Súčasná diskusia o líderských perspektívach USA sa vedie na pozadí konkrétnych udalostí, ktoré sú striktne jasné. Trump poslal svojich generálov, aby rokovali s Kurdmi, ktorí bránili Rožavu a aktivizovali údery na ISIS v oblasti jordánskej hranice, Američania vystavali most cez Tigris v oblasti sýrsko-irackej hranice kvôli zabezpečeniu logistiky svojich pozemných operácii, takže to vyzerá, že Trump sa zo Sýrie stiahnuť nechystá.

Z druhej strany však americký kontingent v Sýrii, predstavuje počet približne 2,5-tisíca vojakov, vo väčšine prípadov ide o príslušníkov špeciálnych síl. Tento počet na vedenie aktívnych bojových operácii je samozrejme nedostatočný. Americkí príslušníci špeciálnych síl svojou výzbrojou a výcvikom vysoko prevyšujú svojich súperov, ale udalosti v Mali, v Afganistane či v Somálsku poukázali na skutočnosť, že supremácia amerických špeciálnych síl nie je absolútna.

V prípade, ak sa vykonáva tajná operácia, je úspech špeciálnych jednotiek jednoznačný, akonáhle však príde k nejakému problému a príslušníci špeciálnych síl musia bojovať proti 10-násobnej presile, veci sa kardinálne menia. Proti 10-násobnej presile je možné vyhrať v kine, v reálnom boji však určite nie. Takže pechota stále predstavuje v perspektíve vojny rozhodujúcu úlohu. Počet amerických pešiakov v Sýrii je takmer nulový, čo umožňuje presne odhadnúť možnosti americkej armády v celom regióne.

Samozrejme všetci vedia, že Američania radi nechávajú bojovať svoje „zástupné armády“. Ponechajme teraz bokom možnosť, že funkciu zástupnej armády USA plnili aj ISIS a sústreďme sa najmä na oficiálnych amerických spojencov – na Kurdov, rôzne arabské zoskupenia pod líderstvom Slobodnej sýrskej armády a podobne. Na prípravu protiasadovských skupín Američania minuli takmer 500 miliónov USD, a to hovoríme o období do roku 2016 a o oficiálnej podpore. Do toho nie sú zarátané rôzne ďalšie skupiny typu „Biele prilby“, ktorým Američania vyplatili 33 miliónov USD. Okrem toho ešte existuje približne 25 menších skupín, ktoré sú mimo Slobodnej sýrskej armády. Ak budeme brať do úvahy, že každá z týchto skupín dostala približne 20 miliónov USD, ide o sumu ďalších takmer 500 miliónov USD.

Na financovaní „zástupnej armády“ je vidieť, ako uvažuje Kongres, Pentagon a CIA. Pokiaľ existovali vyhliadky na víťazstvo v Sýrii, financovanie sa rozširovalo. V roku 2015 dostal Pentagon od Kongresu 100 miliónov USD nad rámec predtým schváleného rozpočtu. No a od konca roku 2016 sa trend vo financovaní začal meniť, prúd financií sa znižoval. Takže dnes už Biele prilby nie sú na výplatnej páske a Kongres sa rozhorčil najmä kvôli skutočnosti, že program arabské skupiny, na financovanie ktorých Pentagon a CIA požadovali takmer 500 miliárd USD, sa skončil s tým, že na americkej strane zostalo okolo 100 vycvičených teroristov, zvyšok dezertoval, pričom mnohí z nich prešli údajne priamo do radov ISIS, mnohí zvážili svoju situáciu a prešli na vládnu stranu. Celé financovanie končilo škandálom a padali zodpovedné hlavy. Dnes väčšina členov uvedených skupín trčí v Idlibe, kde mnohí už doplnili rady protureckých bojovníkov.

Skutočnosť, že Američania výrazne obmedzili financovanie existujúcich skupín v roku 2018, má svoje opodstatnenie. Mimo hry sú všetky arabské protiasadovské skupiny v severozápadnej Sýrii. Oficiálnym dôvodom je skutočnosť, že moc ISIS je zlomená a ich aktivity nie sú potrebné. Skutočný dôvod je však prozaickejší. Na území Idlibu sa stretli v proxy vojne (vojna na cudzom území a cudzími rukami) Turci s Američanmi. Američania majú s Turkami od neúspešného pokusu o prevrat a odstránenie Erdogana veľmi napäté vzťahy, chápu však, že im hrozí, že existujúce skupiny v severozápadnej Sýrii preberú americkú finančnú pomoc a aj tak prejdú na stranu Turecka, kde sa pridajú k protureckým Turkomanom.

Otázka teda znie, či Američanom budú postačovať Kurdi ako americká zástupná armáda v Sýrii. A tu vidieť ďalšie zaujímavé skutočnosti. Kurdi z YPG, ktorí otvorene bojujú s Turkami, americkú finančnú pomoc už nedostávajú. Američania financujú SDF, v ktorých sú však nielen kurdské oddiely, ale aj Arabi z východu Sýrie, od brehov Eufratu a Tigrisu. Tí však začínajú mať po Rakke Američanov a Kurdov plné zuby, v oblasti silnejú protiamerické a protikurdské nálady. Celá oblasť je značne výbušná, v oblasti sa aktivizovali viaceré diverzné skupiny neznámeho pôvodu, ktoré útočia nielen na SDF, ale aj priamo na Američanov.

Američania sa sústreďujú momentálne na „PR akciu“ s cieľom presvedčiť verejnosť, že Asad nemá pod kontrolou východ územia a že táto oblasť túži po nezávislosti a oddelení sa od Damasku. Washington sa spolieha na zdržiavaciu taktiku. Pokiaľ sýrske vládne sily nebudú útočiť na východ Sýrie, bude stáť USA financovanie SDF a udržanie si vplyvu na východe Sýrie relatívne malé množstvo financií.

Američania budú vyzerať ako dôležitý hráč v regióne, pričom už aj vo Washingtone vnímajú Idlib, Afrin (pod kontrolou Turkov) či územia pod kontrolou vládnych sýrskych vojsk, Jarmuk a následne aj Kuneitru a Daraa ako nenávratné straty. V týchto oblastiach už nemajú ako Američania uplatniť svoj vplyv a nenávratnou minulosťou je doba, kedy rozhodne vyhlasovali, že „Asad musí odísť“.

Od vstupu Ruska do konfliktu v Sýrii prichádza fakticky k postupnému vytláčaniu Američanov zo Sýrie. Pokiaľ vládne vojská riešia situáciu v centrálnej Sýrii a upevňujú svoje pozície v krajine, ostáva východ Sýrie (celé územie od západného brehu Eufratu po irackú hranicu) v rukách proamerických skupín a tým aj Američanov. Keď však Sýrčania úspešne ukončia čistenie centrálnej Sýrie, dynamika celého konfliktu bude neúprosná. Dnes, aby Američania a SDF nevychladli, sa v oblasti aktivizovali diverzné skupiny, v budúcnosti ak na oblasť zaútočia sýrske vládne vojská, bude vývoj situácie jednoznačný.

Alexander Zapolskis