Psychika voličov dnešnej koalície je takmer každodenne podrobovaná zaťažkávacím skúškam. Je známa vec, že človek ťažko mení názor – ľudská psychika je skrátka taká – lenže ich presvedčenie o tom, že volili zmenu k lepšiemu, dostáva riadne zabrať pod doslova prívalom rôznych jóboviek, neustálych čudesných zmien, názorových kotrmelcov predsedu vlády, bizarných prekáračiek medzi koaličnými partnermi a iných cirkusových čísel a zákerností.

Už aj skalní voliči súčasnej koalície sú nútení postupne pripúšťať, že to, v čom videli lepšiu alternatívu oproti doterajšej stabilnej, až nudnej vláde Smeru, je naozajstné adrenalínové dobrodružstvo: čosi ako jazda na rafte dolu Jánošíkovými dierami.

Presvedčením tých bystrejších mohol už dávno otriasť samotný verejne notoricky známy fakt, že ten zlý Kočner, o ktorom všetky korporátne médiá tvrdili, že je vrah, ale sudca zistil, že na to nie je k dispozícii dostatok dôkazov, sa pomerne dôverne kamarátil so šéfmi strán SaS a OĽaNO.

Tí menej bystrí sa radujú, že policajné komandá teraz húfne zatvárajú všetkých justičných funkcionárov spred veľkej februárovej demokratickej revolúcie 2020 a tešia sa na vianočné darčeky: hlavy nepriateľov na strieborných podnosoch, tak ako to história káže. Asi im nedochádza, že táto zbraň je vždy dvojsečná a už o tri roky sa bude táto situácia zákonite opakovať v opačnom garde.

A ktovie koľkým z voličov dnešnej koalície príde na um myšlienka, ktorá vŕta v hlavách mnohých ľudí z opačného politického tábora: že totálna, otvorená vojna medzi politickými tábormi na Slovensku nemôže nikomu priniesť nič dobré a mohla skrsnúť iba v hlave blázna. Alebo skôr šialeného hazardéra s nejakým šialeným plánom?

Penta, OĽaNO, SaS

Naozaj zaujímavé by bolo pozrieť sa teraz do hlbín mozgu voličov dnešnej koalície, čo sa v ňom deje napríklad pri stretnutí s informáciou, že bol zatknutý Jaroslav Haščák, šéf Penty – tej Penty, ktorá bola pri zrode niektorých strán dnešnej vládnej koalície.

O úlohe Penty pri vzniku SaS píše napríklad bývalý minister školstva Juraj Draxler (viď TU): „Penťáci totiž boli už pri samotnom zrode Richarda Sulíka ako politickej postavy, keď mu zafinancovali jeho knihu o ,odvodovom bonuse‘. Len vďaka nej sa Sulík dostal do širšieho povedomia, vytvorila mu aureolu ekonomického mysliteľa, naši mysliteľskí novinári o ňom nadšene písali. Odtiaľ bol už len krok k založeniu strany.“

Draxler ďalej píše: „Sulíkovi stranu pomáhal budovať penťácky kôň Jozef Mihál, ktorý predtým kandidoval za stranu Nádej, spomínanú aj v Gorile. A kľúčový zdravotnícky program im zase pomáha kreovať Rudolf Zajac, minister zdravotníctva z čias, keď skupina naplno rozvinula svoje zdravotnícke biznisy.“

A čo má spoločné Penta s OĽaNO? Pozrime sa napríklad na výrok šéfa Penty Jaroslava Haščáka zo spisu Gorila, ktorý citoval v relácii RTVS O päť minút 12 poslanec Ľuboš Blaha (viď TU): „Ja chcem zničiť Smer a investujem spolu s pánom Špirkom 20 – 30 miliónov do toho, aby sme zničili Roberta Fica, aby sme vytvorili nejaké združenie,“ povedal vtedy Jaroslav Haščák. A Blaha k tomu ešte pripomenul, že to bol ten istý pán Špirko z Penty, ktorý o pár rokov nato písal program novo vznikajúcemu hnutiu OĽaNO…

Blaha tiež pripomenul, že Penta financuje liberálne mimovládky ako napríklad Konzervatívny inštitút, kde pracuje aj známy extrémistický poslanec Ondrej Dostál, jeden z miláčikov liberálnych médií.

Boris Kollár: čoraz autentickejší

Ktovie, čo sa deje napríklad v hlavách voličov hnutia Sme rodina, najmä tých zvláštnych ľudí, ktorí by toto hnutie dokonca chceli opäť voliť (údajne aj takí existujú). Hnutie síce nesplnilo vôbec nič z toho, čo pred voľbami sľubovalo, ale jeho unikátna ľavopravá liberálnekonzervatívna národneglobalistická orientácia naozaj fascinuje schopnosťou byť v spolku s každým od Le Penovej až po Petra Osuského.

„Konzílium odborníkov nie je štátna autorita, ktorá rozhoduje o tom, čo má byť otvorené alebo zatvorené. Mňa nezaujíma, čo povie nejaký infektológ alebo odborník“, povedal nedávno predseda Národnej rady SR a predseda hnutia Sme rodina Boris Kollár. Zdá sa, že po roku, keď sa snažil tváriť primerane dôstojne svojej funkcii, z neho tá pretvárka postupne opadáva a je to opäť ten istý Boris, ako v časoch, keď ešte za socializmu podnikal v oblasti voľnej výmeny financií a tovaru (v podstate bol dokonca aj disident, lebo veď keby mu na to prišli, išiel by do basy).

Kultúra kruhov, z ktorých vzišiel, sa spolu s ním dostala do najvyšších poschodí politiky, čo predtým mnohí ľudia nepovažovali za mysliteľné: hovorili si, že veď hádam by sa predsa taký človek nemohol dostať tak vysoko – ale áno, presne to sa stalo. Veľká časť národa dala hlasy práve jemu a jeho hnutiu. Čo si vtedy títo dobrí ľudia vlastne mysleli, a čo si myslia teraz, keď sú konfrontovaní s autentickými hrubokrkými manierami tohto pána, ako bol napríklad jeho výstup so sestričkou v nemocnici? A to ešte nie je všetkým dňom koniec, pesimisti tvrdia, že skutočný potenciál tohto mozgového a etického trustu sa ešte ani zďaleka naplno neukázal.

Sme rodina hlasovala pred rokom za dôchodkový strop: ako zahlasujú tentoraz?

Ktovie, napríklad, ako dopadne už čoskoro hlasovanie o návrhu zmeny ústavy, konkrétne v súvislosti s pokusom zmeniť formuláciu o zastropovaní dôchodkového veku. Hnutie Sme rodina totiž v uplynulom volebnom období hlasovalo za stanovenie pevnej hranice veku odchodu do dôchodku spolu s vtedajšou vládnou koalíciou – tá sa snažila ústavným zákonom zabetónovať aspoň dôchodkový strop, dúfajúc, že po voľbách antisociálne sily nenazbierajú 90 poslancov, aby mohli ústavu v tomto bode zmeniť. Netušili, že v tohtoročných voľbách občania dajú do rúk Matovičovej vláde ústavnú väčšinu, s ktorou ničím nebrzdená junta poloprofesionálnych oligarchov môže presadiť čokoľvek si zmyslí – lenže iba s podporou hnutia Sme rodina.

A teraz je v Národnej rade predložený návrh zákona, ktorý rieši túto dilemu šalamúnsky: odovzdáva právomoc rozhodnúť o vekovej hranici odchodu do dôchodku do rúk obyčajného zákona, čiže aktuálnej prostej väčšine poslancov v parlamente. To by znamenalo, že v budúcnosti by si ktorákoľvek aktuálna vláda mohla ľahko odhlasovať obyčajným zákonom zvýšenie dôchodkového veku, odôvodniac to pandémiou osýpok alebo hoci poľadovicou. Ako bude hlasovať Sme rodina tentoraz? Bude proti, alebo sa zdrží a bude krčiť plecami, že oni za nič nemôžu? A čo si o tom budú myslieť ich voliči? Bude im aj toto jedno?

Šeliga: To sa nedeje ani v Afrike

Voličom tej najextrémnejšej časti vládnej koalície, strany Za ľudí, toto všetko zrejme nevadí – tým bol určený pozoruhodný výrok nemenej pozoruhodného poslanca Národnej rady, dokonca jej podpredsedu Juraja Šeligu, ktorý na margo čistiek medzi bývalými funkcionármi polície povedal: „Toto je taký škandál, že to sa ani niekde v Afrike nedeje: celé vedenie polície je za mrežami.“ Lenže tu sa pán poslanec mýli. Práveže presne toto sa v Afrike (a aj inde) pomerne pravidelne deje: pri rôznych viac či menej demokratických pučoch a zmenách vlád sa predošlé vedenie štátu na základe výpovedí pár nedôveryhodných svedkov jednoducho zvykne označiť za skazené, mafiánske, korupčné a pozatvára sa do basy. Naša demokratická vládna junta naozaj neprišla s ničím novým.

Verejnosť sa nijako zvlášť nepozastavila ani nad tým, že voľba generálneho prokurátora, čo je veľmi dôležitá funkcia v systéme deľby a rovnováhy moci v štáte, bola verejná, hoci iné personálne voľby napríklad v Národnej rade (predsedov parlamentných výborov a pod.) sú zo známych a pochopiteľných dôvodov stále tajné. A nielen to: pred samotnou voľbou prebiehali nekonečné politické vyjednávania medzi koaličnými stranami o tom, kto podporí ktorého kandidáta, a napokon sa konalo ešte aj skúšobné, tzv. „indikatívne hlasovanie“, aby si majitelia poslancov mohli odkontrolovať, ako ich poslúchajú. A korporátne médiá to ani nevyhodnotili ako škandál…

Korporátne médiá dokonca prevzali aj vládnu rétoriku o tom, ako úžasne sa zdemokratizovala voľba generálneho prokurátora verejným vypočúvaním kandidátov. Aký hlboký prínos znamenala táto zmena pre svetovú demokraciu, to dokumentuje aj rozhovor s poslancami hnutia Sme rodina, ktorý sme priniesli TU. Dozvedeli sme sa v ňom, že to funguje asi tak, že jednotlivé koaličné strany delegovali svojich „odborníkov“, ktorí si vypočuli od kandidátov, kto viac trpel pod vládou smerácko-sicílskej mafie, a kto statočnejšie protestoval proti jej útlaku. Na základe toho dali potom títo odborníci na zasadnutí poslaneckého klubu jednotlivým hlasovacím pandrlákom pokyny, ako treba voliť.

Tak nejako to mohlo vyzerať aj v 50. rokoch, keď sa kandidáti na nejakú funkciu pred komisiou pretekali, kto nadšenejšie vychváli vedúcu úlohu komunistickej strany. Čo na to voliči tejto koalície, ktorí sa predsa tak slušne dištancujú od všetkého, čo zaváňa totalitnými režimami?

Podobných vecí sa na občanov, vrátane voličov tejto koalície, sype naozaj dosť na to, aby precitli. Je už rok po voľbách a dnes naozaj už by aj občanom celkom uspatým nezmyslami, ktoré politici hovorili ako povinnú predvolebnú rétoriku, ktorá nijako nesúvisí s povolebnou realitou, mohlo byť jasné, do čoho Slovensko tohto roku stúpilo. Áno, človek ťažko mení názor – ľudská psychika je skrátka taká. Ale všetci sme omylní. Horšie je sa z chýb nepoučiť.

Ktovie ako dopadnú nasledujúce voľby. Zostávajú už len tri roky…

Ivan Lehotský