Bratislava 19. júla 2019 (HSP/Foto:SITA-Ľudovít Vaniher)

Najčítanejší a najprekladanejší slovenský spisovateľ ako zatiaľ jediný slovenský „muž pera“ išiel na Krym, aby sa presvedčil o tom, aká je naozajstná pravda o tomto „anektovanom“ polostrove a potom o tom napísal reportáž. Chcel ju uverejniť v médiách hlavného prúdu, ale všetky ho odmietli. Denník N teraz prišiel na to, prečo

Pamätáte sa na meno Jakub Goda? Áno, to je ten človek, ktorý bezočivo vyzýval obchodné reťazce, aby nepredávali časopis Zem a vek. Keby sme chceli skĺznuť na jeho intelektuálnu a etickú úroveň, mohli by sme napísať, že to je ten jednoduchší prestitút, ktorý sa pred časom neúspešne pokúšal uchytiť v Hlavných správach, ale nemal na to, tak nakoniec neslávne skončil v marginálnom extrémistickom Denníku N.

Tomuto človeku sa podarilo preraziť plechové pisateľské dno extrémistického Denníka N. Je to síce ťažko uveriteľné, ale on ho naozaj prerazil, svojou vlastnou hlavou. Čo odtiaľ vytieklo, o tom vám chceme napísať dnes, je to totiž zábavné i poučné.

Tento Goda uverejnil v spomínanom extrémistickom denníku článok (keď si ho zaplatíte, môžete si ho celý prečítať TU) s názvom „Prečo Banášova reportáž nepatrí do mainstreamových médií? Pretože je slabá“. Vysvetľuje v ňom čitateľovi, že mainstreamové médiá Banášov text odmietli nie azda preto, že by bol inak názorovo ladený (kdeže by sa Denník N uchýlil k niečomu takému!), ale preto, lebo tá reportáž bola skrátka slabá.

Oni totiž v tých značkových médiách majú sústredenú takú strašnú intelektuálnu silu a kvalitu, že jednoducho aj najúspešnejší súčasný slovenský spisovateľ s článkom, ktorý mal na Hlavných správach veľmi vysokú čítanosť, aj to je na ich úroveň ešte stále príliš málo.

Banáš vo svojej reportáži (nájdete ju TU) píše, že sa rozprával s viac ako tridsiatimi náhodne vybranými ľuďmi: Rusmi, Ukrajincami, Tatármi, robotníkmi na diaľnici, čašníkmi, predavačkami, turistami, policajtmi, stredoškolským profesorom, novinárkou, dôchodcami, sprievodcami, plavčíkmi, kúpeľnými hosťami, kuchárkami, vojakmi, vešticou i alkoholikom (jediným, ktorého počas cesty stretol).

No a práve v tom je problém. Goda totiž hovorí, že tých tridsať ľudí, to predsa nie je žiadny dôkaz, žiadna poriadna vzorka: „Netvrdím, že Banáš klame, keď píše, že ľudia, ktorých stretol, vyzerali spokojne a nesťažovali sa. Len sa obávam, že opisom zopár zážitkov zo stretnutí so zopár miestnymi nám neponúka celistvý obraz a dostatočný kontext.“

Ťažko povedať, či by Godovi stačilo tisíc respondentov, čo je štandardná vzorka, s akou pracujú prieskumné agentúry. Ale asi ani to nie. Prečo? „Napríklad preto, že tí, ktorí nesúhlas prejavili, skončili vo väzení,“ hovorí Goda. A ešte: „Napríklad preto, že tí, ktorí s okupáciou Rusmi nesúhlasili, radšej emigrovali. Podľa oficiálnych dát takto emigrovalo z Krymu 66-tisíc ľudí od roku 2014 do druhej polovice roku 2016, podľa odhadov miestnych nezávislých novinárov to má byť len za toto obdobie minimálne 150-tisíc ľudí.“ A napokon ešte: „Napríklad preto, že Rusi prakticky zrušili slobodu tlače na Kryme.“

Takže teraz už viete aj vy, prečo každý, s kým sa Banáš rozprával, bol šťastný a pozitívny: tí ostatní sú už v base alebo za kopčekmi. Potvrdili to nezávislí (západní) novinári. Keďže niekoľko desiatok tisíc ľudí sa za tie roky z Krymu odsťahovalo (väčšina do iných častí Ruska) a niekoľko desiatok ľudí bolo za protištátne vyčíňanie zavretých, je jasné, že tí ostatní sa usmievajú iba naoko, aby náhodou nedopadli rovnako. Vidíte už teraz, prečo je Banášova reportáž slabučká ako desaťkrát prevarený ruský čaj?

Ten zvyšok Godovho článku, to je potom už iba hardcore zoznam tých najtvrdších mainstreamových právd na tému Krym. O tom, ako Rusi úplne zrušili slobodu slova na Kryme – zrejme je podobná ako aj inde v Rusku, napríklad v Moskve je už iba niekoľko desiatok televíznych staníc a niekoľko stoviek iných médií, ktoré šíria inú propagandu ako vládnu. O tom, aké nelegitímne bolo referendum, pri ktorom dvadsaťtisíc ruských vojakov so samopalmi dokázalo v priebehu pár dní (asi sa školili u Chucka Norrisa) donútiť dva milióny Krymčanov sa slávnostne vyobliekať a s úsmevom sa postaviť do dlhočizného radu, aby mohli hlasovať za návrat do matičky Rusi. Alebo o tom, ako krymská záležitosť vôbec, ale vôbec nijako nesúvisí so svinstvami Američanov v Iraku, Vietname či inde vo svete a ich snahe urobiť si na Kryme základne a v konečnom dôsledku Rusko zničiť – a to by po správnosti Rusko malo akceptovať, lebo taký je správny demokratický postup, ako ho vidia demokrati zo Západu.

A nakoniec Goda ešte označil za nepravdu aj tvrdenie, že o Kryme za tých päť rokov nepísal žiadny novinár reportáž na základe vlastnej skúsenosti. Vraj jeden taký je a síce ešte nevyšla, ale reportáž už pripravuje. Dokonca už napísal knihu, tá je síce o Donbase, ale má sa týkať aj Krymu (kniha Donbas od Tomáša Forróa). Ten človek vraj bol na Donbase niekoľko mesiacov a podľa Šimečkovej recenzie je to jediný západný novinár, ktorý tam nepracuje pre ruskú propagandu. Komu ešte nie je jasné, koľká bije, uveďme si ešte, kto je vydavateľ uvedeného diela: vydavateľstvo N Press, s.r.o., Edícia Denníka N.

Takže teraz už iste rozumiete, prečo mainstreamové médiá odmietli Banášovu reportáž. Ony vám totiž chcú prinášať iba kvalitu. A keby ste náhodou niekedy v týchto médiách uvideli reportáž z nejakej krajiny, kde sa hovorí o usmievajúcich sa ľuďoch, kde sú rozhovory s predavačmi kobercov, taxikármi a kvetinárkami, tak vedzte, že taká reportáž sa do daného mainstreamového média dostala akiste iba nedopatrením a v skutočnosti je v tej krajine všetko úplne inak: nespokojní ľudia odtiaľ už utiekli alebo sú v base a tí ostatní sa usmievajú nasilu, lebo inak by išli do basy tiež. A hlavne neverte hoaxom a čítajte články od Jakuba Godu! Jupí!

Ivan Lehotský