Firmy môžu zakázať odev i znaky spájané s náboženstvom

Toto odôvodnenie však podľa súdu musí zodpovedať skutočnej potrebe zamestnávateľa a v rámci zosúladenia dotknutých práv a záujmov môžu vnútroštátne súdy zohľadniť buď kontext vlastný svojmu členskému štátu, alebo priaznivejšie vnútroštátne ustanovenia týkajúce sa ochrany slobody náboženského vyznania.

Súd pripomenul, že ide o spor medzi spoločnosťami WABE eV a MH Müller Handel a ich zamestnankyňami I.X. a M.J., ktoré na svojom mieste výkonu práce nosili moslimskú šatku.

Zamestnávateľ zamestnankyne I.X. sa domnieval, že nosenie takejto šatky nezodpovedá politike politickej, filozofickej a náboženskej neutrality vo vzťahu k rodičom, deťom a tretím osobám a požiadalo ju, aby si šatku dala dole, a keď odmietla, tak ju dvakrát dočasne uvoľnil z práce a adresoval upozornenie.

Spoločnosť MH ako zamestnávateľ zamestnankyne M.J., ktorá si odmietla dať na pracovisku dole šatku, najskôr túto pracovníčku pridelila na iné pracovné miesto a následne jej – po tom, čo ju poslala domov – nariadila, aby sa dostavila do práce bez nápadných a rozmerných symbolov akéhokoľvek náboženského, politického alebo filozofického presvedčenia.

Obe pracovníčky sa na vnútroštátnych súdoch domáhali určenia neplatnosti firemného príkazu a priznania náhrady spôsobenej škody. Vnútroštátne súdy sa obrátili na Súdny dvor EÚ s otázkou, či vnútorné pravidlá podnikov, ktoré zakazuje pracovníkom nosiť viditeľné symboly politického, filozofického alebo náboženského presvedčenia na pracovisku, predstavujú priamu alebo nepriamu diskrimináciu založenú na náboženstve alebo viere, čo smernica EÚ z roku 2000 zakazuje.

Súdny dvor spresnil, že na nosenie symbolov alebo odevov s cieľom prejaviť náboženstvo alebo vieru sa vzťahuje „sloboda myslenia, svedomia a náboženského vyznania“. A dodal, že pravidlá zavedené uvedenými podnikmi nepredstavujú priamu diskrimináciu, keďže sa týkali bez rozdielu každého prejavu takéhoto presvedčenia a zaobchádzali rovnakým spôsobom so všetkými pracovníkmi podniku tým, že od všetkých vyžadovali neutralitu obliekania sa. Podľa zistenia súdu obe firmy uplatňovali predmetné pravidlo všeobecne a nediferencovaným spôsobom, čiže nielen na pracovníčky nosiace moslimské šatky.

Podľa rozhodnutia Súdneho dvora vôľa zamestnávateľa vyjadrovať vo vzťahoch so zákazníkmi politiku politickej, filozofickej alebo náboženskej neutrality je legitímna. Avšak relevantnými skutočnosťami na účely zistenia takejto potreby sú najmä práva a očakávania zákazníkov; konkrétnejšie v oblasti vzdelávania sú to želania rodičov, aby ich deti boli vzdelávané osobami, ktoré neprejavujú svoje náboženské vyznanie alebo vieru, keď sú v kontakte s deťmi.

Na posúdenie existencie takejto potreby je dôležité, aby zamestnávateľ predložil dôkaz o tom, že pri neexistencii „politiky neutrality“ by bola ohrozená jeho sloboda podnikania a malo by to nepriaznivé dôsledky na povahu jeho činností.