Deti treba o vojne informovať citlivo a s dôrazom na bezpečie, tvrdí odborníčka

„Dôležité je zároveň uistiť dieťa, že je v bezpečí a že dospelí robia všetko preto, aby sa oň postarali. Pomáha tiež zistiť, čo presne dieťa znepokojuje. Niekedy sa totiž nepýta na vojnu ako takú, ale na konkrétnu vec, ktorú počulo v škole, v správach alebo na internete,“ uviedla Knut.

Úplné vyhýbanie sa tejto téme podľa Knut zvyčajne veľmi nepomáha. „Deti často zachytia informácie zo školy, od spolužiakov alebo z internetu a ak o tom doma nemôžu hovoriť, môžu si v hlave vytvárať ešte desivejšie predstavy. Dôležité je skôr sledovať, ako dieťa reaguje a koľko informácií vlastne potrebuje. Rovnako pomáha dávať pozor na to, aby deti neboli vystavené násilným záberom alebo neustálemu prúdu správ, ktorý môže ich strach zbytočne zvyšovať,“ vysvetlila Knut.

Pri menších deťoch je podľa jej slov dobré držať sa veľmi jednoduchého vysvetlenia. „Pri starších deťoch alebo tínedžeroch už býva rozhovor iný. Často majú viac informácií zo školy a sociálnych sietí a môžu sa pýtať na širší kontext. Vtedy má zmysel hovoriť otvorenejšie, pýtať sa, čo si o tom myslia a pomôcť im orientovať sa v informáciách, ktoré k nim prichádzajú,“ povedala Knut.

Dôležité je rozprávať sa

Ak sa dieťa začne vojny báť alebo má nočné mory či úzkosť, v takom prípade je dôležité brať jeho obavy vážne a nebagatelizovať ich.

„Pomáha rozhovor, v ktorom môže povedať, čoho sa presne bojí. Niekedy sa totiž ukáže, že strach vyvolala konkrétna informácia alebo záber, ktorý videlo. Ak strach pretrváva, môže pomôcť aj podpora zvonka, napríklad rozhovor so školským psychológom alebo iným odborníkom, ktorý vie s deťmi na takýchto obavách pracovať. Deti sú lakmusové papieriky emócií v rodine a nasávajú aj naše strachy či úzkosti. Buďme ako rodičia autentickí, ale dávajme si pozor na to, čo z nás dieťa vidí a cíti,“ uviedla Knut.

Neustále správy o konfliktoch môžu mať podľa Knut dlhodobejší vplyv na psychický vývoj detí. „Ak deti dlhodobo sledujú správy alebo videá z konfliktov, môže to ovplyvniť to, ako vnímajú bezpečie vo svete. U niektorých detí sa to môže prejaviť aj nepriamo. Môžu byť podráždenejšie, horšie spať alebo sa viac báť vecí, ktoré im predtým neprekážali,“ povedala Knut.

Rodičia by mali spozornieť najmä vtedy, ak sa správanie dieťaťa výraznejšie zmení a trvá to dlhšie. Môže ísť napríklad o časté nočné mory, problémy so spánkom, strach, vyhýbanie sa škole alebo kamarátom či o to, že dieťa pôsobí dlhodobo úzkostne. V takom prípade môže pomôcť poradiť sa so psychológom alebo iným odborníkom.