Apatia dosahuje vrchol, médiá si sotva všimli, čo by bolo inde megaškandálom

Bratislava 1. novembra 2020 (HSP/Foto:TASR-Michal Svítok)

Konflikt medzi prezidentkou a premiérom spôsobený tým, že premiér bez vedomia prezidentky, vrchnej veliteľky armády, použil armádu na svoj sporný celoštátny plán, by bol v iných krajinách senzáciou číslo jedna. U nás to prešlo takmer bez povšimnutia médií

Inde by z toho mali hlavní vinníci, premiér Igor Matovič a minister obrany Jaroslav Naď (obaja OĽaNO), naozaj veľmi vážny problém. Použiť (niekto by povedal, že zneužiť) armádu na kontroverznú obrovskú celoštátnu akciu bez vedomia prezidentky republiky, to je neuveriteľný precedens, ktorý by znel absolútne nepravdepodobne – samozrejme, keby v akcii nebol Igor Matovič.

Ako keď sa chlapci hrajú na indiánov

Premiér si dovolil ignorovať fakt, že o takej vážnej veci musí nielen vedieť, ale aj spolurozhodovať hlava štátu, ktorá je súčasne vrchnou veliteľkou ozbrojených síl… čo k tomu dodať? Pôsobí to dojmom, ako keby si vrchný pištoľník jednoducho povedal, že sa nebude s nejakou ženskou deliť o absolútnu moc a nedovolí, aby mu stála v ceste pri realizácii jeho plánov.

To schválenie, tam naozaj nešlo iba o nejaké symbolické gesto: veď zámer, na ktorý premiér armádu použil, bol celospoločensky veľmi kontroverzný a občanmi, opozíciou aj odborníkmi široko kritizovaný. Dokonca aj premiérov koaličný partner, minister hospodárstva Richard Sulík povedal, že „bolo chybou, že prezidentku nezatiahli do plánov na samom začiatku plánovania tejto akcie“. Znie to podobne, ako keď Miško s Ferkom pri hre na indiánov zvažujú, či povedať o ich najnovšom dobrodružstve aj Jožkovi, ktorý je ešte malý a mohol by to vyzradiť.

Všetky zúčastnené strany sa snažia zahrať do autu, že to bola hrubá urážka

Ťažko to pomenovať inak, než že išlo o hrubé zneváženie funkcie prezidenta. Vynechanie Zuzany Čaputovej z hry bolo jej nedvojzmyselným vykázaním na perifériu politického života, jednoznačnou urážkou jej osoby, ktorou jej dal dnešný „capo di tutti capi“ jasný signál, že mu nemá hovoriť do jeho šafárenia.

Prezidentka Čaputová sa samozrejme nemohla neozvať. Jej kritika vzniknutej situácie však bola až príliš jemne podaná, takže predseda strany Socialisti.sk Eduard Chmelár veľmi správne už dopredu odhadol, čo sa stane: „Igor Matovič, ktorý dokázal dezinterpretovať aj expertné závery Fakultnej nemocnice v Motole či vyhlásenie predsedu Európskej komisie, si ju hravo vysvetlí po svojom.“ Podľa neho prezidentka „bude musieť formulovať svoje požiadavky buď ráznejšie, presnejšie a jednoznačnejšie ešte raz alebo jej vôľa zostane ignorovaná.“

Čaputová pritom povedala veci, ktoré by si človek reagujúci na jemné odtienky diplomatického jazyka nedal za klobúk: prezidentka ešte v piatok dopoludnia verejne potvrdila, že celoplošné testovanie je nepripravené, že by podľa nej ľudia na základe účasti či neúčasti na teste nemali byť delení na občanov prvej a druhej kategórie. A že testovanie je dobrovoľné a nemali by sa trestať tí, ktorí naň neprídu, vrátane tých, ktorí by prísť chceli, ale sa z objektívnych dôvodov na test nemôžu dostaviť.

Analytik Ján Baránek postoj prezidentky komentuje slovami: „Za samozrejmosti a normálne veci by sme sa nemali chváliť. Ale v atmosfére straty zdravého rozumu a vlády ľudí, vyšinutých od reality, si pochvalu zaslúži.“ Samozrejme, prezidentku za jej slová pochválili aj viacerí opoziční politici, vrátane lídra strany Hlas-SD Petra Pellegriniho a lídra neformálnej skupinky kresťanských poslancov Národnej rady Tomáša Tarabu (KDŽP).

Prečo je prezidentka voči Matovičovi taká mierna?

Je pravda, že Zuzana Čaputová nie je zase nejako prehnane ústretová a prvoplánovo úslužná voči tejto koalícii: vrátila im niektoré zákony, kritizovala ich za plagiátorské kauzy aj za kandidatúru Daniela Lipšica do funkcie generálneho prokurátora. Ale na druhej strane, nie je tak úplne kritická.

Je jasné, prečo to tak je. Z hľadiska toho úplne najhrubšieho politického rozdelenia na dva základné tábory – na globalistov a antiglobalistov – prezidentka patrí do jedného košiara s aktuálne vládnucou koalíciou. A uvedomuje si, čo by sa stalo, keby táto vláda padla a konali sa nové voľby: podľa súčasného stavu nálad obyvateľstva by sa s najväčšou pravdepodobnosťou k moci zase dostala ľavicová koalícia na čele s Petrom Pellegrinim. A hoci taká vláda by asi bola k liberalistom, ktorých Čaputová zastupuje, o niečo ústretovejšia ako niekdajšie vlády Smeru a SNS, predsa len by to bola z jej pohľadu tá horšia možnosť.

Lenže na druhej strane si prezidentka Čaputová jasne uvedomuje aj inú vec: hrubo pištoľnícke spôsoby, ktoré zavládli v krajine s príchodom Matovičovej junty, ťahajú ku dnu aj ju a jej partiu, ktorá reprezentuje „novú kultúru“ a „slušnosť“, a ktorá sa v žiadnom prípade nevzdala plánu v nasledujúcich voľbách uchopiť moc v krajine tentoraz už naozaj v autentickom washingtonskom štýle.

Toto je dôvod, prečo je jej politika taká, aká je, a prečo sa snaží v rámci možností stáť rezervovane bokom. V praxi to vyzerá tak, že ona, keď treba, trochu pokritizuje, ale kritika sa netýka samotnej podstaty, kritizuje zväčša len najvypuklejšie detaily. Tak to bolo aj tentoraz: Čaputová nekritizovala samotnú podstatu myšlienky improvizovaného divokého plošného testovania nevhodnými testmi, ale iba sprievodné okolnosti.

Namiesto toho, aby sa snažil o nápravu, Matovič ešte prisolil

Igor Matovič označil vyjadrenia prezidentky za nemiestne a povedal, že je z nich sklamaný. Aj minister obrany Jaroslav Naď povedal, že je z jej slov sklamaný. (Skúste vy povedať nadriadenému, že ste z jeho rozhodnutia sklamaní, že čo vám na to povie…)

„Očakával som, že v tej najťažšej chvíli ako vrchný veliteľ ozbrojených síl pomôže vojakom zrealizovať tento projekt, a, bohužiaľ, opak sa stal pravdou. Necítil som zásadnú potrebu komunikovať s pani prezidentkou, moja odpoveď voči včerajšej výzve pani prezidentky je úspech, ktorý dnes všetci spoločne zažívame,“ takto komentoval prezidentkine vyjadrenia Matovič.

Teda vidíme, že šéf vládnej junty sa nemieni za svoje drzé správanie k Zuzane Čaputovej nejako veľmi ospravedlňovať. Povedať, že prezidentka je iba formálnou veliteľkou ozbrojených síl a naznačiť tým, že vlastne ani nebolo treba jej vešať na nos takú drobnosť, že mieni použiť armádu na partizánsku celoplošnú akciu, by v nejakej inej krajine, s pomermi citlivejšími na slovník diplomatických vyjadrení, asi nebolo brané ako ospravedlnenie „úsmevného pozabudnutia“, ale ako jasnú a cielenú provokáciu.

Ale na druhej strane, voči Čaputovej si predsa len nedovolí tak hrubo útočiť, ako keď nevyberanými spôsobmi zvykne hádzať vinu a zodpovednosť na svojich koaličných partnerov. Matovič vie, že vyhrotením konfliktu s prezidentkou by nič nezískal, ale by mohol naozaj veľa stratiť, pretože jej voliči sú aj jeho voličmi – a na rozdiel od Matoviča, ktorého preferencie klesajú už v podstate voľným pádom, prezidentka je verejnosťou obľúbená, keď určité drobné sympatie získala dokonca aj u časti tých, ktorí sú inak principiálne proti všetkému, čo ona a jej politická strana reprezentujú.

A médiá? Nuž, keby boli nestranné a išlo by im iba o zisk a senzáciu, padni komu padni, ako hovorí pekná teória, urobili by z tejto kauzy parádnu aféru. Ale keďže principiálny konflikt medzi dvomi predstaviteľmi globalistickej, aktuálne vládnucej moci im v princípe nevyhovuje, tak sa aj ony, rovnako ako aj dvaja hlavní aktéri, snažia ho ututlať, prejsť mlčaním alebo iba tak s úsmevom postaviť do roviny, že veď o nič nešlo, bolo to iba také drobné nedorozumenie medzi svojimi. Alebo, ako oni zvyknú hovoriť, medzi „našimi ľuďmi“.

Ivan Lehotský