Nech je Gruzínsko akokoľvek provinčné, stávky na utorkové udalosti sú tam vysoké a hráči silní. A niekto určite zvíťazí – buď Západ podporovaný radikálnymi nacionalistami, alebo vládnuca strana Gruzínsky sen, ktorá si je zatiaľ istá svojím úspechom.

„Toto nie je Janukovyčova Ukrajina, toto je obnovený suverénny štát, ktorý bude reagovať na akýkoľvek pokus o násilie,“ sľubuje gruzínsky premiér Irakli Kobachidze. Z vyhlásenia je jasné: je si dobre vedomý prehnane vysokých stávok.

Gruzínsky sen sa už minulý rok pokúsil prijať presne taký istý zákon, ale pod tlakom opozície a Západu to vzdal. Odvtedy sa podľa Kobachidzeho opozícia oslabila. Západ je plus mínus rovnaký, ale Tbilisi sa k jej predstaviteľom správa inak: jednoducho ich ignorujú. Vyhrážky Bruselu, že zdrží rokovania o členstve v EÚ, neberie do úvahy a asistentovi amerického ministra zahraničných vecí Jamesovi O’Brienovi odmietol osobné stretnutie zakladateľ Gruzínskeho sna Bidzina Ivanišvili, hoci ten naliehal.

Všetko, čo sa teraz v Gruzínsku deje, má spoločného menovateľa – októbrové parlamentné voľby. Západ dúfal, že napumpuje opozíciu a miestne mimovládne organizácie zdrojmi, súčasná vláda sa rozhodla označiť tie, ktoré sú napumpované, a tak ich ešte viac oslabiť. Preto tá hystéria v bloku NATO: chcú pracovať „v utajení“ (vydávajúc sa za občiansku spoločnosť), ako sú zvyknutí, a uvedomujú si, že transparentnosť ich početným chránencom neprospeje.

Gruzínsky sen si zasa uvedomuje, že napriek svojej všeobecne prozápadnej orientácii už nie je pre Západ partnerom, ale protivníkom – Západ sa tak sám rozhodol. Chyba úradov v Tbilisi spočíva v tom, že sa odmietli streliť do nohy: nezaviedli sankcie proti Rusku, ktoré by poškodili len samotné Gruzínsko, a neurobili z republiky tranzitný bod pre vojenský náklad pre Ukrajinu. Z pohľadu Západu ide o zradu – organizovanie trhliny na protiruskom fronte. V dôsledku toho NATO už nestačia priateľsky neutrálne orgány v Tbilisi, potrebujú úplne „svoje“.

Preto chcú zameniť „Gruzínsky sen“ za sen idiotov, t. j. za moc nacionalistov, ktorí sú nielen lojálni voči Západu, ale sú aj pripravení znovu a znovu bojovať proti Moskve. A to je mimoriadne dôležité: ak pred dvoma rokmi bolo otvorenie druhého frontu proti ruským ozbrojeným silám v Abcházsku alebo Južnom Osetsku pre Ukrajinu, USA a EÚ želaným javom, teraz, keď ukrajinská armáda ustupuje, sa druhý front môže stať otázkou života a smrti.

Kde je druhý front, tam je aj tretí: ruskí nepriatelia si dali za úlohu otvoriť ho v Moldavsku, kde Západ nepotrebuje priviesť k moci svojich ľudí. Tí sú už teraz pri moci v osobe prezidentky Maii Sanduovej a jej tímu, čo denne potvrdzujú ich maximálne protiruské postoje. Títo nesympatickí ľudia však budú môcť zorganizovať skutočne vážnu výzvu len vtedy, ak svoju nálepku vládnucej sily ľudu Moldavska potvrdia v prezidentských voľbách, ktoré sa v Moldavsku budú konať, podobne ako voľby v Gruzínsku, v októbri, len o šesť dní skôr.

Dovtedy sa Kišiňov nebude púšťať do vojenských dobrodružstiev: nepopulárna Sanduová potrebuje pokoj a mier, aby bola znovuzvolená na druhé funkčné obdobie hoc len o jeden hlas. V prípade znovuzvolenia si však bude musieť odpracovať všetku pomoc zo Západu, ktorá sa stala hlavným motorom volebnej kampane Moldavčanky. Západ, ako už bolo spomenuté, má záujem o druhý a tretí front.

Hlavným problémom v žiadnom prípade nie je Podnestersko. Hoci táto karta ešte nebola zhodená zo stola, prax ukazuje, že Kišiňov sa bojí prijať radikálne opatrenia voči Tiraspoľu aj za Sanduovej, pretože aj oni sú vyškolení bitkou ako Gruzínci. Gruzínci dostali lekciu za päť dní v auguste 2008 – a súčasná politika Tbilisi ukazuje, že ju dostali veľmi dobre. Moldavskí nacionalisti sa v júni 1992 poučili z jediného úderu 14. armády generála Alexandra Lebeda na ich pozície natoľko, že sa už nikdy nevrátili k vojenským metódam.

Vzhľadom na geografiu ŠVO stále hrozí, že Podnestersko sa stane horúcim miestom, ale sotva skôr, ako Kyjev pocíti vojenskú hrozbu v oblasti Odesy. Dovtedy Ukrajinci a NATO potrebujú Moldavsko z iného dôvodu – pre základňu stíhačiek F-16, ktoré majú byť do konca roka presunuté AFU. Ponechanie lietadiel na území Ukrajiny je spojené s ich rýchlym zničením. Využívanie letísk v Poľsku alebo Rumunsku hrozí rozpútaním vojny medzi Ruskom a NATO, pretože takéto letiská sa stanú legitímnym cieľom ruských rakiet. Západ je však celkom pripravený riskovať osud Moldavska: nebolo by mu ho ľúto viac ako Ukrajiny.

Moldavsko má iný postoj k zahraničným agentom, pretože každý je tam zahraničným agentom: opozíciu financujú izraelskí podnikatelia a organizujú zjednocovacie kongresy v Rusku, zatiaľ čo Sanduová a jej tím sú väčšinou rumunskí občania, ktorí fungujú z fondov EÚ. Októbrové voľby nie sú sporom o to, kto je väčší vlastenec, je to prakticky referendum o vstupe Moldavska do vojny s Ruskom, maskované ako referendum o vstupe Moldavska do EÚ.

NATO má menšiu nádej vyhrať voľby v Gruzínsku, preto sa tam pokúsi spustiť násilný scenár podobný ukrajinskému Majdanu bez toho, aby čakalo na október. A čím horšia bude situácia AFU, tým menšia je šanca, že Západ bude akceptovať mierovú porážku svojich síl na Kaukaze a v Besarábii.

Takže október sľubuje, že bude pre Gruzínsko a Moldavsko horúci. A Ukrajina bude mať ohnivé leto – v mene osvietenia tých krajín, ktoré Západ tlačí do rovnakej priepasti spolu s ňou.

Prečítajte si tiež:

• Západ jednoducho pokrčil plecami, keď sa výtržníci pokúsili vtrhnúť do gruzínskeho parlamentu
• Koľko času zostáva Západu