondoviek. Daniel Craig cez „svojho“ Bonda nastoľuje viacero otázok vo vzťahu k ľudskej civilizácii. Zlo v spoločnosti robia ľudia, a je neporaziteľné, pretože kádrová politika vo verejnom sektore na celom svete je zacyklená do reinkarnácie „závadných ľudí“ vo verejných pozíciách. V podstate „ľudia v tieni“ dosadzujú „svojich ľudí“ do pozícií, aby títo nesledovali záujmy občanov, ale korporatívno-klanových štruktúr, pričom najsmutnejšie je, že tieto záujmy majú vždy kriminálnu podstatu už len tým, že deformujú rovnosť šancí pre osoby stojace mimo „kolónie parazitov“ ovplyvňujúcej kádrovú politiku verejného sektora. Dôsledkom presadzovania privátnych záujmov vo verejnom sektore je, že za riadiace a kontrolné kádre sa dosadzujú jedinci na princípe lojality a nie schopností, čím dochádza k permanentnej deficitnosti takéhoto systému respektíve akcelerácii zadĺženosti. Plytvanie zdrojmi plynúce z nekompetentnosti zamestnancov verejného sektora vytvára podmienky kolapsu celej západnej spoločnosti, a čo je najhoršie, títo závadní ľudia v byrokratických štruktúrach štátnych orgánov rezignujú na panstvo práva a spravodlivosť, čiže vytláčajú čestných ľudí z verejného života do súkromnej sféry, aby v dobe kolapsu našej civilizácie sa nemal kto postaviť na jej obranu.

V jednej slovenskej piesni spieva Ivan Tásler „ľudia nie sú zlí, len ľudstvo je príšerné“, čo v prvej časti tvrdenia je pravda, pretože ľudia sú len biologické zvieratá, a tie nie sú ani zlé ani dobré, ale v druhej časti sa dopúšťa hlbokého omylu, ako celá súčasná popkultúra. Jediné čo odlišuje človeka od zvieraťa je práve ľudská civilizácia, ktorú predstavuje systém hodnôt písaných ako napríklad právo respektíve nepísaných ako morálka respektíve vyšších ideálov ako boh, poznanie a úcta k blížnemu. Tento systém hodnôt sa nevytvára v prírode, ale len výlučne v sociálnych interakciách človeka s človekom, pričom jeho základom je vnútorná ochota obmedziť svoju slobodu konania/egoizmus tak, aby mohol sa realizovať aj iný jedinec.

Ľudská civilizácia predstavuje spoločenstvo jedincov ochotných dobrovoľne vytvárať podmienky pre všetkých, ktorí majú sociálny potenciál, t.j. vytvárať trvalé civilizačné sociálne štruktúry, ako sú rodičovstvo, manželstvo, rodina, komunita a národ. Okrem sociálnych štruktúr ľudia vstupujú do kvázi-sociálnych vzťahov, kde ľudia konajú nie asymetricky, ale symetricky na základe reciprocity. Tento prístup degraduje medziľudské vzťahy na prírodnú úroveň sociálnych zvierat, pretože nie je možné obchodovať s vnútorným hodnotovým nastavením jednotlivca, pretože potom už nepredstavujú trvalé pravidlo samoregulácie správania jednotlivca, ale v prípade, že človek nedostane reciprocitu, tak prestáva byť človekom vo vzťahu k druhému človeku a použije všetky prostriedky na donútenie iného ku konaniu vo svoj prospech. V skutočnosti tou civilizačne najničivejšou technológiou je propagácia pseudo-sociálnych vzťahov paraziticko-egoistických, čiže negatívnych sociálnych motivácií. Jedná sa o jedincov s nulovým sociálnym potenciálom tzv. sociálnych marginálov počnúc násilníkmi, cez narkomanov a končiac sexuálnymi deviantmi.

V histórii kolaps civilizácie bol vždy spojený s presadením sa pseudo-sociálnych vzťahov vo verejnom priestore, pre ilustráciu odporúčam pozrieť si nemecký seriál „Babylon Berlín“, ktorý zobrazuje vzostup drogovej závislosti, sexuálnej deviácie, kriminality a temných spoločností v Nemecku pred nástupom nacizmu, respektíve vstupe narkomanov a sexuálnych deviantov do štátnych funkcií; mimochodom Adolf Hitler bol narkoman a sexuálny deviant s úchylkou rovnakou ako mal John Ruskin, anglický filozof a ideový zakladateľ koloniálnej kádrovej politiky Britskej koruny, ktorú začal realizovať Cecil Rhodes v Afrike, až sa stala kádrovou doktrínou anglo-amerického sveta.

Presadenie sa sociálnych marginálov vo verejnom sektore vždy vedie k politickej doktríne likvidácie humanizmu a premene človeka na konzumenta ukájania pudov, čo sa deje v USA, ktoré z piedestálu pozitívneho symbolu úcty k človeku, skĺzli na úroveň uctievania negatívnej energie založenej na likvidácii prestíže USA ako štátu založeného na vraždení indiánov, otroctve černochov a sexuálnom vykorisťovaní žien. A keďže z dôvodu „utláčania/otroctve/neslobode“ bieleho heterosexuálneho muža nie je nikto v USA, kto by ich zachránil, tak musel prísť „biely heterosexuálny alfa samec“ James Bond, aby zachránil USA a tým aj celú západnú civilizáciu pred novou ničivou technológiou.

Ilúzia liberálnej demokracie ako najlepšieho spôsobu existencie jedinca produkovaná dnešným mainstreamom je založená na naivite predstáv obyvateľstva západných štátov, že politika a byrokracia predstavujú homogénny systém s rovnakými pravidlami existencie a reprodukcie v čase. Politika a byrokracia sú diametrálne rozdielne systémy organizácie verejného života, pretože politika je organizovaná časovo obmedzene na základe volebných cyklov a byrokracia funguje na základe trvalej kontinuity výkonu brachiálnej moci. Politici sa reprodukujú vo funkciách na základe „ideologických hodnôt“ a byrokrati na základe profesionálnych schopností. Politici vykonávajú svoju funkciu na základe mandátu od voliča, pričom tento sa môže meniť v čase, ale byrokrati vykonávajú svoju funkciu na základe zákona a predmet ich činnosti je úzko vymedzený zákonom. Politici realizujú verejnú potrebu vyjadrenú volebným výsledkom a byrokrati súkromnú potrebu zabezpečenia svojej existenčnej potreby cez výkon zamestnaneckého pomeru.

Ilúzia živená tzv. liberálmi spočíva v tom, že ak politik vstúpi do svojej funkcie, tak byrokracia začne napĺňať jeho predstavu, ale to nie je pravda, pretože do byrokratického systému sa môžu dostať závadoví ľudia a títo nebudú sledovať verejný záujem, ale záujem svojho sponzora, ktorý im sprostredkoval zamestnanecký príjem. Byrokracia sleduje vždy klanovo-korporatívne záujmy, pretože môže, a pretože je mimo verejnej kontroly. Byrokracia nikdy nebude vykonávať svoje zamestnanie na základe hodnôt, pretože hodnota ich práce je meraná v peniazoch/výplate. Richard Nixon na margo toho, že by mali štátny úradníci vykonávať svoju prácu s rozumom a srdcom, povedal, že „radšej ich chytím pod krk a potom si získam ich srdce aj rozum“.

V mojej knihe Teória pravdy upozorňujem na skutočnosť, že už v Egyptskom kráľovskom mýte sú zakomponované výstrahy pred toxickými ľuďmi vo verejnej správe, a takými sú jedinci, ktorí nie sú biologickými rodičmi, dopúšťajú sa lži pri výkone zamestnania a nakoniec tí, ktorí sú mentálne nespôsobilí čiže hlupáci. Navrhujem zriadiť Register aktívnej a pasívnej spôsobilosti výkonu verejnej funkcie, či už volenej alebo menovanej. Byť súčasťou ľudskej civilizácie nemôže byť samozrejmosť a už vonkoncom na službu verejnosti nie sú spôsobilí všetci jedinci.

Aj klasický grécky filozofi sa vyjadrovali k demokracii, čiže voľnom (liberálnom) prístupe k verejným funkciám pre každého, pohŕdavo až so znechutením. Gréckym ideálom bola osvietená aristokracia, ale v tom význame, že ide o morálne vyspelých jedincov. Mechanizmus reprodukcie moci na základe aristokracie respektíve „vyvolených“ na základe krvi, bol zneužitý na fixáciu elitárskeho postavenia jedincov, ktorý ako ukázali dejiny, degeneruje v kádrovej oblasti do fašistických štruktúr silového/násilného absolutistického a despotického ovládania blížneho. V súčasnosti sa javí, že dozrieva presvedčenie, že liberálna demokracia ako systém reprodukcie moci sa vyčerpala, pretože umožňuje rozvrat základných štruktúr sociálnych vzťahov, na ktorých je postavená ľudská civilizácia na planéte Zem. Toto je skrytý odkaz autorov série o James Bondovi od Daniela Craiga.

Lubor Navračič