Došlo k nemu, keď na pódiu rečnila protivládna aktivistka (riaditeľka Mestského divadla Zuzana Mišáková) o tom, že Martina Šimkovičová získala vo voľbách 27 615 hlasov, čo sú približne „jedny Topoľčany“. A ministerka kultúry teda „nereprezentuje celé Slovensko.“

Tu sa musíme na okamih pozastaviť pri defektnej logike danej argumentácie. Pretože kto sa v demokratických voľbách dostal do parlamentu, a následne do konkrétnej mocenskej pozície, ten má na starosti pridelený rezort bez ohľadu na to, koľkí ľudia ho volili, koľkí nie, a koľkí ho majú v zuboch.

Lenže podľa Mišákovej logiky musíte mať zrejme na adekvátnu reprezentáciu krajiny toľko hlasov, koľko má krajina obyvateľov. Alebo stačí 90% percent všetkých zúčastnených voličov? Možno 75%? Chápete, to vyhlásenie nedáva zmysel. Sama definícia zastupiteľskej demokracie hovorí, že občanov zastupujú volení zástupcovia.

A tam je bodka, vôbec nie je čo riešiť, že kto dostal koľko hlasov či percent.

Ale toto je pre organizátorov aktuálnych protestov (a ich opozičných mecénov) typické: namiesto vecnej argumentácie útočia na city publika (Mišáková ešte aj podráždene artikuluje, keď si berie do úst ministerku). Klasická goebbelsovská metóda, mimochodom…

Nuž a práve v tých chvíľach došlo na proteste k momentu, z ktorého mrazí. Skúste si ho pozrieť zo záznamu, ak máte odvahu (nastane krátko pod dvanástej minúte).Na tribúnu totiž vstúpila akási pani, naklonila sa k mikrofónu a vyhlásila: „Ani vy nereprezentujete celé Slovensko. Hovoríte za umelcov…“

Nedokončila – prišli ju totiž stiahnuť z pódia. Ručne-stručne.

Z diaľky ešte zakričala: „Aj ja som umelec!“

Odvliekli ju dve osoby. Prvá na mieste bola istá Natália Svítková, mestská poslankyňa z Prievidze a členka strany Demokrati. Áno, je to manželka Juraja Svítka, člena tzv. „čurillovcov.“ No vida…

Táto osoba sa raz vyjadrila, že ňou (a ďalšími) zverejnené nahrávky z poľovníckej chaty boli „vianočným darčekom“ pre ľudí. A vraj to, čo robí Robert Fico, je vlastizrada. Kde sme len počuli identické frázy?

Dávnejšie sa Svítková vyfarbila aj takto: „Protesty musia jednoducho nabrať ešte viac na sile a musia niesť odkaz, že jedinou cestou je vyhlásenie referenda za odvolanie vlády a spustiť konečne petíciu na jej vyhlásenie. Ak nie, bude to naša spoločenská záhuba a bude už len otázkou času, kedy skončíme v područí Kremľa.”

Ide len o plašenie ľudí za účelom vytĺkania politického kapitálu, to už od Demokratov nie je novinka. Otrasný je však spôsob, akým Svítková a muž, ktorý sa k nej pridal, zasiahli proti neželanej občianskej aktivistke na pódiu (vysvitlo, že ide o herečku a dabérku Ingrid Hanzelovú). Tieto dve osoby totiž schmatli pani Hanzelovú pod ruky a silou ju odtiahli preč.

Netrvalo dlho, a na sociálnych sieťach protivládna klika stihla Hanzelovú označiť za poučenú „prokremeľskou propagandou, aj Ficovym strašením o prevrate a ,nanútení zvrhlých ideológií.´“

Pretože „Hybridná vojna je ako onkologické ochorenie. Ochorieť môže každý, bez ohľadu na spoločenský status, vzdelanie, bez ohľadu na to či žije vo vile alebo v prenajatej chatke, bez ohľadu na to či má na účte tisíc eur alebo mínus tisíc eur.“

A teda zjavne ktokoľvek nesúhlasí s opozíciou, je plný „kremeľských“ metastáz…

Ale dobre: Priznajme si, že situácia, keď nevyžiadaný rečník vstúpi do nášho prejavu, dokáže byť stresujúca. Môžeme sa baviť aj o tom, že na vyjadrenie verejného nesúhlasu sa dá zvoliť aj zdržanlivejšia forma, než akú zvolila pani Hanzelová. Avšak existujú mierumilovné a demokratické spôsoby, ako riešiť takúto situáciu zo strany organizátorov. Napríklad nechať narušiteľa, nech si povie, čo má na duši – veď ak sú to bláboly, potom sa sám diskvalifikuje a ostane na smiech.

Báli sa azda organizátori, že by mohlo v podaní pani Hanzelovej odznieť niečo, čo by ich agendu rozložilo na ódorovské lego kocky?

Lebo ako v Bratislave, tak v Trenčíne ako aj v iných mestách je to všade rovnaké: Proti vláde nemajú žiadne relevantné argumenty, iba neochvejnú vôľu povaliť ju. A robia preto všetko, čo je v ich silách, vrátanie spájania sa. No voči civilnej osobe, ktorá nespáchala reálne priestupok, by iná civilná osoba nemala zasahovať. Nakoniec, na to predsa angažujú organizátori protestov bezpečnostnú službu, alebo nie? A čo spolupráca s políciou?

Nedušovali sa azda neraz, že o bezpečie účastníkov je postarané profesionálnou formou?

Nehnevajte sa, ale aby sa usporiadatelia naťahovali na pódiu s ľuďmi opačného názoru, to vôbec nepôsobí ako profesionálne zabezpečenie…

Skôr môžeme hovoriť o fyzickom nátlaku za účelom potlačenia občianskeho hlasu.

Priatelia, toto sa nesmie opakovať. Práve preto, ako som v úvode spomínal, že ešte nie sme v štádiu studenej občianskej vojny, ale našliapnuté k tomu už veru máme. Provokatérmi – hoci nevedome – sú zatiaľ len tí spoluobčania, ktorí sa dali nahovoriť na nosenie odznačikov typu „Kultúrny štrajk.“ Ale predstavte si, že by sa ozvala aj „druhá strana“. Keby sa tak v uliciach objavili odznaky v štýle „Stojím za Ficom.“ A teraz si skúste s trochou fantázie domyslieť, čo by sa asi stalo, keby sa takto označkované protichodné skupiny denne stretávali cestou z práce alebo na nákupoch. Ako dlho by asi trvalo, kým by niekomu vo vypätej situácii alebo pri vyostrenom dialógu praskli nervy?

Nemaľujme čerta na stenu, ale radšej tragédiám predchádzať, ako sa nechať do nich vtiahnuť…

PS: Vyjadrenie pani Svítkovej k incidentu nájdete na jej facebookovom profile.