Dezoláti šíria hoaxy o lockdowne a núdzovom stave? Kto deformuje náš jazyk? Nalejme si čistého vína!

Bratislava 8. marca 2021 (HSP/Foto:Pixabay)

Jazyk, ktorý používa mediálna a politická moc, je pokrivený – nie je iba prostriedkom na komunikáciu, ale aj nástrojom na pomútenie hláv. Slová v takomto jazyku sú používané ako zaklínadlá modernej, a vlastne možno ani nie tak modernej, ako skôr prastarej informačnej čiernej mágie

Niektoré kľúčové slová, aby ľudia nezačali rozmýšľať nad ich skutočným obsahom, používajú majitelia mediálnej pravdy zámerne deformované. Sú zabalené do eufemistickej vaty a je znejasnený ich význam, tvária sa intelektuálne. Pozrime sa na niektoré z tých, s ktorými sa dnes často stretáme

Dezolát

Tak napríklad: kto je „dezolát“? Odkiaľ sa vzalo to slovo, kto a prečo ho vytvoril a prečo sa šíri? Nie je v žiadnom slovníku, je to novotvar, ktorý sa zjavil v malomestskej kaviarni. Vymysleli ho pre potreby systémových médií a spriaznených kruhov, aby mohli nazvať ľudí s opačným politickým názorom tak, aby ich urazili, aby ich označili za ľudí, ktorých názor je hlúpy a bezcenný, ale zároveň aby to nebolo príliš jasne povedané, aby tá urážka bola trochu zabalená.

Prečo? Pretože keby rovno používali slovo hlupáci, klamári alebo niečo podobne priamočiare, tak by bolo treba dovysvetľovať v čom je problém, prečo tá urážka. A ukázalo by sa, že vlastne pod týmto slovom myslia ľudí s opačným politickým názorom. A ukázalo by sa, že vlastne používatelia toho slova nie sú až takí intelektuálni a láskaví, ako sa tvária, ale že v podstate sú iba obyčajní primitívni šovinisti, ktorí druhú stranu chcú uraziť len preto, že nezdieľa ich názor.

Hoax

Podobne aj slovo „hoax“. Slovo, ktoré kedysi označovalo iba určitý špecifický druh poplašnej správy, začali systémové médiá systémovo zneužívať na označenie každej správy, o ktorej sa boja rovno napísať, že je to klamstvo.

Prečo? Pretože keby to tak otvorene deklarovali, bolo by treba poukázať na to, v čom konkrétne spočíva nepravda – a nebodaj by sa ešte mohlo ukázať, kto v skutočnosti je ten, kto šíri klamstvá. Opäť bolo treba slovo (podobne aj slovo „dezinformácia“) zabaliť do určitej neurčitej vaty, aby tak trochu stratilo svoj význam, aby sa bez dôkazov, ale tiež bez strachu z prichytenia pri klamstve, dalo použiť na označenie ľudí s opačným politickým názorom, že sú klamári a šíria klamstvá.

Hybridné hrozby

Alebo taká „hybridná vojna“, či „hybridné hrozby“. Prečo nepovedia, že v tomto slove, ktoré je naozaj hrubým kladivom na hlušenie slobody slova, sa všetky formy „mäkkého“ zasahovania zahraničia do vnútorných vecí štátu spájajú účelovo, veľmi zákerne a neférovo, s obyčajným opozičným politickým názorom?

Prečo? Pretože keby to pomenovali jasnejšie, ukázalo by sa, že to, s čím tak usilovne zliepajú prirodzený hlas ušliapnutej opozície túžiacej po slobode slova, nie je nič iné, než veci, ktoré sú tu stovky, ba možno tisíce rokov: klasická zahraničná propaganda, cezhraničná podpora protištátnych rebelov a tradičné hry tajných, často dvojitých aj trojitých agentov. Veď o čom bola a vlastne dodnes je Slobodná Európa, Hlas Ameriky, techtle-mechtle Západu s Havlom a podobnými ľuďmi, politické mimovládky, rôzne umelecké a iné, tajné i menej tajné siete a spoločenstvá s prepojením na Západ, atď.?

Aj tu bolo treba dať nový, zahmlený „šamanský“ názov tomu, čo by inak bolo príliš ťažko stráviteľné pre zdravý rozum manipulovanej voličskej obete. Keby to totiž pomenovali jasnejšie, veľmi jasne by sa zo samotnej podstaty ukázal fakt, že takéto zasahovanie je zasahovaním tak z jednej, ako aj druhej strany: zo strany démonizovaného „nepriateľa“, aj zo strany „milovaného spojenca a partnera“.

A tak to dnes radšej balia do ničnehovoriaceho výrazu hybridné hrozby a tvária sa, ako keby to bola špecialita tej druhej strany. Ani slovko o tom, že majstrami sveta v tejto disciplíne sú práve naši tzv. „spojenci“ a partneri zo zločineckého paktu NATO.

Núdzový stav

Máme zavedený núdzový stav. Núdzu slovník definuje ako nedostatok životných potrieb, biedu. Ale kto tu bol v takej núdzi, že bolo treba zaviesť „núdzový stav“? (Okrem ľudí v nemocniciach, ale na to tu nemocnice sú. A okrem bezdomovcov, ale na to tu je zase kapitalizmus, aby mali aj bezdomovci právo byť bezdomovcami – ale to je celkom iný príbeh.)

To, čo nám predkladajú ako „núdzový stav“, je vo svojej podstate skôr stav, aký potrebujú ľudia, ktorí majú v rukách moc: aby obyvateľstvo začalo bezpodmienečne poslúchať. Teda oveľa priliehavejší názov by bol napríklad „stav superposlušnosti“.

Ibaže teraz už začína byť výraz „núdzový stav“ naozaj priliehavý: v čoraz väčšej núdzi sú matky, ktoré nemajú kde kúpiť deťom topánky, podnikatelia a živnostníci, ktorým sa zrútil celý ich biznis, ľudia s hypotékami, ktorí prišli o prácu… áno, čoraz viac ľudí je naozaj v núdzovom stave. A jediný spôsob ako ich zachrániť, je núdzový stav rýchlo zrušiť a urýchlene im dať sľubovanú finančnú pomoc, ale nie len symbolickú, ale naozajstnú.

Lockdown

Niektoré slová naopak, opisujú realitu až príliš výstižne, je to takmer až ako výsmech. Napríklad slovo lockdown: v pôvodnom anglickom význame to znamená nielen uzamknutie ľudí s cieľom ich ochrany, ale tiež, a možno ešte častejšie, sa používa vo význame zatvorenia väzňov, uväznenia. Ale keďže v slovenčine slovo uväznenie neznie tak sexi a niekto by mohol začať rozmýšľať nad neželanými súvislosťami a „čiste náhodnými“ podobnosťami, tak tu radšej máme luxusné, múdro znejúce slovo až zo samotného Anglicka.

Majitelia jazyka sú majiteľmi pravdy

Vybrali sme len niektoré z tých najmódnejších, čitateľovi iste napadne celý rad ďalších zaklínadiel, kde pri hlbšom zamyslení zistíme, že ich pôvodný význam sa kamsi vytratil a dá sa povedať, že do tých nových, pozmenených významov sme zamotaní ako obeť v pavúčej sieti.

Jedna vec je istá: majitelia jazyka sú majiteľmi pravdy (presnejšie povedané, toho, čo ľudia za pravdu považujú). A majitelia pravdy sú majiteľmi našich myslí, a teda nás samotných, našich životov, osudov, konania, túžob.

Čo s tým? Slobodnejšími nás môže urobiť jedine kritické rozmýšľanie vlastnou hlavou a pomenúvanie vecí pravými menami.

Ivan Lehotský