Môj profil 
Predplatné
“Odvtedy, ako som sa pridal k armáde, Chip a ja sme o tom hovorili a musím byť úprimný a povedať, že keď sa pozriem na tú inštitúciu dnes, vidím totálne monštrum, ktorý vytvára monštrá,” hovorí Vincent v úvode svojho videa, ktoré koluje po sociálnych sieťach.
Vincent taktiež priblížil aj vojenský výcvik, ako tvrdí, ten mení ľudí na zabijakov, ktorí sú pripravení zabíjať na rozkaz.
”Vojenský výcvik je dehumanizujúcou skúsenosťou, nielen pre ľudí, ktorí sami prechádzajú tréningom, pretože sa musíte zmeniť na zabijaka, v tomto musíme byť veľmi úprimní.
Predstierame, že armáda je niečo ako pracovný program, školský benefit, kde môžete získať pracovné zručnosti. Jednoducho posunúť spôsob, akým ľudia o armáde premýšľajú. Podstatou armády je samozrejme to, že je inštitúciou smrti a deštrukcie. Takže zoberiete 17,18,19-ročné deti, dáte ich do 13-týždňového výcvikového tábora, dáte ich na 8 týždňov na výcvik pechoty a po týchto 20 týždňoch výcviku sú pripravení zabíjať. Ste pripravený zabíjať na rozkaz, a to je to, čo máte robiť. Máte byť bezduchým strojom,” Vincent ešte dodal, že ľudia na Blízkom východe sú označovaní ako “piesoční negri”, “barbari” alebo “teroristi”.
‘”Ženy sú “štetky, k..vy”. Mariňáčky označujeme ako WM- “chodiace matrace.” Preto 1 z 3 žien, ktoré sa vrátia z vojenskej služby, hlási vojenskú sexuálnu traumu,” podotkol.
Vojnový veterán sa ešte pokúsil priblížiť, ako to vyzeralo v západnom Iraku. Smrť nevinných ľudí bola na dennom poriadku, médiá to však odprezentovali ako “izolovaný incident”.
“Čo sa tam teda vlastne dialo? Zabíjali sme ľudí. Zabíjali sme nevinných ľudí. Ľudia boli väznení, ak vyzerali ako povstalci, urobili ste si s nimi, čo ste chceli. Boli sme v západnom Iraku, provincii Al Anbár, v meste Al Kaim, južne od Eufratu a v blízkosti východných hraníc so Sýriou. Všetci sa tam cítili slobodne, neboli tam žiadne médiá, nikto na vás nedozeral. A mariňáci to tam celé prevzali. Strieľalo sa, rabovalo, znásilňovalo, zabíjalo…kohokoľvek sa im zachcelo. V médiách sa to samozrejme odprezentovalo ako “pár zhnitých jabĺk” – izolovaný incident.”
Samuel Poništ
