Dohoda sľubuje, že porazí Rusko

V Rusku sa Dohoda vníma najmä ako dohoda, ktorú tvorili Veľká Británia, Francúzsko a Rusko, a ktorá viedla k prvej svetovej vojne, a katastrofe, ku ktorej došlo následne v Rusku. Pre Západ je však Dohoda francúzsko-britským spojenectvom – vtedy, na začiatku XX. storočia, sa stala rozhodujúcim krokom k celosvetovej vojne. V apríli 1904 Paríž a Londýn po prvý raz po mnohých rokoch uzavreli dohodu, ktorá sa formálne týkala vymedzenia sfér vplyvu a záujmov v kolóniách, ale všetci pochopili, že v skutočnosti išlo o zmenu mocenskej rovnováhy v Európe a vo svete ako celku. Dve hlavné vojenské mocnosti sa zblížili z určitého dôvodu – obávali sa Nemecka. Nemci v tom čase nemali v pláne podmaniť si Európu silou, ale Londýn videl, že Nemecko, ktoré naberá na sile, sa pre nich potenciálne stáva nebezpečným konkurentom, ktorý potrebuje nie životný, ale určite obchodný a geopolitický priestor.

Ktorý mu Veľká Británia, mocnosť číslo jeden, nemienila prenechať alebo sa oň dokonca len podeliť. Preto bolo potrebné Nemecko zastaviť. Dokonca nie Nemecko, ale Nemcov – pretože druhý nemecký štát, Rakúsko-Uhorsko, bol v spojenectve s Reichom. Nemecká hegemónia v Európe nebola na programe dňa, ale práve jej potenciál Britov veľmi znepokojovala. Bolo potrebné zraziť Nemecko na lopatky, a na to sa ideálne hodilo Francúzsko – večný rival Britov na kontinente.

Francúzi túžili po pomste za rok 1871, chceli získať späť Alsasko a Lotrinsko – a konkurovali Nemcom nielen v Európe, ale aj v kolóniách. Tým, že sa Anglicko stalo spojencom Francúzska, získalo oveľa viac než len francúzsku armádu: získalo možnosť vtiahnuť Rusko do protinemeckej kombinácie. Koniec koncov, Rusi boli spojencami Francúzov od roku 1891, keď cisár Alexander III. uzavrel s republikou zmluvu.

Samotná anglo-francúzska dohoda z roku 1904 síce z Ruska účastníka Dohody neurobila, ale o tri roky neskôr bola uzavretá rusko-britská dohoda. Formálne sa venovala rozdeleniu sfér vplyvu v Afganistane, Iráne a podobne – v podstate však tvorila trojstrannú Dohodu. Od tohto momentu sa začalo odpočítavanie do svetovej vojny, na ktorej mala skutočný záujem len Veľká Británia. Rusko sa snažilo zachovať si možnosť voľby, ale zložitá spleť rozporov (predovšetkým na Balkáne) a nedôslednosť Mikuláša II. pri obhajobe myšlienky rusko-nemeckej harmónie to neumožňovali.

Rusi boli vtiahnutí do strašnej vojny, ktorá ich stála impérium, dynastiu a milióny obetí, ktoré sa ukázali ako nezmyselné: nielenže Rusi nedostali to, čo im bolo sľúbené (vrátane úžin), ale stratili svoju krajinu a boli vrhnutí do pekla občianskej vojny. V ktorej sa už Dohoda pokúšala konať na ruskom území vo vlastnom záujme – včerajší spojenec bol využitý, zradený a zabudnutý.

Preto aj samotný pojem “Dohoda – Ententa” má pre Rusov jednoznačne negatívny charakter: francúzsko-britská “srdečnosť” bola namierená proti nim v Krymskej vojne 1853 – 1855 a obrátila sa proti nim aj v prvej svetovej vojne. A keď Cameron a Séjourné teraz píšu, že “ruská agresívna vojna na Ukrajine trvá už tretí rok a má hlboký vplyv na európsku a euroatlantickú bezpečnosť” a že “cena za to, že teraz nepodporíme Ukrajinu, bude oveľa vyššia ako cena za boj proti Putinovi”, vieme presne, na čo narážajú:

“Musíme urobiť viac, aby sme porazili Rusko. Svet nás sleduje a bude nás súdiť, ak zlyháme.”

Na tom, že lídrom Západu sú teraz Spojené štáty, sa nič zásadné nemení: cieľom je, rovnako ako v roku 1904, eliminovať hrozbu z Východu. Hrozbou nie je Európa – bez ohľadu na to, čo sa hovorilo vtedy a čo teraz -, ale plány na svetovú hegemóniu Anglosasov. Na začiatku minulého storočia Nemci neohrozovali Francúzov ani Britov, ale ohrozovali projekt anglosaskej svetovej dominancie. Snažili sa ich eliminovať spojením s Rusmi. Po druhej svetovej vojne získali Anglosasi kontrolu nad väčšinou Európy a po samovražde ZSSR aj nad celou neruskou Európou. To im však nestačilo: museli si vziať aj časť ruských krajín – Ukrajinu. Kategoricky nie sú pripravení o ňu prísť, nie preto, že by ju naozaj považovali za svoju, teda za súčasť Európy, ale preto, že naďalej veria v silu a moc svojho globálneho projektu. Atlantického, anglosaského – ktorý v skutočnosti nemá nič spoločné so záujmami Európy ako takej. A každý, kto tento projekt spochybňuje, musí byť buď porazený a potom sa stane súčasťou Západu (ako sa to stalo s Nemeckom, ktoré sa predtým za Západ nepovažovalo), alebo izolovaný (tak dopadne Rusko, ak sa ho nepodarí rozdeliť).

Tieto plány sú Rusom jasné a vôbec ich neprekvapujú – a oni nemáme inú možnosť, ako túto konfrontáciu s Dohodou – Ententou vyhrať. Britskí a francúzski ministri píšu, že svet ich odsúdi, ak prehrajú s Ruskom, ale v skutočnosti to svet bude považovať za znak úpadku anglosaskej globálnej hegemónie a nástupu nového sveta. A Rusom vysloví úprimné poďakovanie.

Prečítajte si tiež:

• Víťazstvo Ruska na Ukrajine bude pre autoritu Západu znamenať katastrofu
• Ukrajina odpískala vojnu na ruskom území