Chmelár: Načo máme médiá a komu slúžia, keď si neplnia základnú povinnosť – informovanie verejnosti?

Včera bola aj tlačová konferencia Smeru „Je vymaľované“. A Chmelár, keďže svoje video nahrával ešte pred ňou, pripojil k nemu zopár slov: „V normálnom štáte by to bol škandál prvej triedy. Na Slovensku? Televízia TA3 vypla priamy prenos po desiatich minútach a ostatné médiá (vrátane údajne mienkotvorných denníkov N, Sme či Pravda) veľké NIČ, ani riadok. Mohol by som vymenovať aj iné dôležité udalosti – napríklad keď odborári z celého Slovenska prišli podporiť do Beluše odborárskeho predáka, ktorého chce protiprávne vyštvať z fabriky vedenie nemeckej strojárskej firmy. Mediálne pokrytie? Nulové. Nezaujímali sa o to ani novinári, ani politici (s výnimkou mimoparlamentného hnutia Socialisti.sk). Pýtam sa, načo máme médiá a komu slúžia, keď si neplnia základnú povinnosť – informovanie verejnosti. Selektívne informácie nie sú spravodajstvom, ale propagandou. Znie to až neuveriteľne, že novinárov na tlačovke nezaujímal obsah nahrávok, ale len to, odkiaľ ich smeráci majú. No nezaznamenal som, že by moralizovali nad tým, keď Daniel Lipšic podsúval Monike Tódovej výpisy z Threemy zo súdneho spisu, akým právom sa k nim dostali. Novinári už dávno neplnia svoje poslanie stáť na strane verejnosti a garantovať jej slobodu prejavu. Oni dnes stoja na strane mocenských elít a chránia vlastné komunikačné privilégiá, pričom sa snažia zničiť konkurenciu nedemokratickými prostriedkami.“

Chmelár sa vo svojom videu chvíľu venoval relácii RTVS Večera s Havranom. RTVS povinnosť vyváženosti relácií vyplýva zo zákona, toto bolo v podstate komorné stretnutie ľudí tak či onak spojených so Sme, ktorí si prizvali Moniku Tódovú. Chmelár na ňu zacielil: „Táto osôbka, ktorá ani neovláda jazyk, s ktorým pracuje, tvrdila, že ten základný rozdiel je v tom, že oni ovládajú svoje remeslo, poctivo pracujú, a na rozdiel od dezinformačných webov nevedia klamať… Dám vám chvíľku, aby ste sa dosmiali, pretože každý z vás z vlastnej skúsenosti vie, koľko klamstiev sa dennodenne nachádza v slovenských mainstreamových médiách médiách. Ten rozdiel už dávno nie je v klamstve a nie je ani v tom, žeby tieto médiá boli nejako prepotrebné pre stav demokracie. Že médiá sú strážnymi psami demokracie už dávno neplatí, tieto médiá sú skôr krotké čivavy, ktoré nanajvýš štekajú v niekoho prospech.“ Chmelár upozornil na fakt, že väčšinu káuz súčasnej vlády neodhalili novinári, väčšinou to boli nezávislí publicisti, youtuberi, ľudia zo šedej zóny, často nazývaní dezinformátormi.

Chmelár už pred 20 rokmi napísal, že nie je problém získať slobodu médiám, ale predovšetkým ide o to, získať slobodu voči médiám. „Lebo nemýľme sa! Základné ľudské právo je sloboda prejavu, nie sloboda médií. Sloboda médií patrí do biznisu, nie do ľudských práv. Sloboda prejavu zahŕňa právo informovať ale aj právo byť informovaný. A toto právo sa dnes nenapĺňa, je ohrozené, alebo už aj kriminalizované.“ Podľa Chmelára je boj proti dezinformáciám diskurz cenzúry. „Dnes vidíme novinárov hlavného prúdu, ako bojujú proti slobode prejavu.“ Spomenul Dibákovú. ktorá v rozhovore s Káčerom povedala, že nám chýbajú nástroje na trestanie dezinformačných webov. „To bol rozhovor ako z 19. storočia, ako z čias policajného absolutizmu, a nie z demokratickej krajiny, ktorá si ctí slobodu prejavu. Je šialené, že proti slobode prejavu bojujú predovšetkým médiá hlavného prúdu, ale nie je to prekvapujúce.“ Chmelár tvrdí, že sa len snažia udržať si privilégiá voči väčšine spoločnosti a nekalý konkurenčný boj.

„Snažia sa navodiť dojem, že existujú seriózne médiá (to sú oni) a dezinformačné weby. Nič medzi tým,“ vraví Chmelár, ktorý hneď aj označuje za podvod. a ilustruje to na Monike Tódovej, ktorú považuje za jednu z najslabších novinárok. „To je jedna z najväčších manipulátoriek v médiách, je priamo napojená na Lipšica, niektorých politikov, vynáša niekedy zmätočné, niekedy účelové informácie, je to aktivistická novinárka,“ nenecháva na nej anitku suchú. Jej texty sú podľa neho už dávno nie žurnalistikou, je to politický aktivizmus. „Ak sa nám títo ľudia predkladajú ako seriózni novinári, je to proste lož,“ tvrdí Chmelár. Noviny, ktoré on volá červenými denníčkami (eNko, Smečko, Aktuality…) priniesli neuveriteľné množstvo klamstiev a ani sa za to neospravedlnili. Začalo sa to pri invázii do Iraku, ale pokračovalo to ďalej. Chmelár spomenul klamstvo o ruskom zasahovaní do amerických prezidentských volieb, dávno dokázané klamstvo, za ktoré sa ale nikto z novinárov na Slovensku neospravedlnil.

„Čiže je číra lož, keď hovoria, že oni sa na rozdiel od dezinformačných webov ospravedlňujeme,“ pokračuje Chmelár. „Kedy naposledy sa ospravedlnili za nejakú lož, ktorú šíria dennodenne?“ Tvrdenie Tódovej, že dezinformačné weby šíria nenávisť, považuje Chmelár za drzosť. „Počula už niekedy, akú prezývku má Denník N?“ A hneď to aj vysloví: „Denník Nenávisť, tak mu hovoria ľudia.“ S toľkou špinou, nenávisťou, množstvom podlosti a klamstiev, koľko je v tomto denníku, už dávno stratili právo osočovať z nenávisti Hlavné správy. Chmelár vyzval expertov, aby porovnali tzv. dezinformačné weby s Denníkom N, aby analyzovali, kde je viac klamstiev. Klamstvá by sa mali vyvracať a nie kriminalizovať. Ak to súčasní novinári nerobia, nerobia to zo strachu pred konkurenciou. Nie sú schopní ani dodržiavať právo na opravu, ktoré bolo do legislatívy zavedené práve na ochranu pred klamstvami. Ak sa bránia tomuto, bránia sa pravde. Len v diskusii sa môže vyjasniť, čo je pravda, a čo je lož. Ale oni diskusiu nechcú. Preto pravdu a iné názory kriminalizujú. Povedať „To je dezinformácia,“ je prastará metóda propagandy. „Vyvráťte to! Poďte do diskusie! Poďme si to rozdať na férovku! Nie!“ hovorí Chmelár, „Oni vás budú vylučovať z verejného priestoru, oni vás budú špiniť, viesť proti vám nechutné kampane a napokon sa vás budú snažiť zakázať alebo (obávam sa, že sa toho dožijeme) aj poslať do väzenia. Sloboda prejavu je dnes v ohrození. Nie žurnalistika, lebo tá je už odsúdená na zánik.“ Umelá inteligencia žurnalistiku odstráni ako jednu z prvých profesií. Chmelár vidí dnešných žurnalistov ako držiaky na mikrofóny: „Už aj chatboty položia lepšie otázky!“

Novinári sú dnes tí, ktorí tlieskajú silám, ktoré sa opätovne pokúšajú zaviesť cenzúru. „Nech sa to volá regulácia, alebo inak, to nech vás nemýli,“ upozorňuje Chmelár. Od roku 1948, kedy bola u nás prvý krát zrušená cenzúra, už nikdy sa jej obnovenie nenazvalo pravým menom. Koho zaujíma téma slobody prejavu, mal by si Chmelára pozrieť. Oprášil myšlienky zo svojej 20 rokov starej štúdie.