Finálne kolo ideologických rodových tancov? Bude antropologická revolúcia až po voľbách? Čo sa dá čakať od KDH?

Bratislava 17. januára 2020 (HSP/Foto:Pixabay)

Zápas o odmietnutie Istabulského dohovoru (ID), ktorí zvádzajú politici a občania SR, sa nakoniec dostal do roviny predvolebných kalkulácií a zákulisných dohôd dvoch ideových táborov

To, čo začala L. Žitňanská za vlády I. Radičovej (ministerka spravodlivosti), v ktorej bolo i KDH, chcú niektoré politické strany dokončiť, ale zatiaľ neúspešne. Paradoxne práve KDH, ktoré chce oslavovať rodinu, vtedy nevystúpilo z vlády, keď Žitňanská (SDKÚ) podpísala antropologický a ideologický paškvil, ktorým ID vo svojej podstate je. Voliči KDH si môžu spomenúť na reakcie KDH a jeho predstaviteľov.

Aspoň majú voliči KDH jeden z mnohých dôkazov toho, ako to vlastne KDH myslí s ochranou rodiny a s prorodinnou politikou po voľbách 2020.

Pre KDH boli za posledných 30 rokov vždy dôležitejšie veci, ako rodina alebo zápas o zastavenie potratovej genocídy slovenského národa.

Ďalším dôkazom je mlčanie KDH, ktoré nevytvára žiadny tlak na Čaputovú. Totiž rodové tance politických strán na Slovensku v poslednom roku už pripomínajú grécku tragédiu, kde sa kalkuluje s cieľom nič nestratiť. Nikto nechce stratiť vo voľbách hlasy starších voličov (Smer SD), ako aj konzervatívnejších voličov (Za ľudí), lebo každý hlas sa počíta, a najmä tie hlasy, ktoré budú rozhodovať o tom, ktorá politická strana prekročí hranicu 5tich percent.

Národná rada prijala 29. marca 2019 a 28. novembra 2019 uznesenia, podľa ktorých vyjadruje jednoznačný nesúhlas s tým, aby bola Slovenská republika viazaná týmto dohovorom. Napriek tomu vláda a kompetentný minister (Gál) nekonali a prehadzovali si problém z jednej kancelárie  do druhej, aby nakoniec, ako Pontský Pilát, hodili problém na Čaputovú.

Ideologicky orientovaná Žitňanská, ktorá jednoznačne chcela dokončiť to (nestihla to za vlády Radičovej), čo pred rokmi začala, o čom svedčia jej viaceré vyjadrenia, po tom ako NR SR dvakrát ústavnou väčšinou odmietla ID len priliala olej do ohňa antropologickej revolúcie. Dávnejšie vyjadrenie Žitňanskej, že „parlament v uznesení požiadal vládu, aby urobila opatrenia k ukončeniu ratifikačného procesu, konkrétne, aby Slovensko oznámilo Rade Európy, že sa nehodlá stať zmluvnou stranou tohto dohovoru. Keď to celé zjednoduším, tak parlament dal len politický príkaz, aby vláda niečo urobila, ale vláda sama to urobiť nemôže, pretože Istanbulský dohovor je prezidentskou zmluvou. Vláda ho dojednala z poverenia prezidenta a člen vlády ho podpísal tiež z poverenia prezidenta“, len potvrdzuje jej ideologickú orientáciu a popiera parlamentnú demokraciu v SR. Ústavná väčšina v NR SR je pre ňu právne nezáväzná, čiže odmietnutie ratifikácie ignoruje. To naznačuje jej právnu erudíciu, čiže neznalosť právneho usporiadania kompetencií v SR. Prezident nemôže konať v rozpore z hlasovaním a uznesením NR SR (záväzným pre vládu SR a pre prezidenta), ale na základe toho, čo odhlasuje NR SR. A takýto človek (Žitňanská) bol ministrom spravodlivosti. Nemožno sa čudovať, v akom stave je spravodlivosť a vymožiteľnosť práva v SR.

Keď premiér Peter Pellegrini najnovšie požiadal prezidentku Zuzanu Čaputovú, aby ohlásila depozitárovi Istanbulského dohovoru, že Slovensko dohovor nepodpíše, tak začalo posledné kolo ideologických rodových tancov okolo ID pred parlamentnými voľbami.

Predseda vlády SR síce navrhol, aby aj členovia vlády postupovali podľa uznesenia NR SR, lebo to vyplýva z Návrhu opatrení na zabezpečenie plnenia uznesení NR SR vo vzťahu k Dohovoru Rady Európy (RE) o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu (Istanbulskému dohovoru), ktorý predkladá premiér na základe uznesenia NR SR z 28. novembra 2019, avšak opäť nikto nič nespravil.

Vláda na rokovaní schválila, čo sa má spraviť ohľadne doručenia písomných pripomienok SR, ktoré paradoxne schválil minister spravodlivosti Gál (Most-Híd), v konaní Stanovisko 1/19 zástupkyňou SR pred súdmi Európskej únie (EÚ) z 18. decembra 2019 Súdnemu dvoru EÚ, a opäť sa nič nedialo.

Ministerstvo spravodlivosti sa tvári ako nekompetentné napriek tomu, že práve podpis bývalej ministerky spravodlivosti Žitňanskej doteraz škandalózne svieti pod ID.

Predseda vlády SR síce navrhuje vláde SR uložiť všetkým členom vlády, s využitím všetkých možností, postupovať voči inštitúciám EÚ a RE v súlade s uznesením NR SR z 28. novembra 2019, čo však dokazuje len jedno: je predsedom vlády, ktorý si nevie urobiť poriadok s ministrom.

Gál dlhodobo zostáva v pozícii mŕtveho chrobáka, ktorého sa problém netýka, napriek hlasovaniu v NR SR a napriek uzneseniam vlády. V štruktúrach výkonnej moci asi nikto nie je kompetentný konať napriek všetkým hlasovaniam a uzneseniam. Gálov stranícky šéf, kresťan Bugár, ktorý sa celé dekády skrýva v parlamente, sa tvári, že problém nejestvuje, čo najmä kresťanskí voliči Mosta určite ocenia vo voľbách.

Pellegrinimu vôbec nevadí, že v očiach verejnosti vyzerá ako človek, ktorý nemá autoritu, a ktorého nerešpektujú ani vlastní ministri (Gál). Aby sa zbavil zodpovednosti, elegantne prehodil problém za plot Grassalkovičovho paláca.

A tak sa stala Čaputová súčasťou ideologických rodových tancov v tanečnej sále slovenskej politiky. Avšak Zuzana Čaputová sa ešte veľmi rýchlo (v decembri minulého roka) strategicky vyjadrila (aby získala čas pre právnické analýzy), že chce ID riešiť s dostatočným odstupom a nie narýchlo pred parlamentnými voľbami.

Jej taktizujúce vyjadrenie, že „Druhá rovina ale je, že si myslím, že táto téma by mala byť riešená naozaj s odstupom, vecne a s chladnou hlavou, a možno nie dva mesiace pred voľbami,“ jednoznačne potvrdzuje jej vlastnú extrémistickú ideologickú pozíciu, ktorou je liberalizmus bez antropologických hraníc ľudskej prirodzenosti. O jej láske k akýmkoľvek menšinám už dávno nikto nepochybuje.

V skutočnosti chce Čaputová počkať na nový parlament po voľbách 29. februára 2020, ktorého ideologické zloženie nebude iné (okrem percentuálneho zastúpenia politických strán), ale už nebude potrebné hrať politické divadlo o konzervativizme, o zdravom rozume alebo o hodnotových principiálnych postojoch.

Po voľbách sa najmä od Smeru a od strany Za ľudí dá očakávať, že prípadné nové hlasovanie o ID dopadne úplne inak, ako pred voľbami. Nebude prekvapujúce, ak by ho NR SR nakoniec ratifikovala, keďže ideologické masky tzv. konzervativizmu už ani tí, ktorí sú vraj Za ľudí alebo tí, ktorí sú vraj sociálni (Smer Sd), nebudú potrebovať.

Preto Slovenský dohovor za rodinu (SDZR) žiada, aby Čaputová rešpektovala dve uznesenia NR SR z minulého roka, ako aj vlády SR, aj verejne deklarované výzvy predsedu vlády Petra Pellegriniho. SDZR teda žiada Čaputovú informovať Radu Európy, že SR sa nepridá k Istanbulskému dohovoru, a že ho odmietla ratifikovať.

Veľmi tvrdé vyjadrenie Mariána Kuffu, že ak Čaputová nebude rešpektovať uznesenia parlamentu a tým vlastne želanie slovenského národa, poukazuje na to, že ide podľa neho o vlastizradu. Nuž minimálne ide o vážne porušenie ústavy SR ale to nie je nič nové v SR, najmä ak si voliči Kisku spomenú na to, čo predvádzal v úrade prezidenta.

Na okamžité konanie v tejto veľmi vážnej civilizačnej a antropologickej otázke  vyzýva Čaputovú i reprezentant  Dohovoru za rodinu Erik Zbiňovský.

M. Kuffa vo svojom vyjadrení zdôraznil, že „My sme parlamentný štát, parlamentná demokracia, to je náš najvyšší orgán. Ten, ktorý môže zrušiť aj vládu, aj prezidenta,“, čiže rozhodujúce a posledné slovo logicky nemá prezidentka, ale slovenský parlament, ktorý sa už  dvakrát vyjadril. Dokonca ústavnou väčšinou.

Podľa logicky uvažujúceho Kuffu „Teraz ide len o to, či vláda a prezidentka budú rešpektovať rozhodnutie parlamentu, alebo nebudú… Ja to považujem za ťažký zločin, keď prezidentka a vláda nekonajú v tejto veci. Velezrada, vlastizrada. A za tým si stojím,“ sa týmto vlastne kompetentní činitelia dopúšťajú vlastizrady, ak ignorujú vôľu poslancov NR SR. Treba dodať, že poslanci NR SR, ktorých tam zvolili občania SR, už dvakrát rozhodli o odmietnutí ID, zastupujú vôľu občanov. Ak teda Čaputová ignoruje vôľu občanov SR, vyjadrenú nimi zvolenými poslancami, tak Čaputová popiera podstatu demokracie a ústavné zriadenie. Preto je Kuffove tvrdenie, že ak si prezidentka SR alebo vláda SR arogantne odmieta rešpektovať vôľu parlamentu, ktorý rozhodol, a ktorý v tejto veci predstavuje vôľu národa, pravdivé.

Erik Zbiňovský, ako predstaviteľ Slovenského dohovoru za rodinu, od Čaputovej žiada, aby rešpektovala tieto dve uznesenia NR SR: „Preto ju žiadame, aby rešpektovala aj výzvu predsedu vlády SR pána Pellegriniho, ktorý ju požiadal, aby napísala list Rade Európy, že Slovenská republika sa nehodlá stať zmluvnou stranou Istanbulského dohovoru.“

Je zbytočné opakovať všetky ideologické frázy, ktorými chcela Čaputová ovplyvniť slovenských voličov pred prezidentskými voľbami, lebo jej konanie ohľadne zápisu do advokátskej komory, jej koncipientská prax, ale i jej parazitická činnosť okolo presunutia preslávenej skládky z jedného miesta na druhé, hovoria samé za seba.

Je však otázkou, či sa slovenským voličom konečne otvorili oči (ako obyčajne neskoro) alebo sa im neotvoria nikdy? Hovorí sa, že lepšie neskoro ako nikdy, ale v politike to má katastrofálne dôsledky v podobe zla, ktoré spôsobuje utrpenie všetkých členov spoločnosti, okrem tých, ktorí na tomto zle mocensky, ideologicky a ekonomicky profitujú.

Tentoraz ide o antropologické zlo, ktoré finálne zdemoluje manželstvo a rodinu, spolu s tými deťmi, ktoré budú cez novovytvorené inštitúcie a štruktúry (vďaka programovým cieľom PS/Spolu, Za ľudí, SAS), nediskriminačne prideľované tým párom (životné partnerstvá), ktoré z prirodzených a vo vedeckom svete známych dôvodov, nemôžu darovať život.

Ostáva len dodať, že múdry človek s učí na chybách iných (niektoré západné krajiny), hlúpy človek na vlastných (slovenskí voliči) a niekto sa nevie poučiť ani z vlastných chýb (definíciu takéhoto človeka si čitateľ môže dosadiť zo širokého spektra psychiatrických diagnóz).

René Balák