Cirkev vo Francúzsku má po návšteve pápeža povinnosť “polievať semená”

Francúzski katolíci prežili štyri mimoriadne intenzívne dni. Osobitne to platí o kardinálovi Jeanovi-Marcovi Avelinovi, ktorý sprevádzal Leva XIV. na všetkých stretnutiach jeho piatej apoštolskej cesty od 25. do 28. septembra. Trochu unavený, no stále usmiaty a ochotný predseda francúzskej biskupskej konferencie poskytol vatikánskym médiám rozhovor, v ktorom bilancuje návštevu Petrovho nástupcu.

Marseillský arcibiskup sa vracia k jej kľúčovým momentom: od emotívneho stretnutia s mladými na Stade de France, ktorých pápež povzbudil, aby sa angažovali za budúcnosť Francúzska, Európy a sveta, cez vyše dvojhodinové, mimoriadne pohnuté stretnutie v Lurdoch so siedmimi obeťami sexuálneho zneužívania zo strany členov kléru až po potvrdenie bezvýhradnej podpory nedotknuteľnej dôstojnosti ľudského života.

Eminencia, ste späť v Paríži a čoskoro sa vrátite do svojej marseillskej diecézy. Aké dojmy vo vás zanechali štyri dni Leva XIV. v Paríži, Lurdoch a Metze?

Toto stretnutie sa uskutočnilo v príhodnej chvíli: stretol sa človek, ktorý prináša posolstvo a nesie zodpovednosť za celú Cirkev, s ľuďmi vo Francúzsku, či už katolíkmi, inými kresťanmi, alebo nekresťanmi, ktorí prišli a niečo očakávali. Na slová Leva XIV. sa čakalo, no viac než slová sme pocítili stretnutie s človekom. Mal som pocit, že pápež oslovoval každého Francúza, ktorý prišiel alebo návštevu sledoval v televízii, osobne, s veľkou úctou a zároveň veľmi autenticky.

Na tlačovej konferencii pred touto apoštolskou cestou ste povedali, že Francúzsko vzbudzuje v pápežovi Levovi XIV. zvedavosť. Platí to aj naďalej?

Budúci týždeň idem na osem dní do Ríma. Budem mať čas položiť mu túto otázku. Myslím si však, že ho oslovila vrúcnosť viery. V lietadle mu jeden novinár položil otázku o Nemecku a on odpovedal: „Pozrite sa, čo sa stalo vo Francúzsku.“ O Francúzsku sa kedysi hovorili veci, ktoré sa o Nemecku dajú pravdepodobne povedať ešte aj dnes.

Veľmi ho oslovila vrúcnosť viery mladých, ich nadšenie aj nádej, ktorú v sebe nesú a ktorú odovzdali. Práve tu dochádza k stretnutiu. Pápež niečo odovzdáva, ale aj mladí a prítomné zástupy niečo odovzdávajú jemu. Myslím si teda, že Francúzsko v ňom nielen vzbudzuje zvedavosť, ale sa ho aj hlboko dotýka. A dotýka sa to aj nás, pretože nám to pripomína našu zodpovednosť tu vo Francúzsku. Hoci sme to očakávali, veľmi ho v Lurdoch zasiahlo aj to, že mohol byť blízko ľuďom, ktorí prežívajú ťažkosti, nech už sú akékoľvek. Cítil som, že to ním skutočne pohlo.

Dve otázky o Lurdoch. Prvá sa týka stretnutia s obeťami sexuálneho zneužívania. Keď potom hovorili pred novinármi, pôsobili, akoby ich toto stretnutie hlboko zasiahlo.

Áno, ale nie je to prekvapujúce. Pri všetkých rozdieloch medzi týmito situáciami vidíme – a sám som to zažil –, že keď biskup prijme takéhoto človeka, keď sú na to vhodné podmienky a môžeme ho jednoducho dlho a opakovane počúvať, zaujímať sa, ako sa má a ako sa jeho situácia vyvíja, cítime, že už kráčame po ceste uzdravenia. Keď sa takéto stretnutie uskutoční s pápežom, má ešte väčší dosah a význam. Zo slov, ktoré potom obete povedali pred novinármi, bolo zrejmé, že najdôležitejším liekom na túto ranu je pozorné a pokorné počúvanie.

Ďalšou témou, ktorej sa pápež venoval v Lurdoch i pri iných príležitostiach, boli otázky konca života. Lev XIV. tam povedal: „To, čo je zákonné, nie je nevyhnutne aj morálne.“ Nepripomína táto krátka veta pevnosť, s akou Cirkev obhajuje úctu k životu a jeho dôstojnosť?

Áno, ale nešlo len o tú vetu. Dôležitý bol aj tón, veľmi dôrazný tón, ktorý dával najavo, že v istej chvíli treba kričať, keď volanie druhých nikto nepočuje. Treba zvýšiť hlas, keď nikto nepočúva, čo hovoria zdravotníci a ďalší ľudia. Napokon, práve to od nás žiada Kristus. Hovorili sme o tom s pápežom a rozprával som sa o tom aj s predsedom vlády a prezidentom republiky.

Najbolestnejšia je pre mňa predstava, že po prijatí zákona o asistovanom umieraní bude práve ekonomicky najzraniteľnejším ľuďom ľahké naznačiť, že sú vlastne skôr príťažou a že by bolo lepšie, keby odišli. Od práva zomrieť by sme sa tak dostali k povinnosti čo najskôr odísť, aby človek nebol na príťaž. To je veľmi vážne. Práve preto treba zvýšiť hlas.

Táto cesta sa začala v piatok večer vigíliou s mladými vo veku od 17 do 35 rokov na Stade de France a skončila sa výzvou mladým. Lev XIV. ich žiada, aby sa angažovali za Francúzsko, Európu a svet v čase, keď sa Európa podľa jeho slov nachádza v zlomovom bode svojich dejín.

V Metze dokonca zdôraznil význam politickej angažovanosti. Keď sa vraciame k dejinám budovania európskych inštitúcií, ako ich poznáme dnes, jasne vidíme, že boli potrební ľudia plní nádeje a viery – väčšinu otcov Európy tvorili kresťania –, ktorí z viery v zmŕtvychvstanie čerpali istotu, že zmierenie je možné. Bolo to nevyhnutné, aby sa od intuícií prešlo k inštitúciám. Na to potrebujeme politicky angažovaných mužov a ženy.

Pápežova výzva je preto veľmi dôležitá, a to o to viac, že pri pohľade na dnešný svet jasne vidíme, že táto schopnosť, táto politická sila, ktorú mali muži a ženy na konci druhej svetovej vojny – po troch vojnách, ktoré všetko spustošili –, by dnes mohla byť užitočná aj na mnohých ďalších miestach sveta. Európa však musí túto silu znovu nájsť.

Treba znovu posúdiť inštitúcie vo svetle intuícií, z ktorých sa zrodili. A ako pápež vysvetlil vo svojom príhovore, treba ísť ešte ďalej do minulosti, pred vznik týchto inštitúcií, až k samotným počiatkom Európy: ku všetkým tým kultúrnym syntézam, k celej tej túžbe po jednote napriek všetkým vojnám a rozdeleniam. Európa dnes nesie vo svete obrovskú zodpovednosť.

Eminencia, neodišli ste v pondelok večer ako misionári vy sami, vaši bratia kardináli a biskupi, kňazi, rehoľníci i laici, jednoducho všetci veriaci?

Áno, myslím si, že Francúzsko to potrebovalo. Aj Cirkev vo Francúzsku počas týchto niekoľkých dní veľa dostala. Bolo zasiatych mnoho semien. Teraz je na nás, aby sme dobre zvážili, ako ich správne polievať. Biskup je často záhradníkom. Musí polievať všetky semená, aj tie, ktoré padli na miesta, kde by ich nečakal. Práve to teraz musíme robiť.

Autor: Jean-Charles Putzolu – Paríž

Zdroj: VaticanNews, slovenská redakcia

Článok pôvodne vyšiel na portáli tkkbs.sk