Zhoršujúca sa hospodárska situácia po narušení fungujúcich ekonomických a obchodných väzieb  a napätie vo vzťahoch so severným susedom viedli v minulosti k systémovým krízam, ktoré však možno označiť skôr za vnútropolitické s veľkými humanitárnymi dôsledkami. Tieto okolnosti tlačili Kubu logicky k užšej hospodárskej, politickej a vojenskej spolupráci s krajinami RVHP na čele so Sovietskym zväzom.  Ako už bolo uvedené, významnú úlohu v nich zohrávala aj bývalá ČSFR s nemalým slovenským podielom.

Studená vojna sa rozbiehala,  boj dvoch antagonistických politických systémov naberal na obrátkach. Kórea, Vietnam, Afrika, Blízky východ…Sovietom sa darček v podobe vojenskej, hospodárskej a politickej základne pri brehoch USA nesmierne hodil a socialistický tábor sa bez váhania pustil do budovania výstavnej skrine socializmu. V roku 1960 nadviazali tak ZSSR ako aj ČSSR diplomatické vzťahy s Kubou na najvyššej úrovni a otvorili v Havane svoje veľvyslanectvá. Aby Moskva nedráždila strýčka Sama svojimi aktivitami, riadila resp. vykonávala ich prostredníctvom Prahy a jej ambasády v Havane.

Išlo o chúlostivé vojenské, politické a hospodárske záležitosti, ktorými nechcel nikto vytvárať zámienky na priamu konfrontáciu veľmocí. Podobne postupovalo napríklad Bulharsko, pomocou ktorého bol na Kube vybudovaný a zdokonaľovaný vnútorný bezpečnostný systém. Udalosti z tých rokov tieto skryté konšpiračné taktiky len potvrdzovali. Tragický výbuch francúzskej nákladnej lode La Cubre 4. marca 1960 so 76 tonami munície (belgickej) odštartoval mnoho konfrontačných udalostí. Hoci neexistovala priama spojitosť s československými zbraňami,  naše samopaly boli dlhé roky nie náhodou súčasťou výzbroje kubánskej armády.

Napriek šesťdesiatim rokom hospodárskych sankcií režim zo strany USA na Kube vďaka masívnej podpore zo strany krajín socialistického bloku nekolaboval, skôr sa prispôsobil a prežil rôzne fázy ekonomického tlaku. Zánikom tohto zoskupenia v dôsledku „perestrojky“ však došlo k dramatickej zmene situácie. Zvláštnu kapitolu v nedávnej histórii Kuby zohráva tzv. „mimoriadne obdobie v čase mieru“ (sic „švo“), ktoré pretrváva prakticky od zániku socialistického tábora dodnes. Už v 90.-tych rokoch, keď sa skončila obchodná výmena s krajinami RVHP a financovanie priemyselných projektov na Kube nákupom niklu, cukru a ovocia, sa začal nedostatok financií na dovoz ropy prejavovať masívnymi výpadkami elektrickej energie nielen pre obyvateľstvo, ale aj priemyselný sektor, služby a zdravotníctvo.

Zabezpečovanie dodávok elektrickej energie predstavuje komplexnú otázku, súvisí nielen s dodávkami ropy, ale aj inštalovanou výrobnou kapacitou a stavom rozvodnej siete. Československo, a hlavne Slovensko,  sa významnou mierou podieľalo na ich výstavbe a údržbe, a hoci financovanie v hlavnej miere zabezpečovala Moskva, tento sektor si zaslúži viac pozornosti. Jeho význam pre akúkoľvek ekonomiku je životne dôležitý  a  slovenský podiel na jeho prevádzke a udržiavaní bol a stále je dôležitý. Tento faktor zohrával preto aj významnú úlohu pri riešení kubánskeho dlhu voči RVHP, ČSFR a delení federácie a výrazne  ovplyvňoval prístup oboch strán k riešeniu tejto otázky.

Energetika, úloha slovenských firiem. Stručný prehľad o energetickej infraštruktúre Kuby

Celková inštalovaná kapacita (výkon) predstavuje cca 6 000 – 6 500 MW (historická/menovitá kapacita sústavy), ale reálne dostupný výkon je často výrazne nižší kvôli poruchám a nedostatku paliva niekedy 25-30%. Aktuálny reálny stav (2024–2026), dostupný výkon býva len okolo 1 900 – 2 000 MW vs. dopyt ~3 700 MW, preto dochádza k častým blackoutom a obmedzeniam.

Hlavný problém však nie nedostatok „papierovej“ kapacity, ale zastarané elektrárne, nedostatok paliva, najmä však časté poruchy distribučnej siete.

Na Kube nemožno hovoriť o komplexe elektrární ako napr. v Európe, lebo systém je rozdelený na veľké tepelné elektrárne (hlavné zdroje), plynové a dieselové zdroje, množstvo malých generátorov a desiatky solárnych, veterných a malých vodných elektrární. Takýto komplikovaný systém je za súčasnej katastrofálnej hospodárskej situácie mimoriadne náročné udržiavať funkčný.

Na Kube je cca 8–10 veľkých tepelných elektrární (nad ~150 MW), ktoré tvoria väčšinu kapacity výroby.

Najdôležitejšie sú:

– Nuevitas (10 de Octubre) – Camagüey (~500 MW)

– Lidio Ramón Pérez (Felton) – Holguín (~250–500 MW)

– Antonio Maceo (Renté) – Santiago de Cuba (~450 MW)

– Máximo Gómez (Mariel) – západ Kuby (~450 MW)

– Carlos Manuel de Céspedes – Cienfuegos (~382 MW)

– Antonio Guiteras – Matanzas (~330 MW)

– Santa Cruz del Norte (Este de La Habana) – ~300 MW

– Moa diesel plant – východ (~184 MW)

Tieto elektrárne sú rozmiestnené po celom ostrove (západ – stred – východ) a tvoria chrbticu energetickej siete.

ČSFR (a teda aj slovenské podniky) sa na Kube podieľali na výstavbe energetickej štruktúry najmä v časoch RVHP, ale nejde o veľký počet elektrární. Účasť bola skôr technologická, dodávateľská a servisná, nie vždy sme „postavili celú elektráreň“.

V praxi to teda fungovalo nasledovne – Kuba bola orientovaná hlavne na ZSSR, ktorý  bol hlavným investorom  a staviteľom a ČSFR, ktorá predstavovala druhý rad dodávateľov technológií. Typické československé firmy boli Škoda Plzeň – turbíny, ČKD Praha – energetické zariadenia a potom slovenské podniky (SES Tlmače, Kerametal) – montáže, servis, dodávky komponentov.

ČSFR/SR teda nikdy nepostavila samostatne celú veľkú elektráreň na Kube, ale podieľala sa na 4 hlavných elektrárňach: Antonio Guiteras (najväčší podiel), Mariel, Nuevitas a Renté.

Štruktúra kubánskej ekonomiky za socializmu

Ekonomika Kuby po víťazstve revolúcie (1959) sa postupne opierala o niekoľko hlavných pilierov, ktoré sa v čase menili podľa politickej situácie, medzinárodných vzťahov a kríz. Možno ich rozdeliť nasledovne:

60.–80. roky: cukrovarnícky priemysel plus masívna podpora ZSSR (socialistický model)

Základ tvorili produkcia a vývoz cukru a Sovietska ekonomická pomoc (investície do priemyslu) a obchod

Po revolúcii sa Kuba stala centrálne plánovanou ekonomikou so silnou úlohou štátu.
USA uvalili embargo, takže Kuba sa orientovala na ZSSR a krajiny RVHP, ktoré odoberali kubánsky cukor a za výhodné ceny dodávali ropu, stroje a financovali štátny a verejný sektor.

Výsledok – ekonomika bola extrémne závislá od jedného exportu (cukor) a od financie
jedného partnera (ZSSR)

90. roky: „špeciálne obdobie“ – kolaps a diverzifikácia

Hlavnými piliermi sa stali turizmus, remitencie (peňažné transfery od emigrantov) a nakoniec aj čiastočné trhové reformy. Po rozpade ZSSR v roku 1991 Kuba stratila hlavný zdroj hospodárskej, politickej a vojenskej podpory, nastalo obdobie hlbokej krízy.

Štát reagoval otvorením turizmu ako kľúčového odvetvia  (masívnymi investíciami zahraničného kapitálu do odvetvia (Kanada, Španielsko, Taliansko),legalizáciou dolára a vytvorením duálneho menového systému.

Významným krokom bolo povolenie drobného podnikania. Turizmus sa stal najstabilnejším sektorom ekonomiky a prakticky nahradil výpadok devíz z vývozu cukru a niklu.

2000–2010: služby, zdravotníctvo a export know-how

Dochádza k reštrukturalizácii  ekonomiky a zmenu orientácie na Zdravotníctvo a biotechnológie, Export lekárov (najmä do Venezuely) a Turizmus (stále kľúčový)

2010–2025: prechod na zmiešaný model a krízy

Tento model tvoria hlavné piliere turizmus (stále dominantný, ale kolísavý), štátny sektor + rast malého súkromného podnikania,zahraničné investície (obmedzené) a zdravotníctvo / služby.

Jeho základnými charakteristikami sú, že ekonomika zostáva dominantne štátna, postupne rastie súkromný sektor a reformy.

Naďalej však pretrvávajú problémy s americkými sankciami,  nízkou produktivitou a katastrofálnym nedostatkom tovaru.

Ekonomika Kuby bola vždy silne politicky riadená (socialistická), závislá od jedného dominantného piliera (najprv cukor, potom turizmus) a nútená prispôsobovať sa externým šokom (ZSSR, sankcie, krízy).

Orientačný prehľad štruktúry HDP Kuby (okolo 2015–2024) – čísla sú však len orientačné, nakoľko  kubánske štatistiky nie sú vždy úplne transparentné.

Nominálny HDP (bežné ceny)

– ≈ 100 – 120 miliárd USD (okolo roku 2020)

HDP podľa parity kúpnej sily (PPP)

– ≈ 250 – 300 miliárd USD

– PPP je výrazne vyššie, lebo ceny na Kube sú nízke a štát reguluje veľkú časť ekonomiky

HDP na obyvateľa (orientačne)

– nominálne: ~9 000 – 11 000 USD

– PPP: ~20 000 – 25 000 USD

Kuba je teda stredne veľká ekonomika (globálne skôr menšia) a výrazne menšia než väčšina krajín EÚ. ekonomika je málo produktívna a súčasne silne závislá od štátu a externých faktorov (turizmus, sankcie).

Reštrukturalizácia

Reštrukturalizácia kubánskej ekonomiky je dlhodobý a zložitý proces, ktorý súvisí s historickým vývojom, politickým systémom aj vonkajšími vplyvmi. Vzhľadom na súčasnú nestabilitu vo svete, netransparentnosť a nevypočítateľnosť politiky D. Trumpa voči Kube je len veľmi ťažko predvídať vývoj vo vzťahoch medzi týmito dvomi aktérmi v najbližšom období. Neistotu ešte umocňuje obojstranná manipulácia s faktami a informáciami o rokovaniach medzi obomi stranami, podobne, ako sa to deje v súčasnosti medzi stranami omnoho nebezpečnejšieho konfliktu na Blízkom východe.