Agresivita školákov je odrazom celej spoločnosti. Psychopatológ Brečka priblížil, kedy sa z detskej frustrácie môže stať hrozba

Brečka vysvetlil, že dôvodov na agresívne správanie je viacero. „Zvyčajne ide o kombináciu individuálnych psychologických charakteristík, rodinného prostredia, vzťahov s rovesníkmi, vplyvu sociálnych sietí a celospoločenskej atmosféry,“ uviedol odborník s tým, že nejde o žiadny nový fenomén. „Komparatívna analýza siedmich závažných násilných incidentov na českých a slovenských školách v rokoch 2014 až 2025 ukázala, že až v šiestich prípadoch sa vyskytovali výrazné ťažkosti so zvládaním frustrácie, stresu a hnevu,“ priblížil Brečka. Často prehliadaným a dôležitým faktorom je podľa jeho slov vplyv celospoločenskej klímy. Vysvetlil, že škola nie je izolovaná, ale odráža spoločnosť, v ktorej funguje. „Ak je verejný priestor charakterizovaný výraznou polarizáciou, agresívnou komunikáciou a spochybňovaním autorít, nemožno očakávať, že deti zostanú týmito javmi nedotknuté. Politici a verejne známe osobnosti predstavujú vzory správania a ak sa ponižovanie druhých stáva normou, dochádza k jeho postupnej normalizácii,“ upozorňuje psychopatológ.

Výskum na českých a slovenských školách súčasne ukázal, že v šiestich zo siedmich incidentov bola prítomná nepriateľskosť voči konkrétnej osobe a v piatich prípadoch subjektívne prežívaný pocit nespravodlivosti alebo ukrivdenia. Práve tieto zistenia podľa Brečku pomáhajú vysvetliť to, prečo sú terčom konkrétni učitelia či spolužiaci. Odborník podotkol, že nejde vždy o všeobecnú agresivitu voči škole, ale často o personifikáciu vlastných problémov, keď žiak spája svoju frustráciu, neúspech alebo domnelé poníženie s konkrétnou osobou. Práve učiteľ môže podľa jeho slov predstavovať autoritu, pravidlá a systém, voči ktorému jedinec pociťuje odpor. Úspešnejší spolužiak môže zase predstavovať jeho vlastný neúspech, sociálne odmietnutie alebo nedostatok uznania.

„Subjektívne prežívaná krivda môže byť psychicky veľmi silným motivačným faktorom, a to aj vtedy, ak ju okolie považuje za neopodstatnenú,“ upozornil odborník. Svoju významnú úlohu v tom podľa neho môžu zohrávať aj psychické ťažkosti či niektoré psychopatologické symptómy, ako napríklad poruchy správania alebo paranoidné prežívanie. Riziko pritom môžu predstavovať aj výrazné ťažkosti s reguláciou emócií a impulzivitou. Samotná duševná choroba však podľa psychopatológa nie je sama o sebe vysvetlením násilného správania, pretože absolútna väčšina ľudí s duševnou chorobou sa násilne nespráva.

Brečka súčasne doplnil, že bez dlhodobých údajov sa nedá spoľahlivo určiť, či počet takýchto incidentov rastie. K dojmu prudkého rastu totiž mohla prispieť ich vyššia mediálna pozornosť. Priblížil, že medzinárodné výskumy síce upozorňujú na nárast kyberšikany, ale nie na jednoznačný rast všetkých foriem agresie na školách. Psychopatológ by bol pritom opatrný aj v požívaní pojmu radikalizácia. Nie každý závažný prejav agresie na škole totiž musí znamenať ideologický motív. „U niektorých zraniteľných jedincov však môže dochádzať k postupnej normalizácii násilia a presvedčeniu, že ide o legitímny prostriedok riešenia problémov. Špecifickým problémom sú online komunity, v ktorých dochádza ku glorifikácii predchádzajúcich útočníkov, zdieľaniu násilných fantázií alebo vzájomnému utvrdzovaniu sa v presvedčení, že násilie predstavuje legitímny spôsob riešenia problémov,“ vysvetlil Brečka s tým, že v takýchto komunitách môžu mladí nachádzať pocit prijatia a spolupatričnosti. Rizikom je podľa neho aj intenzívna mediálna publicita útokov, ktorá môže vyvolať napodobňovací efekt.

Psychopatológ zároveň upozornil na mýty v súvislosti s profilom útočníka. Univerzálny osobnostný profil páchateľa totiž podľa jeho slov neexistuje. Predstavy o tom, že ide vždy o uzavretého, osamelého a nepochopeného jedinca je rozšírený stereotyp. „Páchateľom môže byť introvert aj extrovert, sociálne izolovaný jedinec, ale aj niekto, kto má priateľov a na prvý pohľad pôsobí úplne bežne,“ upozornil odborník. Opakujúcimi sa charakteristikami, ktoré vyplývajú z výskumov, sú napríklad výrazné ťažkosti so zvládaním frustrácie, stresu a hnevu a v menšej miere aj problémy so sociálnym začlenením či subjektívny pocit odmietnutia. „Rozhodujúce je to, ako jednotlivec interpretuje svoje neúspechy. Ak má tendenciu pripisovať vinu výhradne okoliu, vníma svet ako nepriateľský a fixuje sa na domnelú krivdu, riziko eskalácie sa pri nedostatočnej regulácii emócií zvyšuje,“ upozornil psychopatológ s tým, že namiesto vrodených osobnostných vlastností treba sledovať varovné signály. Sú to konkrétne zmeny v správaní, silnejúca nepriateľskosť, vyhrážky, fascinácia násilím či náznaky prípravy útoku.

Ak ide o prevenciu, nie je podľa Brečku správne hľadať určitý nebezpečný typ dieťaťa, ale snažiť sa porozumieť jeho správaniu, vzťahom a prežívaniu. Dôležitá je podľa neho pritom kombinácia, intenzita a časový vývoj varovných signálov. „Prevencia násilia sa navyše nezačína ani nekončí v škole. Odvíja sa od toho, ako komunikujeme ako spoločnosť, ako riešime konflikty a aké vzorce odovzdávame mladej generácii,“ doplnil psychopatológ. Vysvetlil, že kým rodina formuje osobnosť a hodnoty dieťaťa, tak škola dlhodobo sleduje jeho sociálne fungovanie. Pri incidente tak netreba hľadať jediného vinníka a obviňovať rodičov alebo pedagógov. Rodičia totiž nemajú vždy prehľad napríklad o online aktivitách dieťaťa. Riešením tak podľa Brečku je spoločná zodpovednosť a funkčný systém vyhodnocovania informácií.

Brečka zároveň informoval, že na základe výskumov vznikla aj typológia 44 varovných signálov, ktoré sú rozdelené do šiestich oblastí. Zahŕňajú akademické, sociálne, emocionálne či zdravotné prejavy, vonkajšie riziká a správanie v digitálnom prostredí. „V praxi ide o náhle zhoršenie známok, izoláciu, zmenu priateľov, podráždenosť či stupňujúce sa konflikty. Pozornosť treba venovať dlhodobému pocitu ukrivdenosti a narastajúcej nenávisti voči konkrétnym osobám. Varovným signálom je aj rigidné čierno-biele vnímanie sveta, dehumanizácia skupín a takzvaný leakag“ – únik informácií o plánovanom čine prostredníctvom vyhrážok či správ na sociálnych sieťach,“ priblížil Brečka. Vysvetlil, že dôležité je rozlišovať medzi vyjadrovaním radikálnych názorov a ospravedlňovaním, vyhrážaním či prípravou násilia. Samotný výskyt jedného alebo viacerých signálov totiž ešte neznamená, že dieťa predstavuje bezpečnostnú hrozbu. „Dôležitý je ich kontext, intenzita, vzájomná kombinácia a vývoj v čase,“ zdôraznil odborník.

Brečka zároveň radí, ako postupovať. Ak rodičia zachytia varovné signály, prvým krokom by mala byť otvorená, pokojná komunikácia bez odsudzovania. Dieťa totiž podľa neho musí dostať možnosť hovoriť o frustráciách bez strachu z trestu. V prípade, že mladý človek opakovanie ospravedlňuje agresiu alebo glorifikuje útočníkov, tu je už potrebné vyhľadať odbornú pomoc. Brečka súčasne zdôraznil, že vyhľadanie pomoci nie je zlyhanie rodičovskej výchovy. Zároveň podotkol, že nie je potrebné každé problematické správanie hneď patologizovať. „Dospievanie prirodzene sprevádza spochybňovanie autorít a hľadanie identity. Rozhodujúci je celkový kontext, pričom v prípade pochybností je vhodné situáciu konzultovať s odborníkom. Ak však dieťa konkrétne hrozí násilím, naznačuje prípravu útoku alebo existuje dôvodná obava z bezprostredného ohrozenia, už nestačí iba rozhovor či objednanie k psychológovi. V takom prípade je potrebné bezodkladne zabezpečiť bezpečnosť a kontaktovať políciu,“ radí odborník.

Dôležitú úlohu pritom zohrávajú podľa psychopatológa spolužiaci, ktorí vďaka sociálnym sieťam často vedia o zámeroch rizikovej osoby viac ako dospelí. Brečka priblížil, že v analýze siedmich školských incidentov v šiestich z nich spätne identifikovali náznaky či informácie o zamýšľanom násilí. Tie však mali nenápadnú alebo nejednoznačnú podobu a mohli byť tak podcenené. Aj v školách je preto podľa odborníka potrebné vytvoriť bezpečné prostredie, v ktorom sa žiaci nebudú báť upozorňovať na podozrivé správanie. Mladým je preto treba vysvetľovať rozdiel medzi udávaním a oznámením hrozby. „Školy musia mať jasne stanovené postupy na bezodkladné vyhodnocovanie takýchto informácií, pretože úspešná prevencia závisí najmä od toho, ako s varovnými signálmi po ich rozpoznaní naložíme,“ doplnil odborník.

Zníženie násilia v školskom prostredí však podľa Brečku nespočíva len v sprísňovaní pravidiel alebo v represívnych opatreniach. Technické zabezpečenie či krízové plány síce majú svoje opodstatnenie, no neriešia podľa neho samotné príčiny agresívneho správania. „Ak sa zameriame len na dôsledky, budeme vždy reagovať až na vzniknutý problém,“ upozornil. Zásadné je tak podľa neho systematické vzdelávanie pedagógov v oblasti psychológie agresie, psychopatológie a rozpoznávania varovných signálov. Slabou stránkou súčasného systému je totiž práve neschopnosť včas zachytiť a správne interpretovať rizikové správanie. „Rovnako dôležité je posilniť dostupnosť psychologickej a psychiatrickej starostlivosti pre deti a dospievajúcich,“ dodal Brečka, podľa ktorého školy musia mať možnosť rizikové prejavy včas konzultovať s odborníkmi a nečakať do doby, kým sa udeje tragédia.

„Nevyhnutnosťou je vytvorenie funkčných mechanizmov spolupráce medzi školami, rodinami, poradenskými centrami, zdravotníckymi zariadeniami, sociálnymi službami a políciou. Bezpečnosť škôl nie je len otázkou kamier či zámkov, ale predovšetkým otázkou vzťahov, dôvery a dostupnej odbornej pomoci. Nemôžeme od detí požadovať konštruktívne riešenie konfliktov, ak im vo verejnom priestore denne predvádzame presný opak,“ zdôraznil odborník. Zároveň upozornil, že politická polarizácia, agresívna komunikácia a normalizácia nenávisti vytvárajú prostredie, ktoré formuje postoje mladej generácie. Zodpovednosť tak nezostáva len na školách a rodinách, ale aj na politikoch, médiách, digitálnych platformách a spoločnosti ako celku.