Na nemecko-slovenské vzťahy v minulosti sa musíme pozerať na základe všetkých našich skúseností. To, že sami, niekedy úplne neoprávnene ostrakizujeme svoju minulosť a nepriamo ospravedlňujeme na vlastný úkor seba samých tých druhých, neznamená, že to netreba pripomenúť. Áno, bol jeden nemecký kancelár, ktorý ústami svojho ministra zahraničných vecí sprostredkoval slovenskému prezidentovi odkaz, ktorý mu nebol príliš príjemný. Ten odkaz bol úplne jednoduchý. Nie, nešlo o zastavenie finančnej pomoci. Išlo o niečo úplne iného. Vraj, že dve slovenské divízie nie sú pre tristo nemeckých divízií žiaden problém. Ak prezident nepríjme požiadavky nemeckého kancelára, on ho nepríjme a bude zle.

Samozrejme, že slovenský prezident s trasúcimi kolenami podmienky nemeckého kancelára prijal. Urobil to okrem iného aj preto, že doma v Bratislave bola celá svorka domácich politikov, pripravená prezidenta podraziť, lebo predsa Nemecko bolo naším spojencom a spojenectvo si treba vážiť, lebo garantuje našu samostatnosť na tisíc rokov. Veď predsa tretia ríša bude trvať tisíc rokov.

Ale z tisíc rokov bolo iba rokov necelých päť a bolo zle. Pritom jedna z kancelárových podmienok bolo prijatie poradcov do slovenských orgánov, aby robili politiku nie na všetky strany, ale na tú, ktorá nám zabezpečí trvanie tisíc rokov. Medzi poradcami bol aj istý D. Wisliczeny, ktorý idúc na Slovensko povedal, že jeho úlohou je zbaviť židov majetku a obživy, a potom slovenským orgánom nezostane iné riešenie, ako ich vysťahovať.

Oná udalosť, o ktorej píšem vyššie, sa udiala na konci júla 1940. Ani nie o mesiac potom sa v Tatranskej Lomnici stretol vtedajší angažovaný umelecký front, výkvet slovenských hercov, literátov a ďalších kultúrnych dejateľov, ktorí sa v tzv. Tatransko-lomnickom manifeste postavili na stranu tých, ktorí žiadali dôsledné dodržiavanie spojeneckých záväzkov a plnenie podmienok, ktoré od Slovenska požadoval náš spojenec, nemecký kancelár. To, že to v konečnom dôsledku znamenalo nielen tragédiu slovenských židov, ale aj vyslanie slovenských vojakov do vojny proti ZSSR, už týchto umelcov nezaujímalo. Veď roku 1946 podpísali nový manifest, ktorým žiadali dôsledné plnenie spojeneckých záväzkov voči najjasnejšiemu slniečku z východu, J. V. Stalinovi.

Na záver treba odporučiť akémukoľvek nemeckému kancelárovi, ktorý by sa chcel vyhrážať Slovensku, že nech si poriadne rozmyslí, na aké nemecké tradície nadväzuje. Nie, Slovensko takéto rady, najmä tie, ktoré by nás opäť zatiahli do vojny na východe, nepotrebuje. Už sme sa raz popálili. Neprosíme. A rovnako následníkom tých, ktorí požadovali dôsledné podriadenie sa spojeneckým požiadavkám, odporúčam, aby aspoň trochu nazreli do slovenských dejín, lebo len tam môžu nájsť ten správny azimut, ktorý by ich mal usmerňovať. Tuka, Mach, Široký, Biľak etc. predsa nemôžu byť vzorom ani pre dôsledné dodržiavanie spojeneckých záväzkov. Lebo tam, kde sa nezohľadňuje primárne národný záujem, aj spojenecké záväzky sú len na dve veci.

Anton Hrnko