Môj profil 
Predplatné
“Mnohí, možno aj úprimne slovensky cítiaci ľudia, najmä mladí sa ma pýtajú, čože mám proti novému logu SZĽH, však je pekné, prečo by naši hokejisti nemohli mať aj takýto dres,” píše v úvode svojho statusu na sociálnej sieti Anton Hrnko.
“Nuž milí moji mladí priatelia, neberte si vzory od takého Sulíka, ktorý sa pokojne oblečie do trička, na ktorom je zobrazený slovenský štátny znak v lorenzovsko-kalmusovskej úprave vložený do známeho kosoštvorca. Ten človek nevyrastal na Slovensku. O miesto na slnku sa musel biť s Turkami v triede, v ktorej ani normálni Nemci neboli. Ale aj tí, čo tam boli, mu dávali pocítiť, že v Nemecku je navyše! On nemal kde získať úctu k slovenským štátnym symbolom, lebo tie turecké sa mu asi nepozdávali a k nemeckým ho nepustili. Takže vyrástol bez vzťahu k slovenskej zemi, k slovenskej krajine, k slovenským problémom…,” upozorňuje národniar.
Mladých sa Hrnko zároveň pýta: “či si vedia predstaviť pocit človeka, ktorý si po vyše dvadsiatich rokoch mohol na jar roku 1968 pripnúť na klopu kabáta slovenský národný symbol a demonštrovať tým, že už ako Slovák nechce byť tým najposlednejším tvorom v štáte, ktorý mal byť aj slovenským.”
“Viete si predstaviť, že v 50. rokoch pripnutie si tohto znaku na odev mohlo mohlo znamenať stratu slobody alebo aj života? A za Novotného dokonca aj z českého leva stiahli slovenský symbol a nahradili ho živánskou pod Kriváňom, ako to vtipne okomentoval Gustáv Husák. Viete si predstaviť, čo to pre mnohých znamenalo, že mohli mať v skrini ukrytú slovenskú zástavu a slovenské národné symboly, ktoré len potajomky ukazovali svojim deťom? Keby ste to zažili, určite by ste sa ináč dívali na nás – z vášho pohľadu nepotrebných starcov, starých …, ako sa na moju adresu vyjadrujú niektorí životom ostrieľaní adolescenti typu Farská alebo Šeliga….” vysvetľuje Hrnko.
A dodáva: “potom prišli sovietske tanky. A opäť sa tieto symboly museli ukryť do skríň a pod postele. Odvtedy som mal v škatuľke ukryté tri odznaky – slovenský štátny znak, vyobrazenie A. Dubčeka a L. Svobodu. Predstavovali pre mňa hodnotu, ktorej by som sa za žiadnej okolnosti nebol ochotný zriecť.”
“A potom prišiel rok 1985. V Sovietskom zväze začala perestrojka. Všetci sme čakali zmeny. A aj nejaké prišli: Najmä také, ktoré Slovensku pripomenuli Beneša a Novotného. Praha sa snažila urýchlene demontovať federáciu, lebo si uvedomila, že totalita končí. A vtedy sme sa pustili do Prahy. Vybral som ten slovenský znak a pripäl som si ho na kabát. S týmto znakom na kabáte som odporoval pokusom o prijatie tzv. trojjedinej ústavy, ktorá by z federácie urobila administratívne členenie štátu. Ak by sa to podarilo, už by žiadne pokojné rozdelenie federácie nemohlo prísť! Aj vďaka nám, čo sme sa proti tomu postavili, sa to nepodarilo!”
Hrnko zároveň upozorňuje, že čechoslovakistom a odporcom všetkého slovenského je toto všetko šum a fuk. “Im sme narušili ich pokojné krochkanie si v pomalom umieraní slovenského národa. Ale som presvedčený, že väčšine Slovákov išlo o to, čo chceli naši pradedovia, dedovia a otcovia – slušný život pre Slovákov ako rovnoprávnych jedincov i rovnoprávny národ. Kto nezažil Novotného, asi ani nevie, o čom hovorím.”
Mladých však poslanec NR SR neobviňuje, že svet nevidia tak, ako tí, čo si tým peklom i očistcom a opäť peklom prešli. Mali by však podľa Hrnka chápať, že tie symboly nie sú obyčajnými obrázkami, že mnohí v nich majú celé svoje srdce. “A kopať do symbolov národa, ako povedal Vladimír Mináč v blahej pamäti, je rovnaké ako kopanie do prirodzenia. Nekopte do nás. Nekopte do našich symbolov. Majte ich v úcte, tak ako ich mali v úcte naši predkovia, my sami i ako majú v úcte svoje národné symboly všetky normálne kultúrne národy. Nie je to nič hriešne, ani nič, čo by bránilo nášmu modernému životu v jednotnej Európe.”
“Nech si SZĽH urobí logo, aké uzná za vhodné! Nemôže však hanobiť náš národný symbol, ku ktorému ešte stále väčšina Slovákov má citový vzťah,” vyzýva na záver Hrnko.
.jpg)
.JPG)
