Ako vyzerá dnes právny štát na Slovensku? Táto „demokratická“ koalícia za trištvrte roka svojho šafárenia stihla zmeniť ústavu a viacero zákonov bez verejnej diskusie, v bezdôvodne zrýchlenom legislatívnom konaní, napriek dôrazným výhradám odbornej i laickej verejnosti voči tomu, že zmeny, ktoré sa zavádzajú, odporujú európskym štandardom, ako aj medzinárodne uznávaným právnym princípom.

Prznenie Ústavy a účelová reforma justície

Matovičova „antikorupčná“ partička plagiátorov a daňových a iných podvodníkov oklieštila právomoc Ústavného súdu SR tak, aby nemohol posudzovať súlad ústavných zákonov so samotnou ústavou. Kritiku tohto protidemokratického kroku odmietla ministerka spravodlivosti s tým, že im nebude nejaký ústavný súd rozprávať čo je ústava. Posilnenie právomocí ústavného súdu bolo kedysi robené s cieľom posilniť demokraciu, vybalansovať systém bŕzd a protiváh v trojdelení moci na výkonnú, zákonodarnú a súdnu – táto vládna moc však ide cielene presne opačným smerom, s evidentným zámerom túto rovnováhu narušiť.

Tento politický gang schválil ústavný zákon, ktorý umožňuje odvolať ktoréhokoľvek člena Súdnej rady pred koncom jeho funkčného obdobia, čo je príležitosť pre politickú moc ovplyvňovať rozhodnutia Súdnej rady. K tomu ešte nové pravidlá možného trestného stíhania sudcov, zavedenie nového trestného činu „ohýbania práva“ špeciálne pre sudcov, tým si títo ľudia vytvorili ďalší priestor na šikanovanie sudcov a politické zneužívanie justície.

Reforma justície, ktorú táto poloprofesionálna koalícia zavádza, mení organizáciu systému súdov na Slovensku, čo je skvelou zámienkou na odloženie nežiaducich sudcov „do závetria“ alebo úplné zbavenie sa ich, hoci platná európska norma hovorí, že sudca nesmie byť, až na špeciálne výnimky, bez súhlasu prekladaný do inej sudcovskej funkcie.

Poradná rada európskych sudcov pri Rade Európy otvorene pomenovala tieto a ďalšie veci a poslala na Slovensko svoje výhrady: odpoveďou jej bol iba arogantný list predsedu Súdnej rady s odkazom, ak to máme stručne zhrnúť, „bozajte nás“. Európski sudcovia vo svojom liste okrem iného konštatujú, že protikorupčné kampane sa často používajú ako zámienka na ospravedlnenie obmedzení nezávislosti súdnictva a nedvojzmyselne naznačili, že Matovičova „antikorupčná“ junta na Slovensku presne toto robí.

Lipšic, Lučanský…

Horko-trpkou čerešničkou na tejto nechutnej torte je potom celkom reálna hrozba, že do funkcie špeciálneho prokurátora príde kontroverzný (použime toto eufemistické slovo) politik, ktorý akosi vždy bol nablízku, keď sa počas uplynulých dvoch desaťročí na Slovensku diali osudové politicky motivované a exponované zločiny.

Tento človek bol nablízku aj teraz, keď sa stalo čosi, čo by inde vo svete bolo škandálom roka: vražda údajná samovražda bývalého prezidenta Policajného zboru Slovenskej republiky Milana Lučanského vo väzení, kam sa dostal na základe svedectiev nedôveryhodných kajúcnikov. Kompetentné orgány sa nenamáhali vo veci ďalej zisťovať fakty, ako káže zákon a služobný predpis, ale Lučanského rovno zatvorili do najvzdialenejšieho dostupného väzenia (čuduj sa svete, bez spoluväzňa v cele, ktorý by mal byť v takomto citlivom prípade úplnou samozrejmosťou).

Zhrňme si oficiálne prezentované fakty: generál, bývalý policajný prezident v Prešove v cele najprv nešťastnou náhodou spadol, vybil si oko a zlomil nadočnicovú kosť. V celkovej anestéze ho previezli do Ružomberka, kde spadol z vozíka, zranil si lebku vzadu na temene a upadol do bezvedomia. O tri týždne ho vyšetroval psychológ a zistil, že nemá samovražedné sklony. Ešte v ten deň spáchal samovraždu teplákovou bundou uviazanou o posteľ, ktorá nie je poschodová. Toto je oficiálna verzia, ktorú verejnosti s plnou vážnosťou prezentuje ministerstvo spravodlivosti vedené Máriou Kolíkovou, nominovanou koaličnou stranou úžerníka, daňového a pozemkového podvodníka.

Ministerka Kolíková

Táto ministerka pred tromi týždňami na kamery celkom nehanebne tvrdila, že to bola nehoda, a že informácie o násilí či samovražde boli „hrubými dezinformáciami“. Keby ctila západnú politickú kultúru, ku ktorej sa táto junta tak vehementne hlási, tak by za takéto, teraz už celkom evidentné účelové klamstvo okamžite odstúpila. A ak nie za to klamstvo, tak celkom určite pre osobnú zodpovednosť za rezort, v ktorom došlo k takému ťažkému zlyhaniu.

Totiž aj keby to nebodaj bola samovražda: situácia v slovenských väzniciach, ktorá samotná pôsobí na väzňov natoľko depresívne, že sa ich tohto roku až 41 pokúsilo o samovraždu, je sama osebe škandálom. Rezort spravodlivosti nielen že vo väzenstve nezabezpečuje podmienky v súlade s európskymi kritériami, ale tiež ignoruje pripomienky medzinárodných organizácií, čo samo osebe je jedným z dôvodov na odstúpenie tejto ministerky.

O jej autorite v právnickej komunite hovorí napríklad nedávne vyjadrenie sudcu Patrika Števíka, jedného zo štrnástich sudcov, ktorí sa nedávno obrátili na najvyšších predstaviteľov štátu s výzvou, aby nepošliapavali odkaz demokracie, a aby sa vrátili k rešpektovaniu myšlienok právneho štátu: „Ohľadne smrti pána Lučanského nás nič neopodstatňuje veriť pani Kolíkovej, že to bola samovražda. Morálny a odborný kredit pani Kolíkovej je totiž na veľmi nízkej úrovni a ako osoba sa stala už dávno nedôveryhodnou. O tom, či to bola alebo nebola samovražda, pochopiteľne rozhodnú až orgány činné v trestnom konaní, prípadne súd. Tak, ako to býva v právnom štáte zvykom.“ V podobnom duchu sa vyjadruje aj celý rad ďalších ľudí z právnickej brandže.

Nekonečný núdzový stav

Ďalší z veľmi sporných zákonov, ktoré táto junta prijala bez akejkoľvek verejnej a adekvátnej odbornej diskusie, napochytre, napriek protestom verejnosti aj odborníkov, je Zákon o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu.

Jeho prijatiu predchádzala trápna zápletka, keď cez Vianoce, aby to stihla, Matovičova junta ledva-ledva pozháňala svojich poslancov a hlavný hygienik musel pre tento účel vydať špeciálnu, škandalóznu vyhlášku, aby sa hlasovania mohli zúčastniť aj poslanci nakazení koronou. Trapošina nad všetky trapošiny, ktorú dokonca ešte aj prezidentka, ktorá im inak kryje chrbát, okomentovala slovami: „Účelové prispôsobovanie pravidiel je veľmi zlým signálom verejnosti a zdravotníkom.“

Tento zákon, popri možnosti opakovane vyhlasovať núdzový stav v podstate donekonečna, upravuje aj obmedzenia nedotknuteľnosti osoby, jej súkromia a obmedzenia slobody pohybu a pobytu. Po novom je možné ľuďom uložiť pracovnú povinnosť na zabezpečenie služieb v sociálnej oblasti. Núdzový stav dáva vláde výnimočné právomoci a naopak, voči ľuďom je v určitých ohľadoch vyslovene drastický: za ukradnutú bagetu či nepovolený protest môžete ísť do väzenia na podobne dlhý čas ako nejaký multikultúrny obohacovač za znásilnenie či prepichnutie, za kopnutie policajta do členka môžete dostať doživotie.

V situácii, keď spoločnosť čelí síce nepríjemnému a pre veľa ľudí smrteľnému ochoreniu, ktorého charakteristika a šírenie je však už pomerne dobre odhadnuteľné, nie je núdzový stav nevyhnutný, pretože Úrad verejného zdravotníctva má aj iné možnosti ako situáciu riešiť. Núdzový stav je však obľúbený spôsob diktátorov ako držať ľud v poslušnosti a strachu.

Dva rozdielne metre Európskej únie

A takto by ľudia z právnickej brandže mohli o právnom štáte v podaní Matovičovej junty ešte dlho pokračovať. Tu však vyvstáva otázka: prečo EÚ, ktorá tak rozhorčene protestovala proti prijatiu niektorých zákonov Poliakmi a Maďarmi, je ticho ako voš pod chrastou, keď sa podobné veci dejú na Slovensku?

Niekto by sa mohol spýtať: a vie vôbec EÚ o situácii na Slovensku? Ale áno, ona o tom veľmi dobre vie, keďže celoeurópske orgány ako Rada advokátskych komôr Európy, Poradná rada európskych sudcov pri Rade Európy, Európsky výbor na zabránenie mučeniu a neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu a ďalšie orgány opakovane píšu na Slovensko svoje znepokojené výhrady.

Tak prečo je také ticho? Nuž, nejaký konšpirátor by mohol povedať, že najskôr je to preto, že na rozdiel od vlád v Maďarsku a Poľsku, Matovičova junta Bruselu či Washingtonu „zobe z ruky“, nadšene odkýva každú zvrátenosť, ktorá sa v centrále prijme a nie je vylúčené, že vrtiac chvostom sa možno už teší na prídel multikultúrnych obohacovačov.

Ako raz povedal vysoký predstaviteľ CIA na ktoréhosi diktátora: „je to skurvysyn, ale je to náš skurvysyn“. V minulosti sme mali veľa príležitostí vidieť, že Západ používa naťahovací gumený meter, ktorým meria veľmi flexibilne, podľa toho, o koho ide: ak ide o „strategických partnerov“, ako sú napríklad teroristické štáty Turecko či USA, tak asi niet toho zločinu, nad ktorým by Brusel či Berlín neprižmúrili oko. A na druhej strane, celkom inak sa meria, keď ide o neposlušnosť rebelských východoeurópskych vazalov, ktorých jedinou úlohou je držať ústa a krok. Ale ak verne poslúchajú, ak spravujú guberniu k spokojnosti Ríše, tak ich treba nechať tak a keď treba, prípadne aj prižmúriť oko, ak na to používajú trochu „drsnejšie“ metódy.

Ivan Lehotský