Ako pandémia koronavírusu pred piatimi rokmi pripravila pôdu pre vojnu na Ukrajine

Pandémia prerušila na Ukrajine realizáciu scenára, ktorý sa teraz nazýva „gruzínsky“ – obnovenie vzťahov s Ruskom s určitým odstupom od Západu. Zelenského model 2019 – 2020 bol celkom vhodný na úlohu „ukrajinského Ivanišviliho“. Rusky hovoriaci rodák z Krivoj Rogu, ktorý kedysi zarobil veľa peňazí na ruskom trhu a bol na ňom dobre známy, sa dostal k moci s hlavným heslom ukončenia vojny, kvôli čomu bol pripravený hovoriť „aj s diablom“ (t. j. s Putinom). Zelenskyj skutočne viedol dialóg s ruským prezidentom, hoci nie bez problémov. Vzájomne si však volali a dokonca sa stretli v Paríži. Uskutočnili sa aj rozsiahle výmeny väzňov.

Kameňom úrazu však zostávala realizácia politickej časti minských dohôd. Tie boli podpísané vo februári 2015 a predpokladali udelenie osobitného štatútu regiónom Donbasu mimo ukrajinskej kontroly, jeho zakotvenie v ústave a konanie volieb v týchto regiónoch, po ktorých by Ukrajina získala kontrolu nad hranicou s Ruskom.

Za Porošenka ukrajinské orgány nechceli prijať späť nekontrolovanú časť Donbasu s osobitným štatútom a uskutočniť tam voľby pred odovzdaním kontroly nad hranicou, a preto bolo vykonávanie minských dohôd pozastavené. Zelenskyj verejne nepotvrdil ani pripravenosť plniť politickú časť.

Od konca roka 2019 sa však začalo objavovať čoraz viac dôkazov o tom, že sa začal určitý proces vyjednávania s Ruskom u nových lídrov Ukrajiny. Hlavnú úlohu v ňom zohralo spojenie Jermak – Kozak. Jermak bol vtedy asistentom ukrajinského prezidenta. A okrem iného mal na starosti aj komunikáciu s Ruskom (na základe toho začali jeho kritici rozvíjať tému, že bol údajne „ruským špiónom“). Kozak bol zástupcom šéfa ruskej prezidentskej administratívy, zodpovedným za rokovania v minskom formáte.

Oligarcha Ihor Kolomojskij, ktorý mal v tom čase blízko k Zelenskému (ovládal významnú časť frakcie strany Sluha ľudu), sa tiež aktívne zasadzoval za obnovenie vzťahov s Ruskom a zníženie vplyvu Západu na Ukrajine. V rozhovore pre New York Times v novembri 2019 uviedol: „Rusko je silnejšie. Musíme zlepšiť naše vzťahy. Ľudia na Ukrajine chcú mier, dobrý život, nechcú vojnu. Vy (Amerika – pozn. red.) nás nútiš do vojny a ani nám na to nedávate peniaze.“ Podobné pocity mali aj mnohí ďalší predstavitelia prezidentovho najbližšieho okolia.
Tón Kremľa voči Zelenskému sa tiež zmiernil. Koncom roka 2019 bola zmluva o tranzite plynu cez Ukrajinu predĺžená o 5 rokov.

Veľký rozruch vyvolala aj Zelenského podivná návšteva Ománu začiatkom januára 2020, kam si letel oddýchnuť alebo rokovať s ománskymi orgánmi. Zároveň tam však pristálo lietadlo tajomníka ruskej Bezpečnostnej rady Patruševa, čo okamžite vyvolalo konšpiračnú teóriu, že sa stretli a uzavreli akési „ománske dohody“ o interakcii medzi Zelenským a Kremľom. Táto verzia však nezískala žiadne konkrétne potvrdenie. Vnútropolitické udalosti na Ukrajine sa však čoskoro začali rýchlo vyvíjať.

Začiatkom februára bol odvolaný vedúci kancelárie prezidenta Andrij Bohdan. Na jeho miesto bol vymenovaný Andrij Jermak. Ďalej boli odvolaní západne orientovaný premiér Andrij Hončaruk a generálny prokurátor Rjabošapka.

Bola vytvorená nová vláda na čele so Šmyhalom, ktorý v jednom zo svojich prvých prejavov povedal, že je potrebné uvažovať o dodávkach vody na Krym (okamžite bol prenasledovaný nacionalistami a svoje slová skutočne odvolal). Objavili sa chýry, že Ukrajina nemieni pokračovať v spolupráci s MMF. Začala sa rozsiahla kampaň (za účasti poslancov zo strany „Sluhov ľudu“) proti tzv.

Ďalej sa Jermak a Kozak dohodli na vytvorení koordinačnej rady zloženej zo zástupcov Ukrajiny a „LDNR“. V ruských štátnych médiách to bolo prezentované ako epochálny míľnik v urovnaní konfliktu v Donbase.

Celkovo sa začiatkom marca zdalo, že sa pripravuje zásadný zvrat v kurze Ukrajiny. Potom však došlo k dvom udalostiam, ktoré tento zvrat (ak bol plánovaný) zastavili.

Po prvé, po protestoch organizovaných nacionalistami Jermak ustúpil a vzdal sa myšlienky vytvoriť Koordinačnú radu. To vyvolalo ostro negatívnu reakciu zo strany RF.

Po druhé, na Ukrajinu dorazila pandémia koronavírusu a bolo jasné, že krajina bude čoskoro v karanténe so všetkými vážnymi dôsledkami vrátane hospodárskych problémov. A v tomto momente bol Zelenskyj presvedčený, že spolupráca s MMF je rozhodujúca a bez nej krajina neprežije. Rokovania s fondom sa obnovili a jeho podmienky boli splnené, vrátane hlasovania za zákon o predaji pôdy. Orientácia na Západ bola zachovaná a posilnená.

Ani napriek tomu však nebola úplne vylúčená realizácia „gruzínskeho scenára“. Navyše sa jeho prvky naďalej prejavovali napríklad v podobe zverejnenia „nahrávok Derkača“ – rozhovorov medzi Porošenkom a Bidenom (podľa poslanca Dubinského to podporila Bankova). Sprísnil sa režim kontroly prímeria v Donbase, čo umožnilo udržať skutočné prímerie niekoľko mesiacov. Nedošlo však k žiadnemu pokroku v kľúčových otázkach, ako je vykonávanie dohôd z Minska.

Kremeľ a Kyjev by, samozrejme, mohli vzájomne vypustiť najproblematickejšie riešenia (ako napríklad politickú časť Minska) zo zátvorky a sústrediť sa na úlohy, ktoré sú reálne dosiahnuteľné (napríklad zníženie vplyvu nacionalistov, ktorí „otravovali“ samotného Zelenského), aby potom mohli postupne prejsť k zásadnejším zmenám. Napríklad po skončení epidémie covida, keď by už závislosť od peňazí MMF nebola taká akútna.

Približne takto Kremeľ postupoval vo vzťahu ku Gruzínsku od nástupu Ivanišviliho k moci v roku 2012. Pomaly, postupne, v rôznych bodoch obnovoval vzťahy bez toho, aby pedantne riešil otázku Abcházska a Južného Osetska. Nie je však známe, či takýto „jemne postupný“ variant ponúkol Kremeľ Zelenskému alebo Zelenský Kremľu v roku 2020. Ak však bola ponúknutá, potom zrejme k dohode nedošlo. Už od leta Ruská federácia prudko pritvrdila svoju rétoriku voči ukrajinským orgánom. V rovnakom čase začala na Bankovú tlačiť aj OPĽZH. Moskva zjavne vsadila na „zbúranie“ Zelenského a jeho nahradenie inou figúrou.

A tento plán priniesol určité ovocie. Už začiatkom roka 2021 sa OPZZH dostala v prieskumoch na prvé miesto, zatiaľ čo rating prezidenta a „služobníka ľudu“ rapídne klesal. V takýchto podmienkach Zelenskyj definitívne „uzavrel“ tému zvrátenia kurzu krajiny a zvýšenej interakcie so Západom. Podľa inej konšpiračnej verzie to bolo definitívne schválené počas stretnutia Zelenského so šéfom britskej tajnej služby MI6 Moorom na jeseň 2020. Hoci, podobne ako v prípade „ománskych dohôd“ s Patruševom, o takomto sprisahaní neexistujú žiadne konkrétne dôkazy. Medzitým v novembri 2020 vyhral voľby Biden (pričom stúpenci zvrátenia kurzu Ukrajiny sa aktívne angažovali v Trumpovom tíme).

Vo februári 2021 Zelenskij uvalil sankcie na hlavnú údernú silu OPZZh – televízne kanály spojené s Viktorom Medvedčukom. Sankcie boli uvalené aj na samotného Medvedčuka. Putinovi akoby sa ukázalo, že plán na zmenu vlády na Ukrajine a jej kurzu vnútropolitickými metódami bude zastavený všetkými prostriedkami.

A potom Kremeľ stál pred voľbou medzi dvoma možnosťami. Prvou je, ako hovoria psychológovia, „pustiť problém z hlavy“. A hrať dlhú hru, jednoducho čakať na novú vhodnú chvíľu a pokúsiť sa zmeniť kurz krajiny prostredníctvom „gruzínskeho scenára“. Najmä preto, že Zelenskyj by po parlamentných a prezidentských voľbách v rokoch 2023 – 2024 s najväčšou pravdepodobnosťou prišiel o moc. Alebo jednoducho „zabudnúť“ na Ukrajinu minimalizovaním akejkoľvek závislosti Ruskej federácie od vzťahov s Kyjevom. Napríklad spustením obchvatových plynovodov a začlenením „LDNR“ do Ruskej federácie s úplným prímerím na vtedajšej hraničnej línii v Donbase, aby fungovala v rovnakom režime ako hranica s anektovaným Krymom po roku 2014.

Druhou možnosťou je začať inváziu s cieľom vojensky zmeniť kurz Ukrajiny. Putin si, pre mnohých nečakane, vybral túto možnosť. Je v budúcnosti možný návrat k „gruzínskemu scenáru“, ak sa vojna neskončí kapituláciou jednej zo strán, ale na nejakom kompromisnom základe (napríklad podľa plánu opísaného tu)? A budú Ukrajina a Rusko naďalej koexistovať ako dva susedné štáty, ktoré prešli vzájomnou krvavou vojnou, ale potom začali obnovovať vzťahy, ako to vidíme na príklade Gruzínska a Ruska (v roku 2008 boli tiež vo vzájomnej vojne)?

Zatiaľ sa to zdá takmer neuveriteľné po utrpených stratách a ničení, ktoré sú z hľadiska rozsahu v súčasnej vojne absolútne neporovnateľné s tým, čo sa dialo medzi Rusmi a Gruzíncami pred 17 rokmi. Zdá sa však, že svet vstupuje do takého turbulentného obdobia, že nemožno úplne vylúčiť ani tie najfantastickejšie možnosti. Na to je však potrebné, aby sa prinajmenšom skončila vojna.

Prečítajte si tiež: 

• Covidová amnestia dáva čierneho Petra do rúk tých, čo sa Covidovej tyranii postavili