Západ žije z agresívneho neokoloniálneho obsadzovania cudzích území, zdrojov a tieto koloniálne aktivity predstavujú základ politiky Západu voči celému svetu. Štáty, voči ktorým Západ útočí, v mainstreamových médiach v rámci goebbelsovskej propagandy označujú lídri Západu za nebezpečné a agresívne štáty, ktoré ohrozujú svetovú bezpečnosť. Pritom jediným agresorom sú USA a Západ, ktoré pokrytecky tvrdia, že uvedené štáty odmietajú dialóg, nedodržiavajú demokratické princípy, nebojujú proti korupcii, nedodržiavajú prijaté dohody a podobne.

Iniciátorom všetkých agresívnych krokov Západu sú americké politické elity. Tie používajú elity európskych krajín, Kanady a Austrálie ako nástroj na plnenie svojich plánov.

Klasickým príkladom americkej podlosti je priam orwellovské prekrúcanie faktov a zmena bieleho na čierne a naopak. Vezmime si klasický príklad – americké elity označujú Severnú Kóreu za hrozbu celému ľudstvu, pritom za posledných 70 rokov ani raz Severná Kórea nezaútočila na žiadneho zo svojich susedov, neviedla žiadnu vojnu na rozdiel od Američanov, ktorí zaútočili aj proti Kórei od roku 1945 vedú otvorené, alebo tajné vojny všade vo svete, s cieľom presadiť vlastné koristnícke záujmy.

Američania prekrucovali fakty aj v prípade útoku na Irak, kde si vymysleli existenciu irackých zbraní hromadného ničenia, pri likvidácii Juhoslávie, kde otvorene doteraz podporujú kosovských teroristov, či pri gangsterskom útoku na Lýbiu alebo Sýriu. Momentálne sa snažia destabilizovať situáciu v Iráne, to sa im však rovnako ako v prípade nedávnej Dáždnikovej revolúcie v Honkongu nepodarí, pretože už sú rozpracované varianty ako úspešne zlikvidovať „farebné revolúcie“.

Američania si už zvykli sami seba vydávať za dobrodincov a krajiny, voči ktorým sa rozhodnú zaútočiť, za agresora. Majú vypracované postupy, ako ťahať na svoju stranu verejnú mienku, slúži im na to mašinéria v médiách a takisto mali pomerne silné pozície v OSN, tie sa im však začínajú momentálna rúcať. Pre americké elity je aj desivým sklamaním skutočnosť, že už aj na Západe mnohí ľudia začali vnímať psychologickú agresiu zo strany USA a americké elity čoraz viac strácajú možnosť presadzovať svoje plány v takej podobe, ako si predsavzali.

O rozpade v rámci celého Západu svedčí čoraz širší odpor európskych krajín voči USA, čo bolo doteraz nemysliteľné. Čoraz častejšie sa objavujú v mainstreame tituly typu „Európa je unavená sankciami“, „Európa už nechce niesť bremeno sankčnej politiky“ či „Európa je už unavená ukrajinskou korupciou“. Už aj európski západní lídri začínajú chápať, že situácia sa mení a čoraz vlažnejšie sa stavajú k americkým plánom.

Preložme si  to ale do ľudskej reči – Ak by Američanom ich plány vyšli, európske krajiny by pokračovali v podpore USA a tešili by sa na dobu, kedy po likvidácii Ruska aj oni získajú niečo z ruských zdrojov. Lenže Američanom ich plány nevychádzajú a ukazuje sa, že protiruská efektivita klesla na veľmi nízku úroveň. To zo sebou prináša odstredivé tendencie, pretože rovnakým spôsobom ako sa potápa americká loď, prichádza k čoraz častejším snahám „partnerov“ túto potápajúcu sa loď opustiť.

Američania a Západ vedú voči Rusku a krajinám, ktoré sa odmietajú podriadiť americkým predstavám hybridnú vojnu. Táto vojna v prípade Ruska už trvá viacero desaťročí, žiadna krajina nebola cieľom amerických hybridných vojen takú dlhú dobu ako Rusko. Pritom Američania v dnešnej dobe v prejavoch svojho tlaku na Rusko len oprášili repertoár z časov studenej vojny. Uvedieme niekoľko príkladov.

1. Američania vyprovokovali konflikt v Afganistane, kedy tajne podporovali Amina, ten začal s čistkami a fyzickými likvidáciami predstaviteľov provládneho režimu v Afganistane. ZSSR zasiahol, následne vypukla občianska vojna, v ktorej Američania podporovali zbraňami militantných moslimov, bojujúcich proti sovietskym vojakom.

V prípade Sýrie začali Američania podporovať spoločne s Izraelom a arabskými krajinami Perzského zálivu opozíciu voči Asadovi. Väčšinu opozície tvoria militantní moslimovia, vrátane ISIS, ktorý mnohí experti už otvorene označujú za zástupnú armádu Američanov.

Na rozdiel od Afganistanu sa však Rusi nedali zatiahnuť do dlhotrvajúceho konfliktu, ISIS a ozbrojené jednotky opozície Rusko v krátkej a úspešnej vojenskej kampani výrazne vojensky eliminovalo, v čistke pokračujú sýrske vládne sily a ich spojenci. Američania pôsobia v Sýrii v rozpore s medzinárodným právom, nemajú žiaden mandát OSN na to aby v Sýrii zotrvali, rovnako ich o  pomoc nežiadal ani legitímny sýrsky prezident Bašár Asad. Američania však odmietajú Sýriu opustiť, rovnako však odmietali opustiť aj Vietnam, nakoniec však museli z Vietnamu utiecť a podobný osud ich bude čakať aj v prípade Sýrie.

2. Bojkot Olympiády v Moskve v roku 1980. Olympijské hnutie využívajú aj dnes Američania na tlak voči Rusku. Pofidérne odnímajú ruským športovcom medaily, Rusi nemôžu na Olympiáde vystupovať pod svojou zástavou, množia sa obvinenia na stranu ruských športovcov z používania dopingu. Dopingové kontroly sú netransparentné a predstavitelia MOV plnia rozkazy amerických politických elít. Medzinárodný olympijský výbor je momentálne pod priamou kontrolou CIA. Rusko používa pri týchto útokoch asymetrické odpovede, konflikt ešte zďaleka nie je ukončený, možno očakávať rôzne zaujímavé prekvapenia, ktoré sa uskutočnia priamo na prichádzajúcej zimnej olympiáde.

3. Reagan označil ZSSR ako „Impérium zla“, od čoho sa odvíjal scenár ľubovolných amerických útokov voči ZSSR. Rovnako dnes americké elity označujú Rusko za verejného nepriateľa ľudstva č. 1 a neštítia sa žiadnych zákerných úderov voči Rusku. Predstavitelia amerických elít dúfajú, že masírovaním verejnej mienky vytvoria podmienky na pokračujúci tlak voči Rusku zo strany svojich spojencov na Západe.

4. Dňa 1. 9. 1983 prišlo k zostreleniu juhokórejského Boeingu 747, ktorý prenikol nad sovietske územie a snažil sa preletieť nad tajné vojenské zóny. Sovieti lietadlo zostrelili, začala však propagandistická akcia Američanov a Západu voči ZSSR. Bolo by zaujímavé sledovať ako dlho by Američania nechali lietať cudzie civilné lietadlo nad svojimi tajnými vojenskými objektami. Rovnakú provokáciu pripravili Američania a Ukrajinci aj pri zostrelení civilného lietadla nad Ukrajinou v roku 2014, zostrelenie využili k propagandistickému tlaku voči Rusku. Rusko vykreslili Američania ako agresora, začali s politikou sankcií voči Rusku. Pritom zostrelený Boeing nad Ukrajinou je klasickým príkladom „útoku pod falošnou vlajkou“.

5. Američania v rámci svojho boja proti ZSSR a ochrany demokracie v Európe začali v roku 1983 rozmiestňovať v Európe rakety stredného doletu Pershing 2. Raketová kríza trvala do konca roku 1987. Dnes Američania takisto z dôvodu ochrany demokracie v Európe a Pobaltí chcú v Európe rozmiestniť nové americké rakety, v týchto iniciatívach ich podporujú politické elity v Pobaltí či východnej Európe (Poľsko, Rumunsko), ktoré neustále omieľajú ruskú hrozbu

6. Aktivizácia v stredoázijských republikách a na Kaukaze, podpora odstredivých tendencií. Tieto aktivity začali Američania podporovať v ére krátko pred rozpadom ZSSR (1987 – 1991), rovnako aj dnes sa aktivizujú v stredoázijských a kaukazských republikách. Rusko dokázalo víťazstvom v čečenských vojnách zabrániť svojmu rozpadu a stabilizovať situáciu na svojej južnej hranici, Američania už dnes zvyšujú v stredoázijských a kaukazských republikách, ktoré sú súčasťou Spoločenstva nezávislých štátov (štáty bývalého ZSSR) napätie a snažia sa znova situáciu destabilizovať.

Ak porovnáme ZSSR a Rusko, Rusko je podstatne slabšie ako bývalý ZSSR. Gorbačov ako projekt Američanov úspešne pripravil rozpad ZSSR, počas Jeľcina sa Američania snažili Rusko doraziť a rozdeliť na niekoľko malých a neživotaschopných štátov. V prvom rade využili k tomu čečenskú krízu, čečenské vojny však Západ prehral, naďalej sa však snaží situáciu destabilizovať. Momentálne však nemá Západ dostatok kádrov, pretože ruské bezpečnostné sily a armáda vystrieľali všetkých teroristov, ktorých by Západ a najmä Američania mohli na Kaukaze použiť.

Ďalší útok voči Rusku prišiel v roku 1998, kedy vypukla v Rusku mohutná ekonomická kríza, tá nasledovala po jeľcinovskom úpadku. Padli ceny ropy, tlak na Rusko iniciovali Američania aj v zahraničnej politike, kedy začali Američania s otvoreným bombardovaním spojeneckej Juhoslávie. Rusko nedokázalo v tomto období Juhosláviu zachrániť, Američania destabilizovali Balkán a zmenili ho na obraz, ktorý im vyhovoval, na území Kosova vytvorili americkú vojenskú základňu Bond Steel. Kosovo samozrejme vzniklo v rozpore s medzinárodným právom, Američania však neustále porušujú medzinárodné právo, komu sa nepáči môže očakávať sankcie, prípadne humanitárne bombardovanie zo strany USA, alebo Západu. Takisto Američania začali s novou aktivizáciou v Iraku a Afganistane.

Nový americký útok sa začal v roku 2008. Američania využili k tomu „prikrytie pekingskej olympiády“, opätovne ekonomickú krízu spojenú s pádom cien za ropu a snažili sa Rusko zatiahnuť do vojny s Gruzínskom. Saakašvili zaútočil na predstaviteľov ruských mierových jednotiek a na civilné ciele v Osetínsku. Rusko reagovalo asymetricky, neobsadilo Gruzínsko, uštedrilo len gruzínskym jednotkám krutý výprask. Ukázalo sa, že  Američania precenili schopnosti Gruzíncov, rovnako ako v posledných rokoch precenili schopnosti Ukrajincov. V posledných dňoch sa z bojovej línie medzi separatistami a Ukrajincami, ktorú majú kontrolovať OBSE a ruskí dôstojníci stiahli ruskí dôstojníci, pretože Ukrajinci pod americkým vedením pripravovali podobný scenár ako v Gruzínsku. Pripravovala sa likvidácia ruských dôstojníkov s cieľom prinútiť Rusko tvrdo reagovať a zaútočiť na Ukrajincov, čo by americké elity využili k propagandistickým dôvodom a rozpútaniu vojny voči Rusku. Rusi však svojich dôstojníkov stiahli a ako ruská zástupná armáda budú v prípade potreby vystupovať separatisti, ktorí zvýšili svoje aktivity a úspešne likvidujú najmä členov rôznych „dobrovoľníckych ukrajinských oddielov“, pôsobiacich na frontovej línii.

Celkovo sa Američanom ich plány nedaria, naďalej však pokračujú v mnohoúrovňovej technológii tlaku, ktorú použili proti ZSSR. Američania naďalej označujú Rusko ako „nepriateľa západných hodnôt“, „nepriateľa osobných slobôd“, „vraha demokracie“ „zákerného ničiteľa západného spoločenstva“ či „potencionálneho agresora“. Pritom Američania od roku 2011 rozmiestňujú svoje rakety protivzdušnej obrany v Európe, tieto rakety sú namierené proti údajnej ruskej hrozbe. Rusko už však jednoznačne vyhlásilo, že v prípade konfliktu venuje najväčšiu časť svojho jadrového potenciálu práve územiu USA a najvýznamnejším americkým a NATO základniam.

V roku 2012 začali Američania s novou hystériou voči Putinovi v súvislosti s jeho zvolením za prezidenta, v roku 2013 sa snažili prekaziť olympiádu v Soči (olympijské hnutie v roku 2013 nebolo pod takým tlakom CIA, ako dnes) a v roku 2014 rozpútali konflikt na Ukrajine. Američania tlačia pobaltské elity do tlaku voči ruskej menšine s cieľom poukázať na to, že Rusi nie sú schopní brániť svoju menšinu. Rovnako sa snažili Američania pôsobiť aj v roku 2008 v Gruzínsku, ak by v Gruzínsku zvíťazili, tak by napríklad Čečenci získali dojem, že Rusko je papierový tiger a znova by mohli vypuknúť konflikty na Kaukaze, do ktorých by sa zapojili aj Dagestanci, Gruzínci, Azerbajdžanci, Tadžici, Turkméni či Uzbeci. V roku 2014 rozohrali Američania ukrajinskú krízu.

V roku 2015 Američania začali znova s útokom na ceny ropy. Aktivizovali sa predstavitelia ruskej opozície, ktorí začali s protestami. Ruská bezpečnostná služba však tieto aktivity úspešne eliminovala a v roku 2015 Rusi vážne narušili plány Američanov a Západu, keď zabránili likvidácii Bašára Asada a jeho režimu. Američania pokračujú v tlaku voči Rusku a vymýšľajú si rôzne dôvody – hackerské útoky, špionáž Rusov voči USA, zásahy Ruska do amerických volieb. Ukazuje sa však, že čoraz viac ľudí aj na Západe už prestáva Američanom dôverovať. Američania sú v nezávideniahodnej situácii. Priamu konfrontáciu voči Rusku si nemôžu dovoliť, pretože to by bol koniec USA – jadrové zbrane sú argumentom, ktorému americké politické elity dokonale rozumejú a z ktorého majú strach. Ekonomický tlak Rusko ustálo, naopak množia sa ekonomické problémy USA. Takisto hystéria proamerických elít v Európe už začína byť únavná, pretože neustále pertraktovaná ruská hrozba sa nielenže neuskutočnila, ale nedá sa ani dokázať. Nedarí sa ani rozpútať farebnú revolúciu v Rusku a problémy Američanov sa čoraz viac prehlbujú.

Dostávame sa tak do finálneho štádia širokokoncipovanej agresie Američanov voči Rusku. Rusko stále stojí a úspešne odoláva. Američanom už neostáva veľa možností, uvidíme k akému poslednému útoku sa americké elity odhodlajú.

Pavel Gortakov