Aj majster tesár sa utne

Rozhovor T. Carlsona s V. Putinom vyvolal obrovský záujem po celom svete. Podľa štatistík vzhliadnutí na sociálnych sieťach ľudia okolo celého glóbusu mali velikánsky záujem počuť aj niečo iné než to, čo hlučne do sveta vytrubuje západná, zväčša anglosaská propaganda.

Samozrejme, ani druhá strana nezostala nič dlžná. Najskôr sa ozvali historici, resp. „historici“, ktorí sa pustili do spochybňovania predloženého výkladu dejín, ktorý bol základom Putinovho naratívu. Bolo mi skutočne smiešne, keď spochybňovanému ruskému videniu sveta predkladali najmä europocentristické videnie sveta, ktoré je rovnako „relevantné“ ako to ruské. Jednoducho, každý má právo na svoj výklad vlastných dejín a namiesto zosmiešňovania a spochybňovania by sme ho mali študovať, aby sme pochopili, prečo koná ten druhý tak, ako koná. Len tak môžeme dôjsť – ak máme o to úprimný záujem – ku konsenzu a mierovému riešeniu konfliktov. Ale o to asi momentálne záujem nie je.

Najtrápnejšie sú reakcie svetových „lídrov“ konfliktu na Ukrajine, britského premiéra Sunaka a nemeckého kancelára Scholza. Vraj Putinove tvrdenia sú smiešne. Pre každého, kto sústavne ako Scipio Africanus opakuje Cartaginem esse delendam, Kartágo musí byť zničené, je všetko, čo prichádza z Kartága smiešne. Ale mali by si uvedomiť spolu s Herakleitom, že dvakrát do tej istej rieky nie je možné vstúpiť. Aby neskončili ako ten povestný lýdsky kráľ Kroisos, ktorý sa vybral zničiť veľkú Perzskú ríšu a zničil svoje kráľovstvo. Myslím si, že väčšina Európanov nie je zvedavá na ich smiešnosti, ale chce mier.

Z nášho pohľadu treba povedať, že niekedy sa aj majster tesár utne. Nejde len o to, že Poľsko roku 1938 po Mníchove okupovalo z Česko-Slovenska nielen Tešínsko. Ono sa vrhlo aj na Slovensko a zabralo niekoľko slovenských obcí. Treba povedať, že úplne nezmyselne. V daných obciach nežila ani poľská noha. Celá tá protislovenská eskapáda slúžila len na to, aby Poľsko dokazovalo sebe i svetu, že je rovnakou imperiálnou mocou ako Nemecko. Ako to skončilo, vieme.

V. Putin sa však v jednom mýli. Podkarpatská Rus nikdy legitímne nepatrila Maďarsku. Uhorské kráľovstvo nebolo maďarským štátom. Práve pokus vytvoriť z neho maďarský štát bola hlavná príčina jeho zániku. To, že Uhorské kráľovstvo nebolo maďarský národný štát, svedčí i Trianonská mierová zmluva, ktorá Maďarsko spolu s Česko-Slovenskom, Rumunskom, Kráľovstvom Srbov, Chorvátov a Slovincov, Rakúskom a Talianskom pokladá za rovnocenných nástupcov Uhorského kráľovstva. Aj podpísaná zmluva o prímerí medzi ZSSR (V. Putin v rozhovore viackrát stotožnil ZSSR s Ruskom) a Maďarskom z 19. februára 1945 stojí na tom, že územia, okupované Maďarskom po Mníchove (Viedenská arbitráž jedna a dva a okupácia Podkarpatskej Rusi) nie sú a legitímne neboli súčasťou Maďarska a maďarská moc ich musí opustiť. Podkarpatskú Rus, premenovanú na Zakarpatskú Ukrajinu získal Sovietsky zväz „zmluvou“ z leta 1945 od Česko-Slovenska, nie od Maďarska.

Komu teda patrí Podkarpatská Rus? Dané územie bolo na začiatku 11. storočia, keď sa stalo súčasťou Uhorského kráľovstva, riedko osídlené Slovákmi. Počas valašskej kolonizácie sa na územie spoza Karpát nasťahovalo staroruské obyvateľstvo pravoslávnej viery, ktoré sa sformovalo do etnicko-národnej skupiny s rusínskym povedomím. Ako osobitná národnosť sú Rusíni uznaní iba na Slovensku. To, aké je súčasné „národné“ vedomie Rusínov na Podkarpatskej Rusi, je výlučne ich vec. Preto aj Podkarpatská Rus nepatrila a nemôže patriť Maďarsku. O budúcnosti tohto kúsku zeme by mali rozhodnúť, ľudia, ktorí na ňom žijú.