Bratislava 12. marca 2018 (HSP/Foto:TASR-Marko Erd)

Vyzývať na rozvahu a kritické uvažovanie v čase, keď ľuďmi lomcujú tie najnižšie vášne a pudy, je tá najnevďačnejšia úloha pre kohokoľvek, kto sa pohybuje vo verejnom priestore. Tým, ktorí si až doteraz dokázali zachovať chladnú hlavu a triezve uvažovanie, chcem vyjadriť svoju úctu, pretože práve takýchto odvážlivcov bude potrebovať táto krajina, keď ju emócie zaženú do slepej uličky. Tým ostatným, ktorí sú ešte ochotní počúvať racionálne argumenty a nie iba heslá a ozvenu vlastného skandovania, by som chcel ponúknuť pohľad, ktorý si nekladie za cieľ odradiť ich od ďalších pochodov a demonštrácií, ale dať im zmysluplný obsah a prinútiť ich uvažovať nad nezamýšľanými dôsledkami stupňujúceho sa konfliktu v spoločnosti.

Dlhotrvajúca nespokojnosť so stavom našej spoločnosti je úplne prirodzená a sám som často upozorňoval na to, že neriešené problémy raz prerastú do spoločenského výbuchu. K tomuto znepokojeniu patrí po vražde dvoch milých a talentovaných mladých ľudí rovnako prirodzene aj bolesť, hnev a zúfalstvo. Ale túto energiu treba v správnom čase pretaviť do zmysluplného projektu, inak iba poslúži ako voda na mlyn silám, s ktorými nemajú mladí ľudia žiadne skúsenosti.

Mám plné zuby tohto systému, vždy som si želal porážku oligarchie, ktorá má svoje korene nie v nejakej konkrétnej vláde, ale v samotných základoch globálneho kapitalizmu. Hovorím však o skutočnom odstránení oligarchickej moci, nie o výmene jej správcov a vyjednávačov s verejnosťou, ktorým ešte stále hovoríme vznešeným názvom politici. Predstava Borisa Kollára, ktorý sa vo videu rozohnil, že potrebujeme predčasné voľby, aby sme odovzdali moc z rúk oligarchie do rúk ľuďom, je nielen neobyčajne hlúpa, ale predovšetkým brutálne až trestuhodne zavádzajúca. Kollár musí vedieť, že nič také nie je možné. My sme si oligarchiu nezvolili. Ona sa prežrala do systému a dnes kontroluje politikov, médiá, súdy, biznis, všetko. Im je jedno, kto im bude plniť vrecká. Rýchlo sa dokážu preskupiť, pretože nevsádzajú len na jednu kartu a do politikov investujú ako do akcií rôznych firiem. Fedor Flašík sa už na sociálnej sieti teší na spoločenskú katarziu, ktorú prinesú protesty. Páči sa vám takýto spojenec?

Arogancia moci, ktorú dlhé roky predvádza Slovensku Ficova garnitúra, mi je z duše odporná a verím, že melie z posledného. Ale pozor na to, akým spôsobom sa jej chcete zbaviť. Prevrat, na ktorý vyzvala podpredsedníčka parlamentu Lucia Nicholsonová v rádiu Aktual, je neskutočný až nebezpečný úlet, ktorý by ste čakali skôr od neonacistov. Ale práve oni, inšpirovaní takýmto politickým avanturizmom, raz môžu prevrat uskutočniť, no taký, ktorý sa nikomu nebude páčiť. Kotleba nie je jediný, už dnes sa formujú nové, oveľa agresívnejšie extrémistické hnutia, ktorým nič viac nevyhovuje ako atmosféra chaosu a nedôvery. Práve táto emočná vlna ich môže v predčasných voľbách posilniť a zmeniť pomer mocenských síl takým spôsobom, že to bude pre demokratov nočná mora. Pamätajte si však, že dnes by ste nemali veriť ničomu, čo počujete. Ničomu. Ani od vlády, ani od opozície. Všetko, čo potrebujete vedieť, už dávno viete. Všetko, čo sa „odhalí“ v týchto dňoch, sú s najväčšou pravdepodobnosťou účelové spravodajské hry a ich zverejňovanie v tomto čase má svoj politický zámer.

Čo ma teda na súčasnom vývoji znepokojuje, ak si tiež myslím, že Ficova vláda stratila legitimitu, že pomery v tomto štáte sú neúnosné a že ľuďom treba vrátiť kontrolu nad ich vlastnými životmi? Nuž predovšetkým to, že spôsob, akým sa postupuje, k tomu nevedie.

Po prvé, musím zdôrazniť, že chcem poznať pravdu o vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Napriek tomu, že jeden z rečníkov na zhromaždení v Košiciach presviedčal hádam skôr sám seba ako dav, že sme sa tu zišli preto, aby sme spoločne hľadali pravdu – viem, že z masových demonštrácií sa ju nedozviem. Nedozviem sa ju ani z predčasných volieb, keďže na vyšetrovanie nemá žiaden vplyv to, kto je na mieste ministra alebo policajného prezidenta, ale dozorujúci prokurátor, ktorého sa mocenské zmeny nijako netýkajú. To je tá kľúčová postava, ktorá môže odňať vyšetrovateľovi prípad a prideliť ho inému.

Po druhé, zneužitím nevyšetrenej dvojnásobnej vraždy na mocenské ciele prichádzajú protivládne protesty o svoj mravný étos. Jeden z najhorších výrokov, ktorý v tejto súvislosti zaznel, bolo vyjadrenie prezidenta Kisku, že aj keby sa zistilo, že vražda nemá nič spoločné s touto vládou, táto vláda musí padnúť. Toto spájanie nesúvisiacich vecí je v právnom štáte absolútne neprijateľné. Prestaňme teda hrať divadlo a povedzme si otvorene, že požiadavka na zvrhnutie vlády je po vražde mladého páru dodatočne vymyslený príbeh. Opozícia sa snažila o zvrhnutie vlády všelijakými mítingami a pochodmi pred komplex Bonaparte od začiatku tohto volebného obdobia. Nevyšlo jej to, preto teraz zneužíva tragédiu, ktorá by sa mala od ich politických ambícií prísne oddeliť. Som presvedčený, že tu dochádza k nebezpečnej manipulácii ľudí a zneužitiu davovej psychózy. Motivácie jednotlivcov, ktorí prišli na námestia, boli rôzne. Niektorí tam boli preto, lebo si chceli uctiť zavraždeného Jána a Martinu. Iní tam prišli preto, lebo požadujú dôkladné a rýchle vyšetrenie vraždy. Ďalší preto, lebo sú vývojom v krajine maximálne znepokojení. Boli tam aj takí, ktorí požadujú odchod Kaliňáka a Fica. No a potom tam prišli tí, ktorí požadujú predčasné voľby. Sami organizátori spojili požiadavku vyšetrenia vraždy s novou vládou, čo nie je postup, ktorý by bol v súlade so slušnosťou a morálkou, ktorou sa zaštiťujú. Opozícia však vďaka tomu zneužíva plné námestia na to, aby tvrdila, že väčšina občanov chce predčasné voľby, čo je bez tvrdých dát rovnako zavádzajúce ako tvrdiť, že tí, čo zostali doma (teda päť miliónov ľudí), veria súčasnej vláde.

Po tretie, demokratické inštitúcie treba posilňovať, nie oslabovať. A práve toto je trend, ktorý ma znepokojuje najviac. Prirovnávania súčasnej situácie k Nežnej revolúcii sú absolútne zavádzajúce a scestné. Ako historik i priamy účastník Nežnej revolúcie musím povedať, že prebiehajúce protesty majú zatiaľ skôr znaky februára 1948 ako novembra 1989. Počas revolučných dní roku 1989 sme sa oslobodili od komunistickej diktatúry, v ktorej bol zákaz zhromažďovania, cenzúra médií, politickí väzni, v ústave bola zakotvená vedúca úloha komunistickej strany a opozícia bola v ilegalite. Dnes tu máme formálne systém liberálnej demokracie a ak nebudeme dodržiavať jej pravidlá, moc uchopia napokon tí, ktorí k nej nemajú nijakú úctu. Kladiem si preto nasledujúce otázky. Ako prispeje k väčšej spravodlivosti a demokracii to, že väčšina médií (vrátane verejnoprávnych) absolútne opustili žurnalistické zásady objektivity a plurality a začali robiť angažovaný politický agitprop? Načo voláme po právnom štáte, keď nerešpektujeme prezumpciu neviny? Ako chceme uchovať vlastnú slobodu, keď oberáme univerzity o ich politickú nezávislosť? Kategoricky odsudzujem tieto praktiky. Páni rektori a dekani, tí z vás, ktorí sa nechali prepožičať na politickú agitku, tí, ktorí ste vyzývali na podporu demonštrácie s jasnými politickými cieľmi, tí, ktorí ste vyhoveli žiadosti organizátorov (ktorí vo svojom liste jasne označili za jednu z dvoch hlavných požiadaviek pád vlády), ste sa hrubo spreneverili svojmu poslaniu a podľa môjho názoru ste aj porušili zákon o vysokých školách, ktorý zakazuje politizáciu akademického prostredia. Znovu pripomínam, že poslaním univerzít je prispievať ku kritickému mysleniu a kritické myslenie sa netvorí v davovej psychóze, doslova odporuje masovej mentalite, ktorá nerozlišuje jednotlivcov. Ak to nechápu najvyšší predstavitelia fakúlt a univerzít, je to pre mravný vývoj tejto spoločnosti hotová pohroma. Keďže tu nemáme totalitu, postaviť sa na stranu jednej časti rozdelenej spoločnosti znamená nerešpektovať tú druhú, a to je proti pravidlám demokracie i nezávislosti akademickej pôdy ako takej. Napokon, oni dobre vedia, že udelenie rektorského voľna bolo prakticky zbytočné, že v piatok o piatej nie je v škole takmer nikto a že tým nechceli „umožniť študentom slobodne sa rozhodnúť“, ako falošne tvrdia, ale chceli pravý opak: pomôcť organizátorom nahnať ľudí na námestia.

Každá generácia asi potrebuje zažiť svoju revolúciu ako spoločenský ventil, ale nezabúdajme pri tom na skúsenosti z minulosti. Múdrosť klasika hovorí, že dejiny sa uskutočňujú po prvý raz ako tragédia, po druhý raz ako fraška. Protesty proti Gorile zničili SDKÚ, odovzdali moc do rúk opozície, no na podstate vládnutia nič nezmenili. Tvrdím, že tieto protesty majú ešte horší základ ako Antigorila. Pri demonštráciách pred šiestimi rokmi bol jasný vinník jasnej kauzy. Hašterivosť lídrov protestov (a podľa môjho názoru aj ich infiltrácia spravodajskými zložkami) spôsobila, že nedokázali sformulovať jasné reálne požiadavky a zatlačiť nimi na politickú elitu. Dnes ľudia rozhorčene reagujú na ohavný zločin, o ktorom v tejto chvíli nevieme (a to treba neustále zdôrazňovať), kto ho spáchal a s akým úmyslom. Opozícia na čele s prezidentom od začiatku zneužila túto tragédiu na požadovanie zmeny mocenských pomerov, ale tieto dve veci – vyšetrenie vraždy a predčasné voľby – nemožno spájať, v právnom štáte je to jednoducho neprípustné. Ľudia majú akú-takú predstavu o tom, čo nechcú, ale nevedia, čo chcú. Slušné Slovensko? Väčší morálny gýč som nepočul. Čo to je? Rozumiem tomu správne, že keď som zásadne proti politizácii vysokého školstva, proti porušovaniu zákona o vysielaní a retransmisii, proti tomu, aby bola ulica prokurátorom, sudcom, i katom zároveň, tak som neslušný? Rozumiem tomu správne, že ak odmietam vládu človeka, ktorý dohadoval s Kočnerom pri raňajkách voľbu generálneho prokurátora s ďalším chlapíkom, ktorý pašoval heroín na Slovensko a ďalším, ktorý podvádzal so svojím účtovníctvom – tak som za neslušné Slovensko?

Slušné Slovensko nie je politický program. Je to zámerne zahmlievajúci marketingový slogan, aby získal čo najviac ľudí, a pritom nepovedal to podstatné. My všetci, ktorí sme sa ikskrát sklamali z politikov, my všetci, ktorí vieme, že politikom by sa nemal vystavovať bianko šek dôvery, by sme nemali naletieť primitívnemu konštruktu „dajte nám moc a my sa už o vás postaráme“. Tak ako Nežná revolúcia mala svoje jasné konkrétne požiadavky, tak ako ich nešťastne hľadala Antigorila, tak by sme aj my všetkým, ktorí nás žiadajú o moc – o podporu predčasných volieb, novej vlády alebo zrekonštruovanej vlády – mali predostrieť naše vlastné konkrétne požiadavky, ktoré potlačia to, po čom všetci voláme: korupciu, bezbrehé rozkrádanie a prepojenie štátu a organizovaného zločinu. Ponúkam niektoré z nich organizátorom protestov. Ak si osvoja aspoň polovicu z nich, ak budú požadovať od všetkých politických strán konkrétne záväzky na nápravu pomerov v našej krajine, ktoré nás privedú bližšie k spravodlivému štátu, budem ich môcť podporiť. No ak budú požadovať iba moc pre opozíciu a ak sa na tribúnach budú zjavovať tie isté tváre, ktoré pomáhali pri pochovaní hnutia Antigorila, nebudem sa podieľať na niečom, čo oveľa viac ako demokratickú revolúciu pripomína ústavný puč.

Tu sú návrhy požiadaviek:

1. Zmeniť financovanie politických strán (zákaz financovania volebných kampaní súkromným sektorom, povinnosť viesť analytické účtovníctvo, povinnosť mať jeden bankový účet pre stranu, prijatie darov nad 300 eur len bankovým prevodom, povinnosť mať pokladníka s trestnou zodpovednosťou za financovanie strany, zaviesť právomoc NKÚ kontrolovať účty politických strán alebo ustanoviť inštitúciu pre dohľad a kontrolu financovania politických strán, zaviesť asignačnú daň pre príspevky politickým stranám od štátu).
2. Nefunkčný zákon o preukazovaní pôvodu majetku nahradiť novou právnou úpravou, ktorá zjednoduší podávanie podnetov a rozšíri okruh osôb, ktorým sa môže preverovať majetok.
3. Zaviesť možnosť preskúmavať aj majetok blízkych osôb, majetok prepojených právnických osôb a majetok manažérov a zamestnancov právnickej osoby.
4. Zaviesť osobitnú zložku prokuratúry, ktorá nebude podliehať Generálnej prokuratúre a ktorá sa špecializuje na stíhanie trestných činov korupcie, zneužitia právomocí verejného činiteľa, a aplikáciu nového zákona o preukazovaní pôvodu majetku – príkladom nám môže byť Rumunsko, kde boli po zavedení nezávislej protikorupčnej prokuratúry trestne stíhaní viacerí bývalí aj aktívni politici, vrátane predsedu vlády.
5. Zastaviť privatizáciu zdravotníctva; výrazne posilniť samosprávne prvky v nemocniciach a eliminovať vplyv politických strán na menovanie riaditeľov a námestníkov nemocníc a primárov oddelení, čím chceme obmedziť rozkrádanie zdrojov       tečúcich do zdravotníctva cez zmluvy za predražené ceny alebo úplne fiktívne služby.
6. Preskúmať pochybné privatizácie, zvlášť pri veľkých a ziskových podnikoch. Dôsledne vyhodnotiť plnenie všetkých podmienok zo strany privatizérov. V prípade ich nedodržania alebo porušenia uplatniť všetky zmluvné sankcie a pokiaľ to bude možné, od zmlúv odstúpiť.
7. Oddeliť kriminálnu a finančnú políciu od Prezídia Policajného zboru, aby mohli konať samostatne a nepodliehali žiadnym vplyvom vedenia Policajného zboru a Ministerstva vnútra. Inšpekcia Ministerstva vnútra SR musí byť nezávislým orgánom.
8. Na všetkých úrovniach v štátnej správe prijať a dodržiavať princípy otvorenosti a transparentnosti v oblastiach nakladania s majetkom, personálnej politiky, spoluúčasti verejnosti na rozhodovaní, prístupu k informáciám, politiky etiky a predchádzaniu konfliktu záujmov, mediálnej politiky, rozhodovania pri prideľovaní grantov a dotácií, verejného obstarávania a transparentného rozpočtovania.
9. Korupciu považovať za trestnú už pri žiadaní, prijímaní alebo sľúbení nenáležitej výhody; bez podmienky bezprostredného porušenia svojich povinností a bez bezprostredného protiplnenia.
10. Na všetkých úrovniach štátu zaviesť participatívne rozpočty, ktoré umožnia občanom získať spolurozhodovanie a kontrolu nad tým, na aké účely sú používané peniaze z verejných zdrojov.

Nie je to nič nové. V týchto návrhoch sú obsiahnuté dlhoročné ciele mnohých občianskych iniciatív. Ale práve preto ich treba konečne požadovať, pretože odchod tejto vlády sám osebe problémy tejto krajiny nevyrieši. Aj preto sa stotožňujem so slovami výkonného riaditeľa nadácie Zastavme korupciu Pavla Sibylu: „Nemožno mať demokratický štát, ak demokratické nie sú politické strany a volebný systém umožňuje, aby sa moc koncentrovala v rukách pár ľudí. Nemáme dostatočné brzdy, nemáme protiváhy a naša krajina sa preto rúti k okraju útesu.“

Eduard Chmelár, zverejnené na edochmelár.sk