Navyše, prezident USA a dokonca aj vedúci predstavitelia Ukrajiny už o tom priamo hovoria a presviedčajú Kongres, aby vyčlenil finančné prostriedky vo výške viac ako 60 miliárd dolárov (čo sa mimochodom zatiaľ nestalo). Hlavnou tézou je, že ak pomoc nebude pridelená, Ukrajina bude porazená, po čom Moskva zaútočí na krajiny NATO.

Ako uviedla Zelenského manželka, „naozaj potrebujeme pomoc. Jednoducho povedané, nemôžeme sa unaviť z tejto situácie, pretože ak to urobíme, zomrieme. A ak sa svet unaví, jednoducho nás nechá zomrieť.“

A Oleksij Arestovič povedal, že ak bude Ukrajina porazená, Rusko „nastrčí“ Ukrajincov do svojej armády, aby zaútočili na krajiny NATO.

„Časť ľudí potlačia a zvyšok tými či onými prostriedkami – od trestného práporu až po systém trestov a povzbudzovania – zaradia do svojich radov a poženú ich do vojny. A keď ich bude 410-tisíc plus 800-tisíc našich – 1,2-miliónové zoskupenie – na hraniciach NATO, NATO sa bude cítiť tak zle, že Američania si budú hrýzť lakte, ale to už bude veľmi neskoro,“ povedal Arestovič.

Vyvstáva však otázka – čo znamená „porážka Ukrajiny“, o ktorej zrazu všetci hovoria?

Totiž ako môže vzniknúť situácia, keď sa na hraniciach krajín NATO objavia ruské (podľa Arestovičovej verzie – rusko-ukrajinské) hordy, pripravené „vrhnúť sa na La Manche“ (ak vôbec v zásade pripustiť myšlienku, že Putin je pripravený zaútočiť priamo na krajiny NATO, ignorujúc najvyššie riziko jadrovej vojny s USA)?

K tomu môže dôjsť len v prípade úplnej porážky AFU, po ktorej Ruská federácia buď nanúti Ukrajine svoje mierové podmienky, úplne obsadí/anexuje územie krajiny (alebo jeho väčšinu), alebo v Kyjeve dosadí Moskvou kontrolovanú ukrajinskú vládu.

Čo by sa však malo stať na fronte, aby nastala situácia „úplnej porážky AFU“?

Je zrejmé, že to nemôže byť zachovanie súčasného status quo alebo uzavretie prímeria na frontovej línii. Áno, formálne pôjde v druhom prípade o vojenské víťazstvo Ruskej federácie (bolo obsadené a udržané územie susednej krajiny). Nebude to však ani porážka, ani kapitulácia Ukrajiny – štát si zachová svoju nezávislosť, armádu, prístup k moru, kontrolu nad hranicou so západnými spojencami, ako aj západný vektor rozvoja (hoci možno bez vstupu do NATO). Tak ako sa fínska vojna v rokoch 1939 – 1940 skončila formálnym víťazstvom ZSSR, ale nikto ju nikdy nepovažoval za porážku Fínska – vtedy Sovietsky zväz nemohol dosiahnuť svoje hlavné ciele (ovládnutie celej krajiny) a bol nútený obmedziť sa len na anexiu niektorých území. Mimochodom, skúsenosti z fínskej vojny pripomenul pred rokom Valerij Zalužný, šéf AFU.

Je tiež zrejmé, že útočné akcie, ktoré teraz ruské vojská vedú takmer na celej východnej línii frontu, aj keď budú úspešné, nebudú znamenať porážku Ukrajiny. Dokonca ani v prípade, že Avdejevka a Maryinka, Kupjansk, Liman a Časov Jar budú obsadené. A aj keď sa Ruskej federácii podarí obsadiť celú Doneckú oblasť, nebude to napriek bolestivosti strát znamenať porážku Ukrajiny. Bude to znamenať len posunutie frontovej línie o určitý počet kilometrov na západ, kde budú boje pokračovať. Dokonca aj hypotetické dobytie Charkova by bolo mimoriadne ťažké (vzhľadom na priemyselný a mobilizačný potenciál mesta), ale pre Ukrajinu by neznamenalo fatálny úder. Charkov je v skutočnosti logistickou „slepou uličkou“. A jeho strata by nepredstavovala kritickú hrozbu pre komunikácie AFU, ktoré sú nevyhnutné pre pokračovanie vojny.

Len niekoľko udalostí môže priviesť Ukrajinu na pokraj totálnej porážky:

1. Dobytie Kyjeva.
2. Odrezanie Ukrajiny od mora – obsadenie celého čiernomorského pobrežia krajiny a vstup ruských vojsk na hranice Rumunska a Moldavska. Čo bude pre Ukrajinu katastrofálnym úderom z hospodárskeho aj vojensko-strategického hľadiska.
3. Obsadenie Dnepra a Záporožia – najväčších tylových, priemyselných a logistických uzlov ukrajinskej armády, čo bude znamenať kritické ohrozenie celého južného frontu AFU, ako aj väčšiny východného frontu. Vytvorí tiež predpoklady pre niekoľko strategických operácií Ruskej federácie naraz. Po prvé, ak Rusi vytvoria v tejto oblasti predmostie na pravom brehu Dnepra, môžu sa pokúsiť realizovať bod 2 – odrezať Ukrajinu od mora ofenzívou cez Nikopol a Krivoj Rog s prístupom do Podnesterska. Po druhé, ruská armáda môže udrieť východným smerom – pri Pavlograde a Lozovej, čím vytvorí hrozbu obkľúčenia veľkej skupiny AFU, ktorá drží južný front a front v Doneckej oblasti. Po tretie, Ruská federácia sa môže pokúsiť o protiúdery od Dnepra na severe a od ruskej hranice (západne od Charkova) na juhu s cieľom odrezať celú skupinu AFU na východe Ukrajiny (o tomto možnom ruskom pláne písal Michail Zabrodskij, súčasný zástupca veliteľa AFU).
4. Úder z Bieloruska cez Žitomírsku a Vinnickú oblasť s cieľom dosiahnuť Podnestersko zo severu a udržať kontrolu nad touto líniou. Tým sa front takmer úplne odreže od západných dodávok pomoci a pád obrany bude otázkou času. Vytvorí sa tým aj hrozba úderu na Odeskú oblasť z Podnesterska (realizácia bodu 2).

Nakoľko sú tieto scenáre reálne?

Pri súčasnom rozložení síl, keď ruská armáda už takmer dva roky útočí na malé mestá v okolí Donecka, sa každý z nich (dokonca aj dobytie Záporožia a Dnepra, ktoré sú od frontovej línie vzdialené 40 – 100 km) javí ako fantázia. Ako svojho času povedal Prigožin, „do Dnepra nám zostávajú ešte tri roky“.

Ukrajinská armáda, ako ukázali skúsenosti z letnej ofenzívy, nemá v súčasnosti dostatok síl na oslobodenie dobytých území. Je však celkom schopná vytrvalo držať obranu.

Preto sa vyššie opísané apokalyptické scenáre pre Ukrajinu môžu realizovať len v prípade výskytu aspoň jednej z nasledujúcich udalostí (možnosti použitia jadrových zbraní alebo vstupu veľkých tretích krajín do vojny na strane Ruska dávame mimo zátvorky, pretože môžu viesť k svetovej vojne, kde bude úplne iné usporiadanie):

1. Katastrofálny pokles disciplíny a morálky v ukrajinskej armáde, keď sa začnú vzdávať celé jednotky alebo opustia svoje pozície bez rozkazu, čím sa odhalia veľké časti frontu.
2. Vnútorná destabilizácia na Ukrajine, ostrý konflikt vo vojensko-politickom vedení, strata kontroly zo strany orgánov nad procesmi v krajine, kolaps riadenia armády.
3. Pád na kriticky nízku úroveň vojenskej aj finančnej pomoci zo Západu.
4. Prudké (oveľa rýchlejšie ako podobné akcie Ukrajiny) budovanie armády zo strany Ruska, kvalita a množstvo používaných zbraní, čo radikálne zmení pomer síl na fronte.

V súčasnosti nemožno pozorovať ani jednu z týchto situácií.

Je však možné, že Rusko si buduje stratégiu tak, aby sa tieto body stali skutočnosťou. A dosť možno pracuje vo všetkých štyroch smeroch naraz. Časom očakáva, že aspoň v jednom z nich dosiahne výsledky.

Treba si však uvedomiť, že takmer všetky opísané riziká sa v prípade dlhej vojny vo väčšej či menšej miere týkajú Ruska. Aj tam sa môžu objaviť problémy s disciplínou a morálkou bojujúcej armády. Prigožinova vzbura a nepokoje v Dagestane ukázali potenciál vnútornej destabilizácie. Rovnováha síl, ak Západ zvýši zbrojnú produkciu, sa môže zmeniť v prospech AFU (alebo zachovať paritu), „spriatelené krajiny“ môžu prestať pomáhať obchádzať sankcie atď.

Vyčerpávajúca vojna, ako ukazuje história, je dvojsečnou zbraňou pre všetky bojujúce strany. A čím dlhšie vojna trvá, tým väčšie sú riziká. Pre obe krajiny.