Doba je ťažká, priam osudová: Ruská aktivistka sa pochválila, že čítať policajtom z ústavy bol skvelý nápad, a Denník N to – prirodzene – s radosťou cez víkend zdieľal. Ako aj článok o tom, že Moskva tají, ako naložila s národným hrdinom, ktorý zachránil tisíce Židov. Lebo určite má pozostatky niekde v sibírskych gulagoch, že áno.

Aktuality zas vyspovedali akúsi slovenskú dievčinku žijúcu v Prahe, titulovanú ako „odborníčka na hybridné hrozby“. Táto Andrea Michalcová upozorňuje, že Slovensko je „odstrašujúci príklad“. Pretože v Strednej Európe upadá demokracia a naopak, narastá populizmus (najprv treba dokázať, že úprimný záujem o ľud, teda populus, je apriori negatívny politický jav, moje drahé!). No a nezabudnime na hybridné pôsobenie Ruska u nás…

Mimochodom, už ste počuli tú novinku, že Angela Merkelová sa cíti „oklamaná Putinom“?

Masívna rusofóbna propaganda zažíva svoj vrchol na všetkých frontoch. Akoby aj nie, keď si takzvaní „slobodní žurnalisti“ nedovidia ani po koniec noštekov, a nedokážu definovať ani len podstatný rozdiel medzi zabíjaním (akokoľvek tragické je) vo vojne, a vraždením ako trestným činom jednotlivcov (či organizovaných zločineckých skupín stojacich mimo zákon) spadajúcim pod samostatnú štátnu jurisdikciu…

A tak nepravdivo píšu, že Rusi vo vojne „vraždia“, kým Ukrajinci, ktorí pochopiteľne strieľajú naspäť, sa len „bránia“. Na slovách záleží, pretože určujú, či dokážeme veci posúdiť jasne, vecne a objektívne, alebo sa rozhodneme podľa citového rozpoloženia. Citová angažovanosť jatrí rany, vecná debata hľadá riešenia.

Preto si to ujasnime, kolegovia: vo vojne sa vojaci vzájomne zabíjajú, ale nevraždia. Nezáleží na tom, kto je v práve (alebo o kom si myslíme, že vedie spravodlivý boj) – zabíjanie je zabíjanie. Každý padlý vojak mal matku, ktorá ho bude oplakávať, prípadne deti, ktoré po ňom ostanú ako siroty (a nebudú poriadne chápať, prečo vlastne…).

V tom spočíva tragédia vojen, a preto sa hovorí, že vojna nikdy nemá skutočného víťaza, len porazených.

Terminologickým výkladom vyššie som mienil poukázať na to, ako bez rozmyslu, nelogicky, až infantilne píše naša liberálna tlač o konflikte, ktorý hrozí, že bude pre ľudstvo na dlhú dobu ten posledný – pokiaľ sa Západ včas nespamätá, a nepristúpi na nejakú formu kompromisu a znovuotvorenie diplomatických kanálov.

Trumpov mier je pre Rusko nevýhodný a Rutte to vie

Dokáže túto zmenu iniciovať Trump?

Práve na jeho príklade budeme mať v blízkej dobe možnosť vidieť, nakoľko je pri moci v USA ten údajne „konšpiračný“, avšak až priveľmi reálny „deep state“, teda voľne udržiavaný „kartel“ lobistických a záujmových skupín, ktoré sú vlastníkmi a/alebo správcami globálneho finančného kapitálu (áno, patrí sem aj starý pán Soroš a jeho „odkaz“ v podobe X nadácií, ale aj veľký správca akcií BlackRock, stačí googliť, sú to verejne dostupné informácie. A pokiaľ vás zaujíma, kto má záujem na podporovaní neuralgického konfliktu v Palestíne, vyhľadajte si prosím AIPAC, pretože o tom sa slobodne vyjadrovať bez rizík nemožno – TU).

Mimochodom, pre neznalých liberálov: Keď hovoríme o „deep state“, nemáme na mysli prísne tajné stretnutia rozprávkových „vladárov z tieňov“ v konšpiračných bytoch – povedzme si tu a teraz celkom otvorene, že ide o obyčajný biznis nepredstaviteľných rozmerov, ktorý sa rieši v luxusných priestoroch za rokovacím stolom za bieleho dňa.

Ináč, niekedy stačia aj esemesky, ako sa ukázalo v prípad Leynová-Pfizer…

Ale vráťme sa domov:

Budú na Vianoce témou dňa Tri oriešky „pro Popelku“, alebo tri oreškiny pre Berlín, Krakow či Paríž? O istej poľskej vojenskej základni ako potenciálom prioritnom cieli už sa šušká…

Darmo, kto je v NATO, ten musí rátať, že keď si NATO kopne do medveďa, medveď kopne naspäť. Pán Huliak by ma možno opravil, ale medveďa je tuším ľahko zobudiť, no ťažko zase dostať naspäť do jaskyne.

Danko požiadal Žigu o schválenie cesty do Moskvy

Andrej Danko už sa dávnejšie stretol s prezidentom Putinom, a teraz dostal ďalšie oficiálne pozvanie – od ruskej Štátnej dumy. Dozvedeli sme sa, že Danko čaká na schválenie tejto cesty od Petra Žigu (ten ako poverený riadením NR SR podpisom schvaľuje podobné aktivity). Do toho vstúpil Tibor Gašpar, ktorý by sa tiež pridal k delegácii.

Takýto „výlet“ sa však významom dramaticky líši napríklad od nedávnej cesty Ľuboša Blahu, ktorý sa síce poďakoval za naše oslobodenie od fašizmu a ospravedlnil za tunajšie prejavy rusofóbie, avšak nebolo to na štátnej úrovni. No i tak si za to od opozície a jej fanúšikov vypočul svoje…

Môžu čakať „uvoľnenie“ z NR SR vysokopostavení členovia administratívy za účelom pracovnej cesty do krajiny, ktorá je na sankčnom zozname EÚ? Keď – povedané slovami Lajosa Ódora – MY sme EÚ?

Po ďalšie – a to bude určite predmetom živých diskusií v prípade, že im Žiga cestu schváli – čo bude témou rokovaní? Na vyrokovanie mieru sme príliš malí páni. Ale vyslať jednému z najmocnejších hráčov svetového usporiadania, ktoré nás čaká, keď tieto krízy prehrmia, signál, že sme ochotní zúčastniť sa spolupráce s novými partnermi v nastávajúcom multipolárnom svete je nielen rozumné, je to priam nevyhnutné.

Teraz sa síce našinec stavia k Dankovi rôzne (a ozaj nemusí byť práve vaším obľúbeným politikom), jedno mu ale uprieť nemožno – vie v tom chodiť, ako hovorí klasik. Dostať pozvanie do Štátnej dumy, a to predsa len nie je ako keď vám príde pohľadnica od bratranca, ktorý sa odsťahoval do Prahy. To sú veľké veci, do ktorých sú zapojení veľkí hráči.

Andrej Danko očividne má kapacitu na to, aby ho oficiálne prijala najpevnejšia tehlička v hospodárskom zoskupení BRICS.

A my, ľud slovenský, budeme možno za tieto malé krôčiky, ktoré vedú v zmieru medzi nami a veľkou východnou veľmocou, ktorú nikdy nikto nepoloží na kolená, jedného dňa vďační…